ղľáԾ
Už pred rokmi, keď Agda Bavi Pain (spisovateľ, scenárista, výtvarník a i.) vstupoval doliteratúry zbierkou básní Kosť & koža, som sinebol istý, kedy sa tovlastne narodil: v 1966, 1969? Kdesi som našiel už aj 1979. Potom som sinebol istý menom, navyše sapriznáva k ďalším pseudonymom... No anapokon, tenokrídlený prídomok, s akým sazvykne Pain vyskytovať: slovenský autor tureckého pôvodu! Tureckého pôvodu, vraj akopozostatku osmanskej invázie v 17. storočí! Takýchto Turkov jemedzi nami zaiste viac anevešajú to okázalo každému nanos, nopointa týchto úvodných riadkov spočíva vtom, že mystifikácia naplno pokračuje aj porokoch a po ďalších dielach a úspechoch: medzi nami, vaktuálnej knihe More. Love. Čajky (KK Bagala 2014) jePain uvedený akoturecký spisovateľ slovenského pôvodu. Inými slovami toznamená, že identitu človeka zaoznačením Pain oficiálne nepoznáme, poznáme lenjeho rôzne manifestácie a sám Pain takvyznieva akopseudoreálny koncept – výtvor. Pritom aleAgdu Baviho Paina (tú osobu) normálne stretnete napríklad na čítačke, čo vás ešte viac zneistí a čo je v zásade odlišné od iných literárnych mystifikácií, ktoré slúžia práve nadosiahnutie anonymity (Matkin apod.). Aký to má účel? Črtala by sa aj možnosť uveriť, čím byale celá hra pôsobila zbytočne, lebo také vývrtky okolo základných biografických údajov sú naozaj cez. Akceptovateľná odpoveď tým pádom zostáva jediná: interpretovať mystifikáciu nielen personálne, ale ajesteticky v súlade sliterárnymi textami. Tak nám neistota vyplývajúca zmystifikácie môže pomôcť odhaľovať, ak už nieidentitu Paina, takaspoň texty: skúsme teda použiť neistotu akovodiaci ideový prvok pri čítaní isamých textov. Argument nachádzame už v dešifrovaní názvu novej zbierky poviedok More. Love. Čajky. Priobrazoch mora, lásky a čajok treba totiž zneistieť aneprijať ich, skôr treba rátať sPainovou náchylnosťou k rómčine, maďarčine, slangu aslovným hračkám, potom sa pôvodne asociačná idylka otvoreného plenéru obráti k úplne opačnému, problémovému pólu: jáj, digmore, no! Deväť poviedok knihy jepozvánkou naobjavovanie neistôt vistotách, na vnímanie tragických obratov kdezilúzii. Napríklad prvá poviedka Ranný vtáčik sa začína: „Po nábreží uteká starší muž v šuštiakovej súprave.“ Je to pán Plnka a športuje, je dôležitý, bohatý astrážia hodve gorily – jeho istoty. Hádajte, ako sa to s ním skončí? Okrem tejto skôr poviedkovej črty akopoviedky evokujúcej 90. roky sa kpodobnému rámcu akýchsi historiek zpodsvetia vracia aj v črte Pravé poludnie a Nočná hladina. Pravé poludnie má divoký vizuál sídliskového zápasu sponzorovaného dvoma mafiánmi: Kalmanom aMirgom, zktorých si každý nominoval svojho zápasníka (Čileho a Džudyho) do stávky plnej peňazí. Kto zvíťazí? Nie, podstatné je, ktoprehrá, lebo môže to byť aj víťaz... Jetotiž zosvojich istôt vovedený dokomicky neistej situácie, rovnako akoMirga v Nočnej hladine – áno, znovu Mirga aznovu sa tutiež vyskytne Džudy. Obatieto texty tvoria cezpostavy, témy a zápletky diptych, netuším však, prečo tonemohlo byť priznané vich radení, lebo vknižke sú odseba. No aprvá poviedka Ranný vtáčik zas cezpostavu Plnku súvisí sposlednou poviedkou Ono. Vnej vystupuje starý Plnka akokomunistický papaláš vystavený exponovaným novembrovým udalostiam roku 1989. Poviedka saodvíja paralelne astarému, pupkatému Plnkovi, jeho existenčne vypätým chvíľam obratu knovým istotám sekunduje malý Plnka – ten sa sospolužiakmi ožerie a užije simanifestáciu. Napriek jednoduchému zobrazeniu konania postáv sa k čitateľovi v dôsledkoch dostáva hlboká psychologická sonda. Agda Bavi Pain píše dynamicky askratkovito. Vosvojej tvorivej metóde veľmi blízkej naturalizmu zaostruje pozornosť natelesnosť, živočíšnosť, pudovosť, surovosť, abydovidel podsociálne aosobné mimikry, kde je človek holý vcelej svojej úprimnej hanbe, presne tak, ako sa tostane (rôznym spôsobom) obom Plnkovcom; apresne vtom jeosobitý analyticko-poznávací aspekt jeho próz.
Nie všetky poviedky sú časovo jasne vymedzené, alepod tlakom tých spresnených sommal tendenciu čítať ajostatné ako návrat k časom zašlým. Anevzpierali sa. Či už zjavne, alebo v náznaku zakotvujú vspomenutom období (komunizmus a 90. roky) – predstavujú retro pohľad, nezáväznú rekapituláciu. Najviac anajintenzívnejšie rozsahom najväčší text s príznačným názvom Dieťa času. Dospievajúci hlavní hrdinovia – gymnazista apredovšetkým svojrázny učňovkár, zakrpatený extrovertný výtržník Ďoďi, predstavujú esenciu mládeže, vzťahov iatmosféry komunizmu. Depresívny príbeh sapodaril: popri dejovosti kulminuje násilie icitovosť, veď hlavný hrdina nielen kvôli Ďoďimu, skôr vďaka ignorantskej matke, stráca väzby nanormálnu spoločnosť. Citovosť v závere vybičovaná až dosentimentu saponad postavy pretavila dovyjadrenia stavu bezvýchodiskovosti, sociálno-politickej klaustrofóbie aneslobody. Ktovie, ako bytext nasvietila freudovská interpretácia? S Ďoďim sapotom stretneme ešte vpoviedke Lukulské chody, kdesme svedkami zabíjačky prasaťa natreťom poschodí. Bizarná reportážna sonda bybola vcelku plytká, no záver toto isté očakávanie zasa razzneistí. Poviedka Disko disko disko zachytáva vtipne brutálnu pioniersku diskotéku nevydarene zorganizovanú diskdžokejom Serjožom, ktorý sitiež bol veľmi istý. Zpohľadu neistoty akoestetického prvku, ktorý stavia Pain pred čitateľa, vyznieva poviedka Make-up priam transparentne. Istota, ktorú bysme predpokladali vrodine Kenedyho smanželkou asynom, jezneistená tým, čo robí askrýva podmejkapom normálnosti. Posledná vmojom čítaní jemoralitka Nové love – kde sa zháňanie nových love stáva slepým behom zaistotou, ktorá však všetko ničí!
Umelecký pohľad Agdu Baviho Paina vychádza zundergroundu, preto stvárňuje ľudí a príbehy inak a z iného sveta, aký bežne poznáme či chceme vidieť. Lebo zväčša, azda naivne, chceme vidieť tomore a lásku atie čajky, na čo nás mierne falošne zvádza ajilustrácia básnika a výtvarníka Roberta Bielika na obálke knihy, noPain tieto masky sníma a štýlovo presvedčivo servíruje podsvetie, grázlov, Rómov, chudobu, bitky – teda naše druhé, nepriznané spoločenské ja. Toexistovalo vretro časoch anemyslím, že by zjeho tragikomiky ubudlo idnes.
