ղľáԾ
Madeline Vadkerty: Slovutný pán prezident. Listy Jozefovi Tisovi
Žilina: Absynt, 2020
„Spojenie ,Slovutný pán prezident´ sa ku mne vracalo opakovane. Týmto oslovením sa začínala väčšina listov, ktoré som objavila vSNA, aže je to správny názov, som vytušila pri úsmeve môjho spoluautora Jána Púčeka. (...) Slovutný je zastarané prídavné meno, ktorým chce pisateľ listu vyjadriť hlbokú úctu voči adresátovi. To slovo má šarm avracia nás do čias, keď bolo bežnou súčasťou slovnej zásoby.“ (s. 22)
Takto Madeline Vadkerty, výskumníčka aodborníčka na obdobie holokaustu, vúvode odôvodňuje výber názvu knihy Slovutný pán prezident. Slovo, ktoré väčšine súčasných čitateľov veľa nehovorí, však počas čítania knihy dostáva až hmatateľný rozmer. Vtomto oslovení, ktoré väčšina pisateľov ažiadateľov oprezidentskú výnimku spod Židovského kódexu zvolila, sa zhmotňuje naliehavosť, úpenlivosť azúfalá úctivá prosba otrochu ľudskosti. Len oto, aby mohli naďalej pracovať azarábať si na skromné živobytie.
Autorka Madeline Vadkerty vrokoch 2002 až 2004 objavila tisíce listov, ktoré napísali obyčajní ľudia prezidentovi Tisovi vobdobí Slovenského štátu. Sedemnásť rokov na ne nedokázala zabudnúť, túžila ich hlbšie preskúmať aporozumieť ich pisateľom. Čo sa jej podarilo. Za knihou stojí výnimočný výskum Američanky, ktorá sa ako prvá vsúčasných dejinách Slovenska podujala preskúmať tieto listy ležiace vSlovenskom národnom archíve. To, že je prvá azatiaľ jediná, je, myslím, dostatočne výpovedné.
Návrh vydavateľstva Absynt, aby listy apríbehy vnich ukryté dostali beletrizovanú podobu, bol jednoznačne dobrým krokom. Forma čitateľovi približuje osudy jednotlivcov avytvára ešte hlbší vzťah medzi čitateľom aautorom listu. Vspolupráci sJánom Púčekom teda vznikla zbierka trinástich silných príbehov, vktorých dvanásť pisateľov prosí ovýnimku spod Židovského kódexu ajeden (príbeh ǻDzť, Bartolomej G.) práve naopak – oarizáciu židovského podniku.
Za jeden znajsilnejších príbehov považujem Sólo pre opernú speváčku o Márii Magdaléne Cs. zBratislavy. Mária Magdaléna bola mladá operná speváčka vzbore Opery Slovenského národného divadla. Jej matka jej celé roky zpenzie vypomáhala, aby si mohla splniť sen astať sa speváčkou. Vroku 1941 však pod ťarchou Židovského kódexu dostáva ako štátna zamestnankyňa – Židovka výpoveď. Zrúti sa askončí na psychiatrii. Vzúfalstve poprie svoju vieru, dá sa pokrstiť (ako aj väčšina ostatných pisateľov) anapíše list Tisovi, vktorom prosí, aby sa opäť mohla vrátiť do práce. Jedným znajbolestnejších pocitov pri čítaní týchto listov je nádej aobrovská pokora, ktorú znich cítiť. Listy nepíšu rezignovaní a nahnevaní občania, čakajúci na najhoršie, ale naopak, ľudia, ktorí majú obrovskú chuť žiť apracovať, astále vhĺbke duše dúfajú, že sa niekde stala iba chyba, že ich sa to netýka, že takéto zverstvá voči nevinným sa stať jednoducho nemôžu. Tak je to aj vprípade Márie Magdalény. Odpoveď dostane, ale nie takú, vakú verila. Dostane povolanie do Koncentračného strediska Patrónka, kde ju ďalej pridelia na prácu do niektorej zo slovenských fabrík. Mária Magdaléna sa dokonca trochu poteší – aspoň nejaká práca, sktorou uživí seba aj svoju ovdovelú matku. ZPatrónky ju však deportujú do Osvienčimu.
Okrem literárnej časti knihy určite netreba opomenúť jej výnimočnú grafickú podobu, ktorú navrhla avytvorila Pavlína Morháčová. Na vynikajúce grafické spracovanie kníh sme pri vydavateľstve Absynt zvyknutí, no nestáva sa stereotypným či nudným. Morháčová ku každej knihe pristupuje individuálne ajej príťažlivé stvárnenie písaného textu láka stále viac slovenských ačeských čitateľov. Vďaka grafickej úprave sme okrem trinástich príbehov mali možnosť vknihe vidieť aj úryvky zlistov Hlinkovej gardy, viacerých občanov so silnýmiprotižidovskými názormi či dokumenty odeportácii azhabaní majetku nevinných.
Na záver treba spomenúť aj poslednú kapitolu knihy Pred boží súd – príbeh Daniela Kováča zBanskej Bystrice. Tento evanjelický farár počas Slovenského štátu vydával Židom falošné osvedčenia okrste aspolu smanželkou adeťmi im rôznymi spôsobmi pomáhal, za čo bol prenasledovaný atrestaný. Zaujímavý je historický presah vzávere – vobdobí komunizmu bol „osloboditeľmi“ obvinený zprotištátnej činnosti aväznený. Jeden totalitný režim sa len vymenil za druhý. Včitateľovi to môže vyvolať otázky osúčasnej dobe, ktorá je síce pre väčšinové obyvateľstvo slobodná, no vplyv radikálnych aextrémistických skupín či konkrétnej politickej strany na Slovensku stále rastie. Kde je tá pomyselná čiara, ktorú stačí prekročiť adostaneme sa tam, kde sme boli pred osemdesiatimi rokmi? A čo môžeme robiť, aby sa to nestalo?
