ղľáԾ
Vladimír Petrík: Slovenský intelektuál Alexander Matuška. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2019
Kniha Slovenský intelektuál Alexander Matuška zahŕňa texty o Alexandrovi Matuškovi ajeho diele, ktoré vytváral Vladimír Petrík. Kčitateľom sa dostáva vpodobe, ktorá by mala oživiť spomienku na literárneho historika akritika Vladimíra Petríka (1929 – 2017) aupozorniť na výsledky jeho práce.
O Alexandrovi Matuškovi napísal množstvo textov nielen zpohľadu literárneho historika, ale aj spolupracovníka z Ústavu slovenskej literatúry SAV. Časopisecké texty mal vpláne vydať aj knižne, čo sa mu však nepodarilo. Zámerom editorov Vladimíra Barboríka aMagdaleny Bystrzak bolo nadviazať na prácu V. Petríka, pri výbere textov sa riadili jeho nedokončeným rukopisom akceptujúc jeho literárnohistorický štýl tvorby.
Zaujímavým je spomienkový text Alexander Matuška – ako som ho poznal, vktorom V. Petrík označuje Matušku ako britkého kritika avynikajúceho esejistu. Spomína na jeho prácu vedeckého pracovníka v Ústave slovenskej literatúry SAV od roku 1959 až do nečakanej smrti v roku 1975, kde vznikli jeho monografie Človek proti skaze (Pokus o Karla Čapka) (1963), Rudolf Jašík (1964), J. C. Hronský (1970) akde dosiahol vedecké hodnosti (doktor vied 1964, člen korešpondent SAV 1965).
V. Petrík upozorňuje na Matuškov predchádzajúci literárny prístup, ktorý bol menej vedecký, skôr mal kultúrno-kritický charakter. Do prostredia kultúry vstúpil Matuška ako dvadsaťročný „bojovný polemik“, ktorý poukazoval na nedostatky Slovenska, na jeho zaostalosť. V bojovne naladenej stati Hra na fujaru apokrok uvážene kritizoval, bojoval proti bezobsažnému patriotizmu, pripútanosti k tradíciám, politizovaní, prílišnému zaoberaniu sa teologickými otázkami. Ostrá kritika bola príčinou, že stať nebola uverejnená ani vjednom slovenskom časopise.
Vkapitolke Mravný imperatív sa dočítame otom, ako sa Matuškovi vroku 1934 podarilo odhaliť plagiátorstvo J. E. Bora, kritika apublicistu literárnej skupiny postupistov. Matuškova aktivita sa niesla v mravnom rozmere, konanie J. E. Bora chápal ako krádež. Vznikla ztoho kompromitujúca udalosť, do ktorej boli zapojení mnohí redaktori ašéfredaktori. Podľa V. Petríka Matuška tvrdil, že v slovenskej literatúre vládne nekritickosť, kamarátstvo, neochota prebojúvať kvalitu a zavrhovať nekvalitu. Jeho emocionálne vzrušený hlas bol nepríjemný a zrejme aj preto sa slovenské časopisy od Matuškových príspevkov dištancovali.
Vtexte Kritik slovenskej literatúry zaujímalo V. Petríka, aký bol Matuška vo vzťahu k sebe a vlastnej odbornej profilácii. Tvrdí, že nebol literárnym kritikom v pravom zmysle, že literárnej kritike sa nevenoval systematicky. V Portrétoch slovenských spisovateľov (1934) sa však vyrovnáva s celou sériou významných slovenských autorov, ktorí boli súčasťou poprevratovej slovenskej literatúry atvorili vidylických podmienkach. Matuška ich podrobil kritike, snažil sa dokázať, že píšu pod svoje možnosti. Týka sa to aj S. H. Vajanského, ktorý bol podľa Matušku slabý prozaik ajeho miesto vslovenskej literatúre bolo nezaslúžené.
Kritické názory dosiahli najvyšší vrchol práve vpublikácii Vajanský prozaik (koncipoval ju v roku 1937, vyšla však až roku 1946), ktorá je deštrukčnou kritikou Vajanského. Po Portrétoch slovenských spisovateľov sa kriticky vyjadril oJ. Smrekovi (Básnik a žena) a písal aj oL. Novomeskom (Otvorené okná).
Jednota intelektu acharakteru je názov časti, vktorej si autor všíma postoj Matušku po roku 1945. Okrem sledovania literárneho vývinu sa Matuška zaoberal témou slovenského národného charakteru. Hľadal spôsob zaradenia sa povojnového intelektuála do spoločných vecí, kspájaniu sa snárodom, sľudom, nemalo to však mať za následok zbavovať intelektuála povinnosti prechovávať nielen pozitívny, ale aj kritický vzťah k obecnej či národnej pospolitosti. Zdôrazňoval mravnú zodpovednosť, nielen kultúrnu, ale všeobecnú. Koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov sa totiž v spoločnosti aj kultúre znižovali ideové hodnoty, ktoré sa sprvu po vojne rozvíjali, azačala sa prehlbovať priepasť medzi intelektom acharakterom.
Aké boli podľa V. Petríka Matuškove boje ozajtrajšok? Prvé kritické príspevky sa dotýkali výlučne aktuálnych spoločenských problémov, najmä kvôli pocitom rozčarovania a dezilúzie z vývinu pomerov v buržoáznej republike začiatkom tridsiatych rokov. Matuškovi na Slovensku prekážalo ľudáctvo, cirkevná reakcia oboch vierovyznaní. Vdôsledku toho zaujímal odmietavé stanovisko kslovenskej minulosti ajej tradícii.
Nepriaznivú situáciu vpolitickom, sociálnom akultúrnom živote odvodzoval od pomerov vdevätnástom storočí, záporný prototyp bol pre neho Vajanský, ktorý nadväzoval na ideové koncepcie svojho otca J. M. Hurbana.
Vknihe Od včerajška k dnešku s podtitulom Cesta dnešnej prózy, ktorá vyšla vroku 1959, sa stráca Matuškova búrlivá kritická tvorba zmladosti anahrádza ju ponor do myšlienkového a poetického sveta básnikov s pocitom úcty asatisfakcie. Hovorí vnej o diferencovaných obdobiach rokov 1945 až 1955, vracia sa kzačiatkom slovenskej prózy, súčasti historizmu vsúdobej próze, tvrdí, že spisovateľ je čoraz viac závislý od historického behu udalostí, že si nevymýšľa príbeh sám, ale že si ho požičiava z dejín. V ďalších častiach knihy zostupuje autor hlbšie do vnútorných priestorov prozaických diel a všíma si ich kompozičné postupy, postavy, jazyk a sloh.
Základným gestom celej Matuškovej literárnej a kultúrnej aktivity bol dôraz na etiku.Mravný základ Matuškovej kritickej aktivity vyplynul zdvoch hľadísk. Prvé sa týka jeho koncepcie umenia aj kritiky. Preňho nikdy nebola literatúra cieľom, ale prostriedkom. Druhé súvisí s jeho preferovaním osobnosti, s jeho smerovaním od diela k individualite, ktorá stojí za ním. Za každým dielom hľadal totiž osobnosť autora, pátral po jeho črtách, vytváral jeho duchovnú podobu a zároveň do kritického výkonu vkladal svoje vlastné ja.
Vspomenutých textoch Petrík podrobne spracoval tematiku Matuškovho života od jeho mladých pražských začiatkov, cez tému jeho osoby ako reprezentanta slovenskej inteligencie, jeho bojov osúčasnosť, ozajtrajšok, detailne podal charakteristiku jeho esejistickej tvorby, kritickej činnosti, interpretácie jeho diel. Editorom knihy V. Barboríkovi aM. Bystrzak sa podarilo spojiť texty nedokončeného rukopisu spublikovanými štúdiami akritickými prácami, ktoré vznikali vpriebehu desaťročí aktoré pokrývajú obdobie Matuškovej tvorivej dráhy. Ich zásluhou vznikla pútavá monografia žánrovo pestrých textov ozmýšľaní vslovenskej literatúre 20. storočia.
