��������

Kniha rozpráva o jeho prvej veľkej láske, utajovaní, objavovaní a inakosti. Vo Francúzsku sa už dočkala úspešnej filmovej aj divadelnej adaptácie a bola preložená do viacerých jazykov.

Philippe, žiak maturitného ročníka, žije v 80. rokoch vo francúzskej dedinke, „ktorá je synonymom smrti“, teda nemennosti a nehybnosti, a prvýkrát sa zaľúbi. Zapáči sa mu Thomas z vedľajšej triedy, fešák, ktorý večne vyzerá, že je nad vecou, záhadne mlčanlivý, obklopený priateľmi a obletovaný dievčatami. Philippe sa teda neodváži ani dúfať. Hoci sa nevyautoval, v škole musí počúvať protivné narážky na svoju orientáciu. Raz sa ocitne na chodbe sám, a keď k nemu pristúpi Thomas, napadne mu jediné: „ide mi rozbiť hubu“. Thomas ho však pozve na sendvič do mesta. A takto sa začne ich utajovaný vzťah.

Pred svetom sa tvária, že sa nepoznajú, spočiatku každé stretnutie iniciuje Thomas, ktorý trvá na absolútnej mlčanlivosti. Navonok pôsobí trochu rebelsky, no čoraz väčšmi odhaľujeme, že je napevno chytený v osídlach konzervatívneho vidieka. Až fatalisticky je odovzdaný predstave, že po otcovi preberie rodinný statok, zatiaľ čo Philippovi opakuje, že on sa odtiaľ dostane, odíde preč. Stelesňujú dve rôzne cesty, ako sa vyrovnať so svojou inakosťou: Philippe si ju priznáva a mlčky čelí „násiliu, ktoré táto domnelá odlišnosť vyvoláva“. Thomas sa rozhodne svoju skutočnú identitu skrývať, popiera ju, azda v nádeji, že zmizne, až napokon zmizne on sám. Metaforicky aj doslova. Strach a bolesť oboch sprevádza celý život, homosexualitu nie je ľahké priznať, hoci nám ich príbeh ukazuje, že lásku a zaľúbenosť prežívame všetci rovnako, bez ohľadu na orientáciu.

Autor opisuje svoj život v jedinečnom čase puberty, keď sa prežíva v superlatívoch – všetko je najlepšie alebo najhoršie, navždy alebo nikdy. Sám seba nazýva bezstarostným idiotom a veľké dejiny vníma len kdesi na pozadí, ale čitateľovi stačia aj náznaky, aby sa zorientoval. Keď sa objaví vírus HIV, akoby sa ich netýkal. „... nevieme nič o decimovaní, ktoré ešte len nastane, ktoré nám zoberie najlepších priateľov, bývalých milencov, ktoré nás donúti stretávať sa na cintorínoch a škrtať mená v adresároch, ktoré nás toľkými stratami pripraví o rozum. Je tu, ale ešte sa ho nebojíme. Navyše sme presvedčení, že nás chráni extrémna mladosť. Máme sedemnásť. V sedemnástich sa neumiera.“

Novela je napísaná v prvej osobe, rozprávač je otvorený, akoby naozaj nechcel už nič skrývať, vymýšľať si ani klamať. Realisticky, priam naturalisticky opisuje telesné spojenie, pri ktorom sa bolesť mení na rozkoš, aj dôverne známe pocity, ktoré máme všetci spojené s prvou láskou: neistotu, nádej, naliehavosť, bolesť z odlúčenia, ktorá prichádza po rozkoši. Dlhé vety strieda s krátkymi, pri opisoch zapája všetky zmysly, predkladá nám nielen obrazy, ale v určitých momentoch cítime aj pachy, počujeme zvuky či vnímame dotyky. „Zisťujem, že neprítomnosť je hustá. Možno ako tmavá voda v rieke, prisahali by ste, že je to ropa, lepkavá tekutina...“ Píše v prítomnom čase, ktorý, ako sa prekladateľka Mária Ferenčuhová vyjadrila v jednom rozhovore, ešte podčiarkuje prítomné prežívanie puberty, typickú bezčasovosť a nesmrteľnosť mladosti.