ղľáԾ
Carlo Collodi: Pinocchiove dobrodružstvá
Bratislava, SPN – Mladé letá 2003
Preklad Mária Štefánková
Ilustrácie Stanislav Dusík
Florentský novinár, vydavateľ, prekladateľ, dramatik aprozaik Carlo Collodi, vlastným menom Carlo Lorenzini, začal vroku 1881 publikovať vdetskom časopise príbehy na pokračovanie odrevenej bábke Pinocchiovi. Vtedy ešte netušil, že oniekoľko desiatok rokov to bude jedna znajznámejších literárnych postáv na svete (ďaleko známejšia ako samotný autor). Unás sme ju vminulosti mohli poznať aj pod menom Buratino. Vonkajšia forma Pinocchiovho príbehu prešla za stodvadsať rokov búrlivým mediálnym vývojom. Najskôr zčasopisu do knihy, potom na javisko, do leporel, digestových vydaní, animovaných a hraných filmov, až k výrobcom hračiek apinocchiovským poznávacím zájazdom. Vposlednom období sme mohli vkinách vidieť protirečivo hodnotenú adaptáciu režiséra aherca Roberta Benigniho. Predchádzal jej napríklad prvý nemý filmový Pinocchio zroku 1911, známa disneyovka zroku 1942 či hraný film sGinou Lollobrigidou zroku 1972. Pinocchiovská téma otom, ako sa umelý ľudský výtvor/výrobok chce stať dieťaťom, bola nedávno zaujímavo spracovaná aj Stevenom Spielbergom vo filme A.I.: Artificial Intelligence.
Ale vráťme sa kvzniku príbehu. Carlo Collodi žil vbúrlivých aťažkých časoch. On sám dvakrát vstúpil do armády, aby bojoval za zjednotenie Talianska, angažoval sa vreforme školstva, časopis, ktorý vydával bol zakázaný (a paradoxne neskôr samotný Collodi pracoval ako štátny divadelný cenzor). To všetko sa určitým spôsobom prejavilo aj vtragikomických Pinocchiových dobrodružstvách. Pôvodné seriálové vydávanie sa odráža vo forme aj obsahu knihy. Jednotlivé kapitoly sa od seba dosť odlišujú. Majú rôzne tempo rozprávania, vystupujú vnich odlišné postavy. Pinocchio je drevená bábka, ktorá sa učí, čo je to život, prežíva dramatické situácie azvraty. Mimochodom, nestvoril ho jeho „otecko“ Jozefko (v niektorých prekladoch sa ponecháva originálne talianske meno Gepetto). Pinocchio bol hneď od začiatku mysliace acítiace polienko, ktoré objavil Jozefkov priateľ stolársky majster Anton Čerešňa. Ten si však zťažko pochopiteľných dôvodov polienko neponechal. Pinocchio vie chodiť, rozprávať, myslieť, vyrábať (si) problémy. Je antiautoritatívny, sociálne cítiaci a chudobný - motív hladu aprežitia je prítomný na mnohých miestach knihy. Rozprávanie môžeme považovať za svojský variant iniciačných príbehov. Pinocchio pomaly, ale iste prechádza od egoizmu ahedonizmu kaltruizmu azodpovednosti. Vdruhej časti knihe dominuje Pinocchiova túžba stať sa človekom, ktorá vprvej časti celkom absentuje. Vpolovici príbehu do deja vstupuje aj víla smodrozelenými vlasmi, ktorá vlastne nepriamo preberá od Jozefka úlohu Pinocchiovho rodiča (matky). Voči nej cíti drevený panáčik lásku amá výčitky za svoje lapajstvá aklamstvá. Rozhovor svílou, keď Pinocchiovi po každom klamstve narastie nos, jednes už klasický (hoci tu by sa žiadalo pátrať, kto vlastne tento motív použil ako prvý).
Zdnešného uhla pohľadu môžeme Pinocchiovým dobrodružstvám vyčítať prílišný didaktizmus a schematizmus, zároveň však musíme upozorniť, že je vnich pre detského čitateľa (poslucháča) viacero problematických miest: vúvode sa Jozefko opakovane abez príčiny pobije so svojím priateľom Antonom, brutálny je opis situácie, keď Pinocchio kladivom zabije hovoriaceho cvrčka, ktorý zostane „pripučený ostenu“, alebo keď zbojníci Pinocchia obesia aon „vystrel nohy, striaslo ho aodrazu zmeravel“. Vpôvodnej časopiseckej verzii sa príbeh končil práve tu – Pinocchio bol teda za svoje výčiny exemplárne potrestaný. Vknihe bábka ďalej žije aďalej trpí – je zbitá, spálená, obesená, uväznená, prikovaná, bičovaná, utopená, zožratá apod. Taký bol svet vdruhej polovici devätnásteho storočia, ako ho videl okolo seba Carlo Collodi.
V Pinocchiových fantastických príbehoch je možné všetko, sú plné zvratov anapätia. Práve tým sú znova aznova očarené deti rôznych generácií, národov a kultúr. Vknihe nachádzajú hrdinu ako stvoreného na identifikáciu, ktorý má najväčšie problémy so sebou a svojou neposlušnosťou. Sú tu však aj dobrí rodičia (Jozefko avíla), ktorí Pinocchia napriek tomu majú radi avšetko mu odpustia. Atak to asi má byť.
Pavol Rankov
