ղľáԾ
Sophia de Mello Breyner Andresen je významná portugalská spisovateľka dvadsiateho storočia, poetka avneposlednom rade aj autorka detských kníh.
Dievčatko zmora je jej prvá detská kniha, napísala ju pre svojich päť detí aprvýkrát vyšla vroku 1958. Odvtedy sivPortugalsku získala status obľúbeného čítania, ja tam notoricky známa ako unás napríklad Danka aJanka.
Rozpráva príbeh ochlapcovi, ktorý žije vdome na pláži akaždý deň sa chodí hrať kmoru. Raz po nočnej búrke nájde v jazierku po odlive dievčatko zmora maličké ako dlaň, ktoré sa tam zabáva skamarátmi: chobotnicou, krabom arybou. Po prvotnom šoku, keď dievčatko bez opýtania schmatne do ruky, sa tí dvaja spriatelia. Deň za dňom si rozprávajú osvojich domovoch. Dievčatko hovorí ochladnom mori, kde všetko hýri farbami, no všade striehne nebezpečenstvo, nepoznajú tam striedanie ročných období, ale „pekné veci sú tam veselé“. (s. 25) Chlapec prináša veci z pevniny. Ružu, ktorej vôňa dievčatko rozosmúti: „Z pekných vecí na zemi vyžaruje smútok.“ (s. 25)
Zápalky, ktoré vyčarujú malé slniečko, no neslobodno sa ho dotýkať. Akalíšok červeného vína, „čo má vsebe radosť“ (s. 28), no chlapec ho ešte nesmie ochutnať.
Keď však dievčatko zatúži vidieť súš na vlastné oči, Veľká raja, samozvaná vládkyňa oceánu, dá dievčatko odviesť na vzdialený ostrov, kde ho pred chlapcom ukryje. Noví kamaráti tak spoznávajú clivotu zodlúčenia ibolesť, akú spôsobuje nezmyslená žiarlivosť asebeckosť druhých.
Chlapec ďalej chodí na pláž ajedného dňa mu čajka prinesie čarovný nápoj, aby mohol žiť vmori adievčatko vyhľadať. Ako vkaždej správnej rozprávke teda kamarátov napriek všetkým prekážkam čaká šťastný koniec.
Hoci koniec taký trochu naopak, než sme zvyknutí napríklad zMalej morskej panny: nie bytosť ziného sveta sa musí čohosi vzdať, aby mohla žiť medzi ľuďmi, ale ľudský chlapec odchádza žiť do mora. Vysvetlenie takéhoto rozuzlenia treba hľadať vautorkinej láske kprírode: ako sa píše vjej medailóne na konci knihy, predstavovala pre ňu „krásu, dokonalosť aslobodu“. A keď chlapec vypil šťavu zo sasaniek, aby mohol žiť vmori, doslova v objatí prírody, „odrazu bolo všetko navôkol živšie ajagavejšie. Cítil sa veselý, šťastný aspokojný ani ryba. Jeho pohyby boli akési voľnejšie, ráznejšie, rezkejšie aľahšie.“ (s. 36)
Autorka vo svojej útlej knižke zapája všetky zmysly malých čitateľov. Farbisté opisy mora apláže evokujú živé obrazy, vlny vbúrke „hrôzostrašne hučali akvílili“ (s. 8), chichot morských tvorov pripomínal „operný smiech“ (s. 10) či bol „tichý asuchý ako zakašľanie“, akeď sa rozosmeje dievčatko, „akoby sa smiala voda či sklo“ (s. 11). Ovoňajú ružu ičervené víno, chlapec porozpráva, ako rastie vinič, ako dozrieva hrozno, ako sa zberá alisuje akeď ho dievčatko ochutná, povie: „Teraz už viem, ako chutí jar, leto ijeseň.“ (s. 29)
Knižka sa doslova ponúka na hlasné čítanie. Postavy nemajú mená apríbeh nie je veľmi rozkošatený, čo priam nabáda na voľné dopovedúvanie, domýšľanie avymýšľanie, na hru shlasmi. Formát knihy, font písma akrásne farebné ilustrácie sú zasa vhodné pre deti, ktoré začínajú samostatne. Ato aj vďaka kvalitnému prekladu Jany Benkovej Marcelliovej, pretože jej vety sa naozaj dajú čítať nahlas, prirodzene na seba nadväzujú a výber slov je vhodný pre malých čitateľov ačitateľky.
Sophia de Mello Breyner Andresen: Dievčatko zmora
Preklad: Jana Benková Marcelliová
Bratislava: Portugalský inštitút, 2022
