Minulý rok viacero autorov siahalo za príbehmi z histórie, najčastejšie v podobe povestí. Kým tie z pera Ondreja Sliackeho či Jána Milčáka smerovali predovšetkým k detskému čitateľovi, najnovšia kniha Imricha Točku Historky spod Nitrianskeho hradu oslovuje univerzálneho príjemcu.
Kým prví spomínaní autori využívali prostriedky rozprávkového žánru, Točka uprednostňuje viac „realistický“ prístup, opierajúci sa o osobné bádanie autora, čo je bližšie dospelému čitateľovi.
Je zaujímavé, že všetci traja autori sa pribrali k písaniu povestí z akéhosi osobného obdivu k mestu, kde sa narodili alebo žili. Regionálna história, ako sa ukazuje, je naďalej bohatým žriedlom nových i oprášených príbehov z minulosti. Aj Točka priznáva, že sa nechal inšpirovať dielami nitrianskych literátov, i spomienkami ešte žijúcich svedkov niektorých udalostí. Ale predovšetkým je to jeho osobný záujem o Nitru a jej okolie, pretože ide o jeho rodné mesto, čo je vždy spojené aj s istými emotívnymi väzbami. Ale aby sme boli presní, rodiskom autora je bývalá obec Tormoš – Chrenová, ktorú pohltila Nitra a zmenila ju na rozsiahle sídlisko. Autor jej venoval niekoľko publikácií, čo je v podstate rarita, lebo obec sa tak zachovala iba v jeho knihách.
Že sa Točka už dlhé roky venuje výskumu histórie Nitry, o tom svedčí aj viacero kníh nielen z regionálnej histórie, ale aj z numizmatiky a kampanológie (náuka o zvonoch). Poslednou sú Historky spod Nitrianskeho hradu. Na úvod niekoľko zaujímavostí o knihe: 1. autor ju vydal na vlastné náklady; 2. dal si záležať na dizajne (pevná väzba, ilustrácie atď.); 3. povesti zaradil do konkrétneho historického rámca.
Celostranové ilustrácie regionálneho výtvarníka
Keď čitateľ vezme do rúk novú knihu, obyčajne ho zaujíma predovšetkým autor, názov a vizáž knihy. Potom začne listovať. Ak sa mu páčia ilustrácie, náhodne sa začíta, a potom sa rozhodne, či bude knihu čítať od začiatku. V danom prípade si autor dal záležať na tom, aby na prvý pohľad upútal pozornosť perspektívneho čitateľa. Názov knihy zaujme predovšetkým Nitranov, čo je prirodzené, potom obdivovateľov historických povestí, a napokon každého, kto si rád pozrie zaujímavé ilustrácie. Ak toto všetko zaberie, tak sa regionálna publikácia môže zmeniť na celonárodnú. A to by si kniha Imricha Točku zaslúžila.
Autor si k spolupráci pribral nitrianskeho výtvarníka Tomáša Bereša, ktorý zvolil celostranové štylizované ilustrácie, orámoval ich ako obrazy, opatril rokom príbehu a dal im dobovú patinu. Zvolený ilustračný štýl zodpovedá žánru povesti a vizuálne dobre dopĺňa príbehy.
Uhorský panovník daroval Nitru
Z najstaršieho obdobia našich dejín nemáme veľa povestí a aj tie známe sa dotýkajú zväčša cyrilo-metodskej tradície. Točka začína dejiny históriou zoborského vína, benediktínskymi mníchmi a ich kláštorom na Zobore. Zábavný až humorný pohľad na dávnominulú dobu pobaví, ale zároveň vysvetlí pôvod dnešných vyberaných vín v Nitre. Humorné podanie spestruje aj ďalšie historické udalosti a zároveň odľahčuje tie časti textov, ktoré sa dotýkajú historiografie danej udalosti. Autor totiž dbá o dodržanie princípu pravdivosti. Hoci sám niektoré postavy vymýšľa, resp. dramatizuje dej, snaží sa neprekročiť pravdivosť zobrazeného faktu.
Je známe, že Nitriansky hrad a okolie boli cirkevným vlastníctvom. Keďže nebolo na hrade zemepánov a ani sa o nich nerozprávali historky, akoby z nitrianskych dejín vypadlo niekoľko storočí. Predchádzajúca doba totiž nedovoľovala spomínať nitrianskych biskupov, hoci zohrali v živote Nitry nemalú úlohu. Autor sa tejto téme nevyhýba, a tak sa napríklad popri rozprávaní o nahom biskupovi dozvieme, že Nitru daroval uhorský panovník v roku 1288 biskupovi Paškovi, čo sa zmenilo až za panovania Márie Terézie v 18. storočí.
Ďalším pozitívom povestí sú zmienky o stratených i existujúcich pamätníkoch, krížoch, sochách a podobne Sám autor spolupracoval pri nájdení najstaršej sochy v Nitre-Chrenovej (baroková socha Krista z polovice 18. stor.). Ku každej pamiatke sa viaže istá povesť, preto jeho texty okrem zábavy obsahujú aj vzdelávací aspekt. Mnohí Nitrania dodnes nevedeli, okolo čoho chodia, aké hodnoty mesto má, a preto si ich často ani nevážili.
Samozrejme, že autor si spomenul aj na niektoré výnimočnosti a rarity, akým bol napr. prvý slnečný kúpeľ v Uhorsku. V roku 1910 otvorili v Nitre verejné Gisserovo kúpalisko, ktoré pravdepodobne inšpirovalo aj Janka Jesenského k napísaniu poviedky Slnečný kúpeľ.
Okrem povestí zo starších dôb zaradil autor aj spomienky na obdobie pred a po druhej svetovej vojne. Vtipné sú zážitky z najbližšej minulosti, ktoré ukazujú pravú tvár socialistickej morálky, primitívnosť jej hlásateľov a šikovnosť jednoduchého človeka, ktorý im vedel prejsť cez rozum. Naopak, smutné sú zážitky z čias kolektivizácie: „Hrdý a dovtedy nezávislý roľnícky stav nebol vôbec pripravený na takéto zaobchádzanie. Z mnohých z nich sa zakrátko stali psychicky a fyzicky zničení ľudia, ktorí sa z tejto traumy už nikdy nespamätali.“
Keďže sa mnohé udalosti odohrávali na celom Slovensku podobne, kniha Imricha Točku nadobúda širší než iba regionálny význam.
Marta Žilková
