ղľáԾ
Óda na radosť
(úⱹǰ)
Bol zimný večer. Pokoj svami,
roky. Vy roky stratené.
Triasli sa hviezdy nad krovami.
Hodiny, visiac na stene,
namáhavo jak po prekážke
vydali zútrob dlhý hvizd
abili polnoc. Bili, ťažké,
akoby odbíjali láske.
Bdel mladučký apísal list.
Písal. Nie, iba zaznamenal.
Pretože to, čo napísal,
vždy najprv musel žiť, žil. Žena.
Cestičkou nikam odnikiaľ
nazýval si ju svojou milou.
Sám nasníval si, sám si sial.
Apotom, zaskočený chvíľou,
žal, čo sa ztoho urodilo.
Tú starú búrku: mladý žiaľ.
A čo je krása? – tak znie názov básne Milana Rúfusa zo zbierky Hudba tvarov. Jedna znajčastejších otázok vživote umelca sa stala aj názvom nového výberu zRúfusovej tvorby, ktorý prináša výber textov zRúfusovej poézie až po ukážky zjeho záverečného triptychu, či nepublikované verše zo súkromného archívu (báseň Meno, venovaná Zuzanke na meniny 2008). Jednou zbásní výberu je aj známa Óda na radosť.
Kniha zvydavateľstva Perfekt je vyzdobená tvorbou akademickej maliarky Kataríny Vavrovej (spolupracovala aj na vydaní Sládkovičovej ѲíԲ zroku 2015). Jej grafiky a maľby nám odpoveď na úvodnú otázku trochu našepkávajú. Až magickým spôsobom korešpondujú sRúfusovou poéziou, sjeho veršami komunikujú a dopovedajú ich príbehy (najmä tie inšpirované rozprávkami).
Óda na radosť, ktorá po prvýkrát vyšla vroku 1982, sa odvtedy stala súčasťou mnohých vydaní Rúfusovej poézie, napríklad aj výberu Óda na radosť ainé básne (2004), takisto zdielne Perfektu. Nechýba, samozrejme, ani vnovinke Ačo je krása?.
Záznam skutočnosti
Báseň je písaná formou deväťveršových nón, na interpretáciu som si vybrala prvé dve znich. Úvodné časové ukotvenie do zimného večera je nasledované apostrofou „rokov stratených“ aobrazom hviezd. Nielen pesimistická evokácia stratených liet, ale aj fakt, že hviezdy sú opísané ako „trasúce sa“, prispieva kvytvoreniu pomerne ponurej atmosféry, ktorá je vostrom protiklade knázvu básne. Zdanlivo. Základnou črtou ódy je totiž pátos, aten možno dosiahnuť rôznymi spôsobmi – radosť vieme osláviť itým, že opíšeme cestu, ktorá knej viedla.
Motív plynutia času zo začiatku básne je ďalej rozvíjaný prostredníctvom hodín odbíjajúcich polnoc. Tu môžeme sledovať výrazné prenikanie eufonickej zložky básne do jej konštrukčného princípu. Odbíjanie hodín je opisované veršami shypertrofiou spoluhlásky „b“, čím sa podporuje imaginatívnosť konotujúca zvukový dojem. Hodiny odbíjajú „ťažko“, „namáhavo“, okrem momentu prekonávania prekážky sa však akcentuje aj to, že zvuk vydávajú „z útrob“, čím sa zdôrazňuje aspekt hĺbky. Všetky spomenuté charakteristiky možno sistou mierou abstrakcie pripísať aj láske, ktorá sa následne objavuje vprirovnaní „akoby odbíjali láske“. Okrem prvotného významu odbíjania hodín, ktorým je oznamovanie času, sa tu aktualizuje aj sekundárny význam ukončovania, resp. kombinácia oboch, pričom ich spoločným menovateľom je neúprosnosť oznamovanej skutočnosti (či už ide očas alebo moment konca).
Fakt prostého zachytenia situácie bez možnosti jej modifikácie vlastným pričinením sa znovu ozýva vo verši „Písal. Nie, iba zaznamenal“. Subjekt tu nie je vpozícii toho, kto si zapisované vymýšľa, kreuje, ale toho, ktorý to musel autenticky prežiť, aby to potom mohol zapísať. Samotná scéna písania listu za hviezdnatej zimnej noci azvuku odbíjania hodín visiacich na stene ako typická súčasť interiéru pôsobí veľmi tradičným, až konvencionalizovaným dojmom, ktorý je podporený aj formálnou stránkou básne.
Nehvyhnutné bremeno žitia
Zaujímavá je práca sopakovaním slov, spoluvytvárajúca pravidelný rytmus básne dosiahnutý aj neustálym striedaním sa deväť- aosemslabičných veršov (v závere strof sa potom objavujú dva deväťslabičné verše po sebe nasledované posledným opäť osemslabičným). Na ploche prvej strofy sa spomínané opakovanie slov prejavuje vdruhom asiedmom verši, pričom sa vstrede verša opakuje slovo figurujúce aj na jeho začiatku (dané slovo pritom patrí do vety započatej ešte vo verši predošlom, ide teda zároveň oformu veršového presahu).
Vdruhej strofe pri verši podrobnejšie charakterizujúcom akt písania čítame vtesnej blízkosti dve podoby slovesa „žiť“, doplnené ešte ďalším slovom „žena“, zapadajúcim do vytváranej aliterácie: „vždy najprv musel žiť, žil. Žena“. Popri formálnej sugestívnosti je tento verš symptomatický aj tým, že sa vňom evokuje pre Rúfusa typický motív bremena, ktoré človek vo svojom živote nesie, musí niesť. Vtomto prípade sa však tým bremenom stáva žitie samotné, ktorému sa vistom slova zmysle nedá vyhnúť. Slovné spojenie „musel žiť“ vsebe obsahuje neúprosnosť, ktorú sme pomenovali pri odbíjaní hodín zprvej strofy.
Zloženie verša potom môžeme interpretovať aj ako ozvenu tohto odbíjania, jeho posledné tri slová ako tri krátke, ale presné údery hodín. Vposlednom znich zaznieva príchod ženy ako ďalšej nezastupiteľnej témy Rúfusovho písania. Dôležitý je moment pomenovania, ktorým sa existujúce stane poznaným („nazýval si ju svojou milou“), eventuálne blízkym adôverným. Aspekt rozmarnosti počiatočných fáz zamilovania tu zastupuje verš: „Cestičkou nikam odnikiaľ“, ktorý vyjadruje zmätenosť aneistotu, vlastnú subjektu vprvotnom štádiu lásky. Deminutíva „cestička“ a „mladučký“ zprvej strofy poodhaľujú nerozvážnosť (spojenú napríklad aj sambivalentne interpretovateľnou hravosťou), ktorá býva smladou láskou spojená. Použitie deminutív však môže okrem iného konotovať takisto aj spomienkovú nostalgiu, ktorá by zapadala kminulému času básne.
Krehká rovnováha medzi stálosťou a zmenou
Vúvode tejto básne je však žena ešte len vpozícii tušenej, snívanej bytosti, láska je tu skôr chcená ako ozajstne prežívaná. To potvrdzuje aj nasledujúci verš: „Sám nasníval si, sám si sial“, ktorý je zformálneho hľadiska pozoruhodný opakovaním samohlások „a/á“, „i/í“, vzáverečnom slove tieto dopĺňa aj dvojhláska „ia“ (rovnaký postup autor uplatnil aj vprvej polovici posledného verša strofy, kde sa zase opakuje samohlásková dvojica „u/ú“: „Tú starú búrku“). Motív žatvy odkazujúci nás až kdesi kozvenám Rúfusovho debutu Až dozrieme tu preberá funkciu vytriezvenia zmladíckeho ľúbostného citu. Vzmysle hesla „Ako zaseješ, tak budeš žať“ ak subjekt sial iba vysnívanú, chimerickú podobu ženy, takou mu aj bola ajemu ostali doslova len oči pre plač. Žiaľ je logickým následkom citového vzplanutia, jeho nevyhnutnou ďalšou fázou, prekážkou, ktorú je na životnej ceste nutné prekonať. Zároveň sa tu však objavuje významný moment prijatia bremena aopätovné zdôraznenie neúprosnosti osudu.
Vautorovom svete fungujú elementárne zákonitosti prirodzenej sukcesivity životných udalostí asubjekt sa stým musí po svojom vyrovnať. Občas sa, samozrejme, búri, no napokon aj tak príde na to, že jeho vzbura je len drobným prejavom vzdoru voči nemennému. Odveká opozícia starého amladého, ktorá je vbásni reprezentovaná „starou búrkou“ a „mladým žiaľom“ však vsebe zároveň obsahuje rozmer zjednotenia protikladov, keďže zdanlivo oddelené fenomény môžeme vnímať aj komplementárne ažiaľ sa tak môže stať inherentnou súčasťou búrky.
Nemenná vkonečnom dôsledku neostáva ani báseň samotná. Prvá strofa je obmenou úvodnej strofy básne List jednej žene zRúfusovho debutu Až dozrieme: „Je večer zimný. Pokoj svami, / pútnici luhov neznámych. / Trasú sa hviezdy nad krovami, / pod krovom vietor spieva mi. / Tak pijan spevák na gitare / studenou hrsťou preberá. / Apieseň búri dumy staré / aožívajú dávne tváre / za hlbokého večera.“ (citované podľa výberu áԱ zroku 1978, s. 115). Posun od prítomného času kminulému, ktorý je použitý vÓde na radosť, je pravdepodobne motivovaný tým, že zatiaľ čo List jednej žene subjekt píše vprvej osobe apriamo opisuje prežívané, vinterpretovanej básni už vystupuje ako postava, oktorej sa hovorí vminulom čase. Motív spevu (či už vetra alebo pijana) sa transformuje do zvukovo takisto podnetného motívu odbíjania hodín. Naznačuje nám teda príbeh vzniku Ódy na radosť, že možno meniť nemenné? Alebo skôr to, že medzi stálosťou azmenou existuje krehká rovnováha? Tú akoby signalizoval aj presahový rým zdruhej strofy „zaznamenal-žena“, vktorom sa ozýva výsostné postavenie ženy ako témy vbásnikovej tvorbe, ženy ako tej, ktorá je doslova hodná zaznamenania. Krehký amožno pominuteľný cit zaľúbenia sa zápisom stáva naveky zachyteným.
Pretrpené, prežité
Toto napätie medzi pociťovaním transcendentálnej nekonečnosti bytia (hviezdy, kolobeh života, človekom neovplyvniteľné plynutie času) aprežívaním konkrétneho okamihu (ľúbostné vzplanutie, písanie listu) je vRúfusovej tvorbe neustále prítomné adodáva jeho lyrickému subjektu pokoru aj schopnosť žasnúť nad vecami, ktoré sú mu nepochopiteľné, čo však nemusí nutne znamenať, že nepochopené. Pretože Rúfusov človek cíti, bolo mu darované cítiť, ači už je tým citom radosť alebo žiaľ, oboje ho významným spôsobom formuje.
Óda na radosť je básnikovou poctou láske, inšpirácii k tvorbe, ktorú človeku do života prináša, aj životu samotnému. Je obrazom radosti, ale nielen tej apriórne živelnej aextatickej, ale najmä tzv. „pretrpenej“ – radosti, ktorá prichádza ktomu, kto si ju zaslúži, vybojuje, povedané parafrázou druhej strofy básne: kto si ju zaseje, ale aj sám zožne. Do akej miery však naozaj uveríme tomu, že žneme to, čo sme zasiali? Nie sme vtom jedinom momente žatvy vždy nanovo „zaskočení chvíľou“, pretože úroda je vždy zázrakom? To je tá krehká rovnováha rúfusovského univerza – snaž sa, človeče, apotom užasnutý sleduj, čo sa bude diať.
Básnik opísal nezastupiteľné miesto, ktoré má láska vkaždodennom prežívaní ľudského údelu, aj keby to mala byť skôr láska vysnívaná ako naplno realizovaná. Láska je nám totiž síce daná, ale musíme sa oňu rozhodne aj sami pričiniť, spoznať jej hodnotu apriznať jej vo svojom živote postavenie, ktoré jej patrí. Orúfusovskom lyrickom subjekte napokon platí to, čo ojeho autorovi povedal vdoslove ku knihe Mám ústa plné tvojich úst Viliam Marčok: „Láska preň bola od samého počiatku vecou najposvätnejšou, ateda osudovou“.
Jaroslava Šaková
