��������

Hoci pandémia mnohé spoločenské a psychologické problémy priamo nespôsobila, nebývalo ich zvýraznila a donútila široké skupiny obyvateľstva, aby sa s nimi rýchlo vyrovnali. Od platby poštovou poukážkou a hotovosťou k mobilnej aplikácii zrazu viedli namiesto rokov týždne, počítačové zručnosti sa zo dňa na deň stali existenčne dôležitými pri registrácii na očkovanie a nevyhnutnými na dištančné rozhovory s rodinou a blízkymi... No čo sa dialo s „neúspešnými“, osamelými a slabými? A čo s tými, ktorí na technologické premeny zareagovali, ale v on-line priestore ich prevalcoval svet názorovej „alternatívy“? Tieto témy už otvorila aj súčasná slovenská próza.

V istej miere na ne reagujú napríklad vlaňajšie prózy príslušníkov staršej generácie, Vlasty Hochelovej O živote vieš prd! alebo Jozefa Puškáša Vivat, akadémia, zbohom, Čechov. Z tematického hľadiska v nich majú dôležité miesto práve moderné technológie, sociálne siete a ich aktéri – aj tí, ktorí sa dovtedy civilizačným výdobytkom viac či menej elegantne vyhýbali. Ich pozitívom je prekvapivo veľa humoru a (seba)ironických polôh.

Lapidárium pekných viet

Aj Dušan Dušek sa vo svojej novej knihe Deti v daždi vyrovnáva s novými technológiami v období, keď to bez nich nešlo ani v pracovnom živote, ani pri udržiavaní normálnych rodinných vzťahov. V kontexte jeho tvorby je nový predovšetkým tento rámec covidovo-vojnového obdobia rokov 2020 až 2022. V ňom autobiografický rozprávač otvára problém staroby, vníma ho v kruhu rodiny a spoločnosti priateľov vo veľmi špecifickej historickej situácii globálnej pandémie, ktorá citlivé stránky starnutia zvýraznila na maximum.

V poetike a štruktúre tejto prózy, v jej autobiografickom rozprávačovi a celkovom myšlienkovo-estetickom vyznení cítiť patinu, ba starinu: opakujúce sa dušekovské témy aj tradičné kríženie žánrových postupov a foriem, v ktorých hrá dôležitú úlohu fragment, lapidárnosť, skica, postreh či miniatúra. Dušek aj v tejto knihe kladie dôraz skôr na detail než na celok, doslova „zbiera“ pekné vety, ktoré spolu občas pôsobia ako súbor slovných starožitností, verbálne lapidárium.

Deti staroby

Kniha je z formálneho hľadiska prepracovaná, denníkové písanie je organizované do kapitoliek, nazvaných podľa kalendárnych mesiacov od januára 2020 do decembra 2021. V prídavku s datovaním 2022 autor zachytáva svoje bezprostredné pocity z ruskej invázie na Ukrajinu a tvrdo ju odsudzuje.

Do tejto kalendárovej štruktúry sú vradené básne a reflexívno-spomienkové a príležitostné texty z iných období od detstva po súčasnosť. Mnohé časti knihy by sa z obsahového hľadiska mohli ocitnúť v iných Dušekových dielach využívajúcich princíp hravého a asociatívneho písania organizovaného okolo rozprávača. Pred pozorovaním má prednosť postreh, pred reflexiou asociácia, pred príbehom drobná scéna. Tak akosi vznikol aj pomerne odťažito pôsobiaci názov knihy: „Zase sa rozpršalo. Putoval som pod dáždnikom. Na školskom dvore nemeckej školy, bývalej Šupky na Palisádach, sa vo farebných oblečeniach rojili deti – akoby ani nepršalo: výskali, pobehovali, vykúkali na ulicu. Zrazu mi do hlavy vošiel názov na novú knihu: Deti v daždi.“ (s. 172)

Rozprávaniu dominuje „stará“ generácia, rozprávač a jeho manželka Nadina, ich rovesníci, priatelia a literárni kolegovia, širšie sociálne okolie tvoria študenti, susedia, deti, vnúčatá... Mladí poskytujú radosť, rozptýlenie, spoluvytvárajú hodnotné okamihy života. No motív detstva oxymoricky spojený so starobou nemá len pozitívne významy, odkazuje aj na oslabovanie a postupný úpadok: „sme deti staroby“ (s. 74). Knihe ako celku dominuje práve toto naladenie: „Preniká ma pocit, že všetko okolo mňa ustavičným opakovaním zvetráva. Už nič, ale absolútne nič nie je na mne mladé. Kedy-tedy štipka bujarosti. Začína sa fáza chátrania.“ (s. 202)

O fyzickom a duševnom úpadku sa v knihe uvažuje bez paniky, aj toto životné obdobie prináša radosť a zážitky, ale každé pozitívum si už žiada nasadenie, zvýšenú námahu s neistým výsledkom. Svet pokoja, intimity, krásy je obklopený stále náročnejšou každodennosťou, návštevami lekárov a zubárov, bojom s modernými technológiami, udržiavaním svojho okolia, prebývaním „na pulze dňa“, čoraz častejšou konfrontáciou so smrťou.

��������Ի�á�� ako fragmentárny žáner

Dušekovi jeden ��������Ի�á�� vyšiel ako zbierka poviedok už v roku 1983, v knihe Deti v daždi sa dostal do podtitulu a predstavuje skôr žánrovú inštrukciu. Odkazuje k starým ľudovýchovným kalendárom, ktoré okrem praktických informácií obsahovali aj pestrú zmes oddychových, zábavných a náboženských textov.

��������Ի�á�� delí čas podľa astronomických kritérií na menšie, lepšie uchopiteľné časti, človek si ním organizuje svoj život v kratšej či dlhšej časovej perspektíve. Dôležité je, že ide o prístup k času ex ante, smerom dopredu, kalendár ex post, zameraný na minulosť, je v praktickom svete nepoužiteľný, končí v koši alebo archíve. Iba žeby išlo o literárny kalendár, poznámkový blok, archív nápadov, slovných spojení, spomienok z rodinného, občianskeho aj umeleckého života spisovateľa. V tom prípade môže zaujať čitateľstvo aj po oficiálnom dátume svojej spotreby.

V Dušekovej knihe je táto „minulostnosť“ posilnená využitím dobových ilustrácií z Veľkého poučno-zábavného kalendára obrázkového pre každodennú potrebu z roku 1910. Celkovo však grafickú úpravu knihy považujem skôr za mätúcu, historické ilustrácie súčasný text nijako nepodporujú, len ležia vedľa neho.

Overená cieľovka

Dušek napísal knihu o každodennosti človeka pokročilého veku v zužujúcom sa kruhu blízkych, o rozplývajúcej sa krajine spomienok. „Ten trpký pocit, že sa neustále od všetkého vzďaľujem. Od vône našej spálne v Piešťanoch. Od chladu rannej kuchyne. Od jasavého svetla v záclonách, ktoré prechádzalo do jemne zamatových listov lipky v kvetináči, stojacom pri okne jedálne. Od ticha v spiacom dome. Zároveň sa to všetko – rovnakou rýchlosťou – vzďaľuje odo mňa, takže je to dvakrát rýchlejšie.“ (s. 230) Zaujali ma v nej esejistické kapitolky so spomienkami na spisovateľských kolegov Špitzera, Slobodu, Tatarku, za iniciálami mien sa v drobných príbehoch skrývajú aj ďalší, žijúci spisovatelia. No popravde, aj to už v Dušekových prózach veľakrát bolo.

V Deťoch v daždi sa naplno otvára priestor autoterapeutickej funkcie literatúry, aktivuje sa jej schopnosť vrátiť veci späť, spomaliť, prehĺbiť a stíšiť. Táto kniha čitateľsky zaujme predovšetkým okruh Dušekových priateľov a stabilných fanúšikov. Jeho oko zostáva vnímavé, srdce láskavé, no je čoraz unavenejšie.

Radoslav Passia (1977) je literárny vedec a publicista, pracuje v ÚSlL SAV v Bratislave.