ղľáԾ
Ján Rozner
Sedem dní do pohrebu
Bratislava, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2009
Takmer zabudnutý literárny, divadelný afilmový kritik Ján Rozner sa dnešným čitateľom prekvapujúco predstavuje rozsiahlym dielom Sedem dní do pohrebu. Ukázal vňom, akú silu má autentická autorská výpoveď vystavaná na osobnom zážitku, anie na postmodernej hre na románový príbeh.
Rámec aťažisko autorského rozprávania tvorí sedem dní od smrti manželky, známej prekladateľky Zory Jesenskej, do jej pohrebu. Do jednotlivých dní, okrem vybavovania formalít okolo prípravy pohrebu vrodinnej hrobke rodiny Jesenských vMartine, plynulo akompozične vynaliezavo vstupujú epizódy zRoznerovho osobného života aprofesií, ktoré od konca druhej svetovej vojny vykonával. Osobnú skúsenosť redaktora Pravdy aNárodnej obrody, dramaturga činohry SND akritika povyšuje v rozprávaní na skúsenosť sdobou aľuďmi, ktorí ju tvorili ajkrivili. Hovorí okonkrétnych menách audalostiach, odobe – fráze, ktorá mala podobu neškodných víťazných fráz aj fráz vražedných, „z ktorých sa liali potoky krvi“. Po Stalinovej smrtivšak prišiel na to, že „vtábore socializmu aj po smrti obludy ostali strážcovia, kápovia amnohé malé obludy“. Táto deziluzívna skúsenosť skomunizmom ho neodradila, aby sa v roku 1968, najmä na stránkach Kultúrneho života, teraz spolu smanželkou Zorou Jesenskou, naplno angažoval za dubčekovskú víziu socializmu sľudskou tvárou. Obaja podľahli presvedčeniu, že „treba tlačiť do tých pootvorených dverí ajedného dňa sa už otvoria do nového sveta, akeď sa jedného dňa tie dvere rozrazili, nebol za nimi nový svet, ale ruské tanky sa vrútili do tých dverí, do ktorých aj oni dvaja tlačili atlačili...“. Tými dverami prišla po tankoch aj normalizácia, Roznera vyhodili zÚstavu slovenskej literatúry, mal zákaz publikovať, jeho knihy vyradili zknižníc. Ani Zora Jesenská nesmela publikovať svoje nové preklady (Shakespearove hry), a jej preklady, najmä ruskú klasiku, rovnako vyradili zknižníc (pri príprave pohrebu Rozner vyrátal, že preložila neuveriteľných 20 tisíc strán literárnych adramatických textov). Jesenská sa navyše za účasť na demonštrácii po ruskej okupácii vBratislave, na ktorej ju policajti surovo zbili aona otom napísala svedomím otriasajúci článok do českých Listov, stala aj objektom eštebáckeho sledovania. Takto, profesionálne apostupne iľudský izolovaná, zomrela 21. decembra 1972 na akútnu leukémiu na onkológii vBratislave.
Tie časti románu, ktoré sa vzťahujú na posledné chvíle Zory Jesenskej vnemocnici apohrebu, majú dokumentárny charakter, no autor jednotlivé fázy príprav na pohreb fabulačne veľmi vynaliezavo ačitateľsky príťažlivo využíva na predstavenie celej plejády osobností vtedajšieho literárneho života azaznamenáva ich reakcie na okolnosti, vakých sa obaja so Zorou Jesenskou vtom čase ocitli: pre nemilosť režimu sa nesmela objaviť vnovinách zmienka ojej smrti, nesmel vyjsť nekrológ auž znormalizovaný spisovateľský zväz sa zbabelo dištancoval od všetkého, čo súviselo spohrebom, ktorý normalizačný režim považoval za provokáciu. Prekvapujúco odvahu prejavil len prekladateľ akritik prof. Jozef Felix, ktorý sa sám ponúkol predniesť vMartine pohrebnú reč, hoci si dobre uvedomoval riziko stým spojené – anaozaj bol potom za účasť na pohrebe druhýkrát prepustený zFFUK. Nebál sa vystúpiť na pohrebe, lebo „kašlal na tento režim, na jeho nevyslovené predpisy azákazy, na jeho špinavé, zasraté pravidlá hry“. Martinským eštebákom odmietol povedať, očom bude hovoriť anedal im ani po skončení obradu text prejavu.
Príbeh sa završuje v Deň siedmy, 28. decembra vMartine, keď Roznerovi ráno vpohrebníctve oznámili, že „pohreb sa zatiaľ nemôže konať“ aposlali ho na vnútorný odbor národného výboru, za dvoma eštebákmi, ktorí ho zasypali otázkami typu: kto bude mať smútočný prejav, prečo sa na Felixa obrátil súkromne anie cez zväz spisovateľov, očom bude hovoriť aako to, že nevie očom, a keď im to všetko vysvetlil, ešte chceli vedieť, prečo sa zplatne má púšťať nejaký Janáček, keď pohrebný ústav má kdispozícii prevereného Dvořáka aČajkovského. Vysvetlil im aj to, pretrpel to, zosunul sa pred nimi až na dno poníženia – len aby dovolili jeho ženu pochovať do rodinnej hrobky.
Roznerova kniha je cenným, pravdivým, vmnohom aj krutým rozpomínaním na dobu, na ktorú mnohí, zámerne či zľahostajnosti zabúdajú. Práve literatúra je na tu na to, aby nám takto našu pamäť oživovala.
Anton Baláž
