��������

Napísaniu knihy ��DZ���í�� predchádzal rozsiahly výskum. Spolu s písaním trval štrnásť mesiacov, počas ktorých autor napríklad zisťoval, či do kráľovského sídla vo Vile Viçosa v tom čase viedla železnica alebo koľko áut sa vtedy nachádzalo na ostrove Svätý Tomáš (ani jedno). Výsledný historický román približuje život v portugalskej kolónii v období, keď sa v Portugalsku lámalo spoločenské zriadenie medzi monarchiou a republikou a v kolóniách bolo zrušené otroctvo.

Nechtiac guvernérom

Na začiatku sa zoznamujeme s Luísom Bernardom Valençom, lisabonským bonvivánom a záletníkom (hlavný hrdina aj jeho osud sú fiktívne). Zdedil po otcovi malú, no zabehanú lodnú spoločnosť a oddáva sa bezstarostnému životu. Jeho najväčšou ambíciou je pohodlný život pretkaný krátkymi ľúbostnými dobrodružstvami a priateľskými posedeniami. „Jeho kladom bolo, že nemal prehnané ambície, jeho nedostatkom, že pravdepodobne nemal žiadne.“ (s. 17) Občas v záujme rozvíjania intelektuálnej stránky prispeje do novín svojimi názormi na koloniálnu otázku. A práve jeho úvahy o využití zámorského bohatstva, ktorým sa podľa neho nestačí vystatovať, ale treba ho aj zveľaďovať, mu otvoria cestu do spoločnosti. Na začiatku 20. storočia sa Portugalsko nachádzalo v žalostnej ekonomickej situácii a zrušenie otroctva mu ešte priťažilo.

Na pozvanie kráľa Carlosa I. sa vyberie do jeho letného sídla vo Vile Viçosa (vlakom), tam si vypočuje ponuku vycestovať na ostrov Svätý Tomáš a Princov ostrov – dva malé ostrovy pri západnom pobreží Afriky, ležiace priamo na rovníku – a prijať miesto guvernéra. Ako človeka bez politických či spoločenských ambícií ho predstava „vyhnanstva v tropickom pekle“ vôbec neláka, netúži po takom postupe na spoločenskom rebríčku. Kráľ v ňom však vidí potenciál. Medzinárodné spoločenstvo totiž obvinilo Portugalsko, že aj po schválení zákona o zrušení otroctva sa na ostrovoch využíva otrocká práca. Luís Bernardo, rozhľadený a nezaťažený politickými hrami, má prešetriť situáciu priamo na mieste a urobiť nápravu ešte skôr, ako tam príde anglický konzul, ktorý má vypracovať správu o situácii v kolónii. Ani Angličania však v tomto spore nie sú „tí dobrí“; takisto sú kolonizátori a obvinenie z využívania otrockej práce je len nástrojom hospodárskeho boja. Portugalsko vývozom kakaa z ostrovov vážne konkuruje anglickým pestovateľom a využívanie otrockej práce by mohlo viesť k bojkotu portugalskej produkcie.

S humanistickým zámerom

Život sa Luísovi Bernardovi náhle zrazu zvrtne tak, že sa mu odchod na ostrovy celkom hodí a kráľovu ponuku prijme. Na rovník prichádza zvedavý, s otvorenou mysľou, v rámci možností doby dokonca bez predsudkov, odhodlaný splniť poslanie a zlepšiť život robotníkov na plantážach.

Ako sa dočítame v poznámke na konci knihy, pôvodne neobývané ostrovy Svätý Tomáš a Princov ostrov od svojho objavenia v 15. storočí prešli dvoma fázami kolonizácie. Počas druhej vlny sa sem z Brazílie rozšírilo pestovanie kávy a kakaa a budovanie plantáží. Po zrušení otroctva v roku 1875 tu nastal akútny nedostatok pracovnej sily, v dôsledku čoho sa začali dovážať robotníci z Afriky, časom už iba z Angoly. Privezení robotníci uzatvárali pracovné zmluvy na určitý čas, po ktorom ich mali odviezť späť do vlasti. A hoci ako obyvatelia kolónie mali mať štatút portugalských občanov, naďalej pracovali v podmienkach, v ktorých by žiadny Portugalec dobrovoľne nepracoval a nežil, a zmluvy im platili len do takej miery, do akej sa to hodilo plantážnikom.

Luís Bernardo prináša do rovníkového dusna závan čerstvého vzduchu. Každý večer si sadne na balkón guvernérskeho sídla a počúva platne so svojimi obľúbenými operami. Gramofón si, samozrejme, priviezol, pretože na otázku, čo si má vziať na ostrovy, čo tam chýba, dostal lakonickú odpoveď: všetko.

Na pracovnej ceste po plantážach sa mu správcovia (majitelia totiž spravidla žili v Portugalsku a na ostrovy chodievali iba na dovolenku v čase sucha, keď je znesiteľnejšie počasie) snažia ukázať plantáže v najlepšom svetle. Luís Bernardo si však napriek ich protestom prezrie aj ubytovacie podmienky robotníkov a je zhrozený. Snaží sa o naplnenie svojho humanistického zámeru, ale jeho poslanie sa mení na boj s veternými mlynmi, keď neustále naráža na neochotu plantážnikov čokoľvek zmeniť: „,Vari nečakáte, že sa budeme pýtať každého z tých tisícov černochov, ktorým podľa zákona vyprší zmluva, či chce zostať na plantáži alebo sa vrátiť do Angoly, a že každému zaistíme tlmočníka, riadne úradné konanie a notársky overené podpisy.‘ Luís Bernardo sedel ako obarený. Keď sa to povedalo takto, skutočne to znelo nerealisticky, ba dokonca smiešne. Ale ako inak by sa to malo robiť?“ (254) Otroctvo sa síce na papieri skončilo, ale kým naozaj prestalo existovať a kým ľudia zmenili myslenie, ubehol ešte dlhý čas.

Hoci sa robotníci veľmi nedostanú k slovu, ich ťažký život a kruté podmienky na plantážach sú v románe silno prítomné, ibaže ich vnímame z pohľadu bielych kolonizátorov. „Z jedného domu sa náhle a nečakane ozvala ťahavá clivá melódia, akýsi hlas spieval v nejakom angolskom dialekte pieseň, pri ktorej naskakovala husia koža, a chór ďalších hlasov mu odpovedal. ... Vlastne to ani nebol spev, bol to skôr nárek. Nárek za strateným svetom, čo žije iba spomienkami na šťastné dni. Plakali za svojou rodnou Afrikou...“ (s. 134)

Na druhej strane sa hlavný hrdina cíti zaviazaný kráľovi a nechce, aby sa pravda o situácii dostala do sveta. Keď pricestuje toľko očakávaný anglický konzul, oddanosť Luísa Bernarda kráľovi a pravde je podrobená skúške. Obaja – guvernér i konzul – majú v podstate rovnaký cieľ: dokázať, že sa na ostrove nevyužíva otrocká práca. No zatiaľ čo ambiciózny Angličan má všetko iba pozorovať a podať o tom správu, Luís Bernardo sa za zmenu nepriaznivej situácie cíti osobne zodpovedný.

V druhej polovici románu sa objaví aj ľúbostná zápletka. Dočkáme sa zakázanej lásky a spaľujúcej vášne, ktorá vyústi do naozaj dobre napísaných sexuálnych scén. Autorovi sa pri nich podarilo vyhnúť nevkusu a trápnosti, vyznievajú uveriteľne a vzrušujúco.

Román s pridanou hodnotou

Z celej knihy výrazne cítiť, že Sousa Tavares je v prvom rade novinár. Dobre vystavaný dej plynie vyrovnaným tempom, dopĺňajú ho veľmi živé opisy (autor naozaj navštívil ostrovy, ktoré sú dejiskom jeho príbehu), historické a politické udalosti sú tu rovnako dôležité ako osudy jednotlivých postáv a pridávajú románu faktografickú hodnotu. Napríklad niekoľko strán je venovaných výstrednostiam indických kniežat: „V roku tisícdeväťsto považovali nizáma z Hajdarábadu s jeho šestnástimi menami a siedmimi šľachtickými titulmi za najbohatšieho a zároveň najlakomejšieho človeka na svete. ... súčasťou jeho rozprávkového a dobre ukrývaného bohatstva bol aj Koh-i-noor, fantastický diamant s hmotnosťou dvestoosemdesiat karátov.“ (s. 182) Autor prostredníctvom príbehu a postáv skúma „zákulisie“ dejín a dobové zmýšľanie. Neskĺzne však k pátosu, zostáva úprimný, nerobí z Portugalcov hrdinov, neglorifikuje ich prínos, kritizuje situáciu v Európe („Portugalsko bola najzaostalejšia krajina v Európe, najmenej vzdelaná, najchudobnejšia, najsmutnejšia. A elita, tá sa prejavila nanajvýš ... počas divadelnej sezóny...“ s. 64) aj v kolóniách („... načo je nám impérium, keď ho nevieme osídliť, keď ho nevieme spravovať, keď ho nevieme civilizovať?“ s. 65). Ani humanizmus hlavnej postavy nie je idealizovaný, ale zodpovedá vtedajšej mentalite.

��DZ���í�� zaiste úspešne udrel na portugalskú strunu nostalgie za veľkoleposťou. Veď za čias zámorských objavov patrila tejto krajine na základe zmluvy so Španielskom polovica sveta. Oficiálne sa všetkých svojich zámorských území vzdala v roku 1974 (až na Macao, ktoré stratilo štatút portugalského zámorského územia až v roku 1999 na základe zmluvy uzatvorenej s Čínou) po revolúcii, ktorá ukončila päťdesiatročnú diktatúru a posielanie portugalských vojakov do bojov v kolóniách. V období, keď sa odohráva dej románu, Portugalsku patrili iba niektoré územia v Afrike a viaceré ostrovy, no na rozdiel od Anglicka už nemalo mocenský vplyv.

Kniha sa stala bestsellerom a autor rozhodne všetky spomínané ingrediencie – politiku, históriu, život v neľahkých podmienkach priamo na rovníku, zápas o presadzovanie humanistických myšlienok aj lásku – namiešal veľmi pútavo.

Slovenské vydanie románu dopĺňajú poznámky prekladateľa Antona Pasienku vysvetľujúce niektoré pojmy a poskytujúce podrobnejšie informácie o historických postavách a miestach. Zaujímavou prílohou sú aj dobové pohľadnice z ostrova Svätý Tomáš a Princovho ostrova. Vidieť na nich plantáže, robotníkov pri práci či výzdobu mesta pri príležitosti návštevy korunného princa, o ktorej sa takisto píše v románe.