ղľáԾ
HEVI, 1994
Kniha Júliusa Balca Strigôňove prázdniny je voľných pokračovaním jeho knihy Strigôňove Vianoce (Mladé letá, Bratislava 1991). Nazdávame sa, že ak tieto dve knihy niečo spája, tak to nie sú iba súvislosti, pokiaľ ide oreálie (kontext postáv akontext prostredia), lebo tie možno pokladať zhodnotiaceho hľadiska vistom zmysle predsa len za zanedbateľné – druhá kniha je voľným pokračovaním prvej – skôr to, ako snimi Balco „narába“ (s reáliami, onich je reč) vrámci reálno-ireálneho preskupenia, ktoré bezprostredne súvisí sautorskou tvorivou metódou.
Pravdaže, aj vknihe Strigôňove prázdniny sa objavia tradičné rozprávkové postupy arekvizity, no tie čitateľa neprekvapia. Čo ho prekvapí – nemôže ho neprekvapiť – je to, že za fiktívnym Najmenším mestom iza nefiktívnym Liptovom vycíti nielen konkrétne prostredie, reálnu „topografiu“, apritom bizarný rozprávkový svet /o to bizarnejší, očo je Balco konkrétnejší, reálnejší), ale aj konkrétne postavy, reálny „povahopis“, apritom opäť bizarný rozprávkový svet...
Aoto ide, že práve vtakomto prostredí žijú ٲíٴ ľudia. Alebo rozprávkové bytosti? Vduchu toho, čo sme už povedali, si myslíme, ba sme presvedčení, že aj ľudia, aj rozprávkové bytosti. Nech si autor hovorí, čo chce, sme si istí, že napríklad taký Janko Vinš alebo poštár Telegram sa motkali aj po Pezinku, kde Július Balco žije, že neúčinkujú iba vo fiktívnom Najmenšom meste. Ačo žandár Mak? Ačo trhovkyne? Ačo samotný karpatský strigôň? Žiada sa nám dodať: Avšetci so svojráznymi charakteristickými menami-prezývkami; je celkom pravdepodobné, že niektoré azda práve autori rovesníci (vrátane neho) kedysi vdetstve po niekom pokrikovali vpezinských uličkách. Aak sa aj mýlime, oto lepšie, pretože aj to očomsi svedčí, aj to súvisí stajomstvom úspechu Balcovej prvej idruhej knihy. Apôsobivé ilustrácie Igora Piačku akoby to všetko len potvrdzovali – rovnako originálne, po svojom.
Zhrňme: Vknihe Strigôňove prázdniny Július Balco zaujal čitateľa podobne ako vknihe Strigôňove Vianoce svojím novátorským, ateda originálnym prístupom, pokiaľ ide ovzájomné prepojenie reálneho aireálneho sveta vtvorbe pre deti. Ani tak nie tým, že ktejto interakcii vôbec dochádza, lebo to by sme ťažko mohli hovoriť onovátorskom, originálnom prístupe, skôr tým, sakou úžasnou samozrejmosťou knej dochádza, totiž, že ireálny svet je rovnako „hmatateľný“ ako reálny svet, ak nie ešte „hmatateľnejší“. Povedané inak, ireálny svet je tu prinajmenšom taký reálny, ako je reálny svet ireálny, pod čím treba rozumieť asi toľko, že je ťažké neuveriť čomukoľvek fantastickému abizarnému (v rámci fikcie, nie skutočnosti), keď sa nám existencia karpatského strigôňa vidí prirodzená, taká prirodzená ako kontext, vktorom sa nachádza. Aprečo sa nám taká vidí? Jednoducho preto, lebo sme pristúpili na Balcovu hru, ktorú nám ponúkol aktorou si nás podmanil. Nemalú zásluhu na tom majú okrem metaforického videnia pútavý príbeh, sugestívne postavy aprostredie, dynamický dej, svieži jazyk. Atak možno povedať, že Balcova kniha Strigôňove prázdniny má takisto ako jeho predchádzajúca kniha Strigôňove Vianoce všetky predpoklady na to, aby sa stala trvalou hodnotou vumeleckej spisbe pre deti, ba čo viac, že do nej vnáša aj niečo nové, doteraz nepovšimnuté.
Bystrík Šikula
ŠIKULA, Bystrík: Tajomstvo úspechu (Július Balco: Strigôňove prázdniny). In: Knižná revue, roč. V, 24. 3. 1995, č. 5, s. 5.
