ղľáԾ
Fajnová vrabčia feéria
Július Balco: Vrabčí kráľ
Bratislava, Vyd. Spolku slovenských spisovateľov 2004
Ilustroval Martin Kellenberger
Úspešný prozaik Július Balco (poviedky Ležoviská (1986), novely Husle slabutím krkom (1979), Cestujúci tam aspäť (1988)) sa rovnako úspešne venuje aj tvorbe pre deti amládež (tri „strigônske“ seriály autorských rozprávok (1991 – 1999)).
Vrabčí kráľ je autorská zvieracia rozprávka, iba sekundárne nadväzujúca na osvedčené strigônske postupy z úspešných „strigônskych“ próz. Balcova vrabčia rozprávka má iný sujet, iných hrdinov, iné nápady na udržanie dynamického príbehu vneprestajnom vare. Má však všetky znaky dobrej rytmizovanej detskej prózy: nenásilný príbeh, humor, výrazovú jednoduchosť, strategickú premyslenosť, hravosť aako mimoriadne elegantný bonus aj zvláštny balcovský druh nesentimentálnej lyrickosti či poetickosti. Navyše, rozprávka má aj aluzívne konotácie smerom ksúčasnosti, takže, kto chce, môže sa zasmiať, ako hádky medzi trnavskými abudmerickými vrabcami osýpku zrna pripomínajú dnešné lokálpatriotistickými ingrendienciami prechutené škriepky okorytá či priam sýpky, zktorých môže hockedy vzísť hocaký kráľ. Pekne vymodelovaný príbeh zimnej vrabčej anabázy zTrnavy do Budmeríc avice versa (pozri Cestujúci tam aspäť) sa situačne odvíja ztypických vrabčích vlastností – nevedomosti, ukričanosti, lenivosti, vypočítavosti –, no Balco mu vie štylistickými akompozičnými prostriedkami dodať sympatickú ľahkosť, nevšedný šarm avtip. Druhú príbehovú rovinu predstavuje téma nežného dievčatka snudiacim sa papagájom, ktorý vstupuje do vrabčieho príbehu avnáša doň prinajmenšom inú dimenziu nežného humoru. Príbeh pointuje mačací živel, stakisto pekne vycizelovanými charakteristikami tohto druhu rozprávkových postáv, ktoré sú okrem dobre odtienenej nehy aj nositeľmi trocha nápadnejšieho humoru. Príbeh má svoj veselý happy end, vktorom papagájovi pribudne družka avšetci dostanú zasnežené Vianoce so všetkým, čo knim patrí, vrátane Balcovej nehy,zvláštnej lyriky, zopár ďalších hodnotných bonusov, ktoré si však treba strochou tvorivej námahy povyberať zľahko plynúcich textov. Prirodzenou súčasťou Balcovho štýlu sú slovné hračky arytmizácia rozprávania najmä prostredníctvom nepravidelných jemných rýmov. Možno práve ony sú dôkazom autorovho osobitého, ale vrcholne taktného prístupu ktextu, koreneného najfajnovejšími prísadami, no vždy vtakých dávkach, ktoré neprekorenia, ale naopak – dajú vyniknúť jeho autentickým chutiam. Takže Balcova rozprávka napokon vyznieva ako situačná feéria vyrozprávaná snehou ahumorom, ktorá však nepochybne má svoje estetické imoralistické konštanty, nanajvýš prirodzene zapracované do rozprávania aiskrivých dialógov.
Apravdaže, Kellenbergerove ilustrácie: decentné, usmievavé, hravé, dôvtipné, hýriace farebnosťou anajmä dobroprajné.
Alexander Halvoník
