ղľáԾ
Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2010
Aké miesto má literatúra v našom živote, čím nás obohacuje, čo prostredníctvom nej hľadáme, ako nám pomáha poznávať sa? Určuje naše smerovanie, ovplyvňuje naše myslenie akonanie? Otázky, ktorými sazaoberá nemálo vedných odborov, nonenachádzajú jednoznačné odpovede. Vtomto ročníku, ktorý zavŕši dvedesaťročia kontinuálneho vychádzania Knižnej revue, smepre vás pripravili anketu súvisiacu s otázkami poslania literatúry. Oslovíme osobnosti našej literatúry, aby sazamysleli, ako sa za týchto dvadsať rokov zmenil literárny život, ako samenia umelecké hodnoty, akú oblasť slovesného umenia pokladajú za životaschopnú.
Keďže názov Uhranská električka nám veľa nevraví, namape si nájdeme najzápadnejšiu slovenskú obec Záhorskú Ves. Pri hľadaní nám pomôže rieka Morava, narakúskej strane obec Angern, nonajmä „sprievodca“ aautor knižky Tomáš Haviar. Keď sarodila spomínaná električka, Záhorská Ves sanazývala Uhorská Ves. Obabrehy aobce spájal drevený most. Záhorácki gazdíci prechádzali nadruhú stranu predávať zeleninu, mnohí zariekou ajprenocovali. Porakúskouhorskom vyrovnaní prenikal naSlovensko zahraničný kapitál, v našom prípade moravský. Uznávaný židovský veľkopodnikateľ Max LöwBeer roku 1870 postavil vUhorskej Vsihneď pririeke Morave cukrovar, ktorý čoskoro – aj vďaka svojej polohe – patril medzi najväčšie vUhorsku. Hoci sacukrovaru ipodnikateľom darilo, repu icukor prevážali konské povozy. Boli nahanbu, keď vAngerne pribudla železnica. Svoju úzkokoľajnú železnicu sipostavili aj vcukrovare, novagóny stále ťahali koníky. Ale už roku 1910 mala svoju elektrickú železnicu ajUhorská Ves. Spočiatku „behala“ iba porozľahlom závode, no čoskoro saodvážila aj nadruhú stranu rieky Moravy, lebo cukrovar vyrábal ajparu a znej elektrinu. Itak šlo oodvahu, lebo drevený most takú záťaž dovtedy nepoznal. Výstavba mosta bola nevyhnutná, no už vopred môžeme povedať, že sanikdy nezrealizovala. Prišla vojna, štáty vznikali azanikali, v 30. rokoch čs. armáda vyžadovala, aby dopilierov mohla zabudovať míny, lebo mier nebýva večný. Už pred druhou svetovou vojnou zanikol židovský kapitál, vznikali všelijaké nové spoločnosti, nocukor itak zväčša patril nemeckej armáde. Keď Nemci ustupovali, cukrovar zničili, takže elektrická železnica – pokiaľ žila – nevyvážala cukor, alerozmetané múry astroje.
Hoci sacukrovar viackrát postavil nanohy a ožila ajelektrička, neprežili. Atak už iba na snímkach a naexponátoch vmiestnom Uhranskom múzeu vidíme živú úzkokoľajku strolejovým vedením, trilokomotívy, desať vagónov a ďalšie historické „sladkosti“ cukrovaru. Autor publikácie Tomáš Haviar sa už roky zaoberá úzkokoľajnými železnicami. Aj vtejto knižke usilovne báda, seriózne píše, uvádza pramenné materiály, nevyhýba saani technickým údajom, takže nasvoje si prídu ajexperti. Recenzentovi však chýbajú čo lenstrohé, noosobné výpovede pamätníkov, ktorí vcukrovare pracovali alebo chodievali sozeleninou nadruhú stranu. Ichslová by náročný azasvätený text oživili. Cieľavedomý autor ajtouto knižkou avizuje novú edíciu Zaniknuté koľaje
