ղľáԾ
áDZ Neurokomiks nenecháva extra veľa priestoru fantázii a na rozdiel od napríklad napohľad podobne znejúceho názvu románovej „biblie“ cyberpunku Williama Gibsona Neuromancer nepracuje stajomstvom.
Pritom to, čo grafický román publikovaný podľa vzoru originálu vslovenskom preklade ako Neurokomiks tematizuje, tajomstvom rozhodne zahalené je. Ajpreto možno napokon oľudskej hlave uvažovať ako oosobitom druhu kindervajíčka...
„Viete, zčoho je váš mozog? Ako funguje pamäť? Čo je neurón ako pracuje?“ Aj tieto otázky sú súčasťou anotácie didaktickej, resp. osvetovo-náučnej komiksovej knihy, ktorú pre slovenskú čitateľskú obec pripravilo vydavateľstvo Monokel. Ahoci zvedavé otázky patria kmozgu ako knáplni prinajmenšom väčšiny hláv rovnako ako kobsahu kindervajíčok, omnoho dôležitejšie sa mi zdá, že vprípade titulu Neurokomiks sú sprievodcami po „najzložitejšom mieste vo vesmíre“ (fráza prevzatá zparatextov) dvaja neurovedci – Matteo Farinella Hana Roš. Nie, táto skutočnosť asi príliš neprekvapuje, zároveň si však dovolím tvrdiť, že komiksovú výpoveď omozgu nielen rámcovo definuje, ale do značnej miery aj limituje (možno až diskvalifikuje). Iste, ak by autorský tandem tvorili napríklad jeden neurovedec jeden filozof, hrozilo by, že kniha by pre „tvorivé (rozumej svetonáhľadové) nezhody“ nikdy nemusela vzniknúť, na druhej strane by však možno sohľadom na dva pohľady na vec vkonečnom dôsledku vyznela nielen atraktívnejšie, ale aj – ak berieme do úvahy funkčný aspekt – efektívnejšie. Tvorcom Neurokomiksu (faktickým, nie hypotetickým) by som síce krivdil, ak by som napísal, že sa nesnažia zaujať, obávam sa však, že vtýchto snahách nie celkom uspeli, pretože ich výpoveď akoby nemala jasného primárneho adresáta. Výsledkom je tak nesúladne pôsobiaca komiksová kniha, ktorá je až príliš rozkročená medzi odovzdávaním exaktného (odborného, vedeckého?) poznania poskytovaním (spravidla na beletriu viazaného) estetického zážitku.
V temnom hustom lese mozgu
Grafický román Neurokomiks je kompozične rozdelený do pätice kapitol rámcovaných prológom epilógom. Nielen názvy kapitol – Morfológia, Farmakológia, Elektrofyziológia, Plasticita, Synchrónia – prezrádzajú oknihe viac než dosť, ale aj pokus tvorcov „napasovať“ na výpoveď štruktúrovanú prostredníctvom tamtých okruhov naratív scharakterom dobrodružnej výpravy do hlbín „temného hustého lesa“ mozgu. Na konci prológu postava nie nadarmo konštatuje: „Musím odtiaľto nájsť cestu von!“ (s. 12) Vjednotlivých častiach sa potom protagonista – spolu sním čitatelia – presúva kade-tade, stretáva kadekoho kadečo (nielen zakladateľa neurovedy Santiaga Ramóna y Cajala, ale aj granulárnu bunku menom Jay, ktorá robí „hav-hav“!), aby napokon, na konci piatej kapitoly, dospel – sním čitatelia – kzásadnému poznaniu: „Možno toto je skutočné tajomstvo ľudského mozgu: je fantastický rozprávač.“ (s. 125) Napriek všelijakým – raz „celoplošným“, inokedy parciálnym – finesám (prakticky permanentné oscilovanie medzi doslovnosťou metaforickosťou, miestami veľmi efektne manifestovaná schopnosť rozprávkovo-fantazijného stvárnenia reality, opakovane prítomný autotematizmus metafikčnosť, mapa Mozgovne sFarmakologickým prieplavom či Jaskyňou pamäti, vyobrazenie neurónov v tvare slova „memory“, pocta Scottovi McCloudovi jeho knihe Ako rozumieť komiksu atď.) ma Farinella Roš nepresvedčili, že sú podobne ako mozog fantastickými rozprávačmi. Keď premýšľam nad Neurokomiksom ako celkom – celkom, vktorom sa spája karikatúrna, miestami priam detsky štylizovaná kresba sfrázami ako „axón presynaptického neurónu“ či výrok „Naše bytie je len komplexná aktivita mozgu“ –, dokážem sa stotožniť shlavnou postavou, ktorá na jednom mieste vyslovuje tento postreh: „Zdá sa, že porozumieť mozgu sa nevypláca!“ (s. 78)
Ambiciózny grafický román bez duše?
Neurokomiks rozhodne nie je komiksovou lobotómiou, resp. leukotómiou; vradoch čitateľstva určite nespôsobí rapídne mäknutie mozgov a myslím, že nech po ňom siahne ktokoľvek, nebude mať pocit vymývania mozgu obrázkami slovami či čítania čohosi, čo je úplne na hlavu. Napriek tomu aj napriek miestami vyslovene výraznej rafinovanosti sofistikovanosti sa čitateľsky nemôžem zbaviť dojmu, že tomuto sohľadom na jeho tematický fókus akiste ambicióznemu grafickému románu autorského tandemu Matteo Farinella Hana Roš niečo chýba. Ťažko tú deficienciu pomenovať alebo konkretizovať, ale na jazyk sa mi nevdojak tisne jedno, podobne ako mozog, somatické slovo – srdce. Keďže nie som neurovedec, možno mi vNeurokomikse, vktorom zaznieva „Žiadni duchovia a ani žiadna duša!“ (s. 124), prosto chýba práve to... Duša.
Martin Boszorád (1985)
Estetik, pôsobí vÚstave literárnej umeleckej komunikácie pri Katedre etiky estetiky (FF UKF vNitre). Učí píše ovšeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.
