ղľáԾ
Prenasledovanie bieleho zajaca môže byť nebezpečné, nie vždy nás zavedie do krajiny zázrakov. Svoje otom vie i protagonistka románu Chyť zajaca (2023) Sára, ktorá sa už dvanásť rokov vyhýba spomienkam na rodný Balkán avedie relatívne pokojný život vÍrsku.
Všetko sa náhle zmení, keď sa ozve dávna priateľka Lejla sprosbou, aby ju Sára odviezla zMostaru do Viedne, kde by mal byť Lejlin nezvestný brat Armin. Sára sa tak vydáva na cestu domov, no zároveň ido minulosti poznačenej vojnovým konfliktom.
Lana Bastašić sa narodila vChorvátsku, ale vyrastala vBosne, kam situovala idianie svojho debutového románu Chyť zajaca, za ktorý získala vroku 2020 Cenu Európskej únie za literatúru. Autorka vknihe rekonštruuje príbeh priateľstva dvoch dospievajúcich dievčat, na ktorého pozadí sleduje, ako vojna vbývalej Juhoslávii ovplyvnila každodenný život obyčajných ľudí. Prózu tvoria dve naratívne línie: vprvej znich rozprávačka opisuje kľukatú cestu autom so svojráznou Lejlou do Rakúska, vdruhej spomína na ich spoločné dospievanie (na oslavu siedmych narodenín, prvú menštruáciu, maturitný ples, stratu panenstva či Lejlinho brata Armina, do ktorého sa Sára ako malá zamilovala).
Sárin vzťah kBosne je komplikovaný; spájajú sa jej sňou zväčša negatívne asociácie (často vyjadrené originálnymi obrazmi aprirovnaniami), ktoré prebudí práve Lejlin telefonát; dlho potlačované spomienky, nevyriešené traumy anespracované pocity protagonistku prevalcujú hneď potom, ako vtelefóne začuje materinský jazyk, ktorému sa už niekoľko rokov vyhýbala. Lejla je zástupným symbolom Bosny; pripomína Sáre pôvod, jej minulé ja avšetko to, čomu odmietla čeliť aprácne prikryla nánosom nového, „normálneho“ života vEurópe: „Nemusela nič vravieť, očami by zo mňa strhla Európu ako kožuch zúbohej prišelkyne abez kúska hanby by odhalila moje balkánske jazvy.“ (s. 33)
Dve priateľky
Postavy bývalých priateliek sú modelované kontrastne, ide o dve rozdielne ženy žijúce vodvoch rozdielnych svetoch; zatiaľ čo Sára bola vždy zdržanlivá a zámerne nevýrazná, Lejla je iv dospelosti priamočiara, sebavedomá anepredvídateľná; zpríbehu sa vytratí rovnako rýchlo a nečakane, ako doň vpadla. Hoci vich priateľstve nájdeme pár chvíľ vzájomného porozumenia, vskutočnosti ide o toxický vzťah, vktorom prevláda manipulatívne správanie, nezdravé súperenie, žiarlivosť izávisť. Autorka do ich dynamického vzťahu vnáša presvedčivé napätie, vyplývajúce z ich prirodzenej nekompatibilnosti, ale aj zopakujúceho sa motívu ostrova: „Ostrov, leto pred koncom sveta. Teplé more a studené pivo. Pozri sa, teraz je to lepšie vidno. Tamto sme prestali byť ty a ja.“ (s. 192) Sára sa vo svojom rozprávaní vracia k príhode na ostrove, ktorá navždy zmenila ich životy aukončila dlhoročné priateľstvo. Čitateľ síce nevie, čo sa stalo (dozvie sa to až vzávere), ale vdôsledku ťaživej atmosféry tuší, že došlo kniečomu dramatickému. Sárino krúženie okolo problematických spomienok sa premieta ido kruhovej kompozície románu; rozprávačka je chytená všpirále vlastného rozprávania ačoraz intenzívnejšie ťahaná kjadru, ktorému sa snaží vyhnúť.
Dospievanie oboch ústredných ženských postáv zásadným spôsobom ovplyvňuje vojna. Autorka ju však neopisuje priamo (nezobrazuje boje ani vraždenie), zaujímajú ju skôr jazvy, ktoré konflikt zanechal na preživších. Životný pocit obyvateľov Balkánu zachytáva prostredníctvom motívu tmy, ktorá symbolizuje vojnu, pohlcuje svetlo iľudí, niektorým zastiera zrak, iní vnej miznú úplne (napríklad Lejlin brat Armin). Sára sLejlou sa tak zo dňa na deň ocitajú vkrajine tmy, vabsurdnom svete prevládajúcej temnoty (väčšinu dňa je tma) anových nepochopiteľných pravidiel. Aj po Sárinom návrate domov je tma stále prítomná; zastihne ju nepripravenú na ceste autom, aby jej pripomenula trvácnosť traumatickej minulosti.
Dva svety
Náhly prechod do iného (vojnového) sveta pripomína pád Carrollovej Alice do zajačej nory, na čo zámerne upozorňuje samotná Bastašić citáciou zrozprávky na začiatku knihy. Sára, rovnako ako Alica, naháňa bieleho zajaca, no zatiaľ čo ten Alicin je neškodným sprievodcom vkrajine zázrakov, Sárin zajac je očosi komplikovanejším motívom. Vtexte sa opakovane objavujespomienka na Lejlinho bieleho zajaca, ktorého Sára ukradla predavačovi na trhovisku (vo vzťahu kLejle je významovo dôležitý motív bielej farby ako odkaz na jej neuchopiteľnosť, nedefinovateľnosť), zviera je však zároveň symbolom večne utekajúcej pointy života, sčím súvisí jedna zhlavných tém románu – nespoľahlivosť pamäti. Sárino hľadanie pointy prežitého ovplyvňuje spôsob jej rozprávania: skresľuje, prispôsobuje amanipuluje spríbehom tak, aby jej dával zmysel, neberie do úvahy možnosť, že to mohlo byť trochu inak. Dôveryhodnosť rozprávačky autorka spochybňuje spočiatku nenápadnými náznakmi, neskôr už priamou konfrontáciou povedaného sLejlinou verziou minulosti. Aj Sárino vykreslenie samotnej Lejly je do veľkej miery naivné a deformované jej pocitmi voči priateľke (myslí si, že byť ňou je ľahké aúžasné), pričom absolútnu moc nad textovou podobou Lejly rozprávačka priamo priznáva aužíva si ju.
dzá Chyť zajaca nie je iba pútavo vyrozprávaným príbehom ojednom toxickom priateľstve, je aj výrazovo avýznamovo prepracovaným zamyslením sa nad problémom (ne)spoľahlivosti pamäti, (ne)dôveryhodnosti rozprávača, je oprítomnosti, ktorá sa nedokáže odpútať od tráum minulosti, ale aj onikdy nekončiacom hľadaní zmyslu života, pointy rovnako neuchopiteľnej ako utekajúci biely zajac.
