ղľáԾ
Kultúrne združenie národností aetník SR 2012
Poetku Ruženu Šípkovú (nar. 1977, meno je občianske, niepseudonym) registrujem už niekoľko rokov len vďaka priateľom, ktorí spoznali jej poéziu ako členovia poroty vbásnických súťažiach. Jefakt dobrá, povedal mijeden. Bola somzvedavá najej tvorbu: Popoluška (2007) aNemám nič proti realite (2009). Štýl básní odprvej strany poposlednú rovnaký, texty kvalitou vzácne vyrovnané. Duchaplné, sveľkou dávkou chladnokrvnej seba-irónie, zachádzajúcej neraz až dosarkazmu – vzácne tokorenie vslovenskej ženskej poézii! Vcharakteristike básní treba zdôrazniť láskavý aneraz humorný nadhľad nadvlastným údelom mladej ženy sdiagnózou. Poetka sama otom píše vzávere prvej básne Popolušky: „popoluška / rozlúskne ďalší / blistrový oriešok / anájde vňom / tabletku / proti schizofrénii / akotisíckrát / predtým“. Témy psychiatrie, tabletiek, neúplne realizovaného ženstva či náročného boja svnútornými démonmi sú prítomné akoneprerušovaný spodný hlas – takmer všetky básne sú mini-autoportrétmi.
Charakteristiku prvých dvoch zbierok somuviedla zámerne: dokonale vystihuje ajzbierku tretiu Vpôvodnom znení spilulkami. Akoby sa nič nezmenilo, vtom najlepšom slova zmysle. Šípková začala publikovať akozrelá autorka, svyhraneným, jasným štýlom. Autorka si už prvou zbierkou nasadila takú vysokú latku, že juzrejme nebude ľahké (výraznejšie) posunúť vyššie. Preilustráciu autorkinho štýlu malý príklad: „najlepšia antikoncepcia / je duševná choroba // keď sapriznám / že somchorá / všetci chlapi / radšej zmiznú“.
Hoci nie všetky poetkine básne sú také stručné, túžba polapidárnej, maximálnej slovnej úspornosti jetypická. Mnohé majú blízko kaforizmu, neraz sú vystavané na pôdoryse slovnej hračky: „Աáčá / ignorujem / trh srealitami / lebo mistačí / jedna“. Ružena Šípková píše básne takpriamočiaro aseba-odhaľujúco, až stojí pred nami priam nahá. Nonie bezbranná. Má zbrane prvotriedneho insitného umelca: vnútornú čistotu asilu. Píše oddetstva ana konte má mnoho ocenení vliterárnych súťažiach pre „zdravých“, ajpre „psychicky chorých“ – ito jejzrejme dalo nálepku „mimo“. Ak je však poézia literárne zrelá akvalitná, myšlienkovo silná, hĺbavá, inteligentná apopri tom všetkom aj nápaditá, vtipná asvieža – nemala bypostávať vkúte literárnej rodiny akonevlastná dcéra-pastorkyňa. Jeden príklad: nemenovaná, pomerne prestížna spisovateľská organizácia, poetku dosvojich radov neprijala. Napriek trom zrelým knihám poézie anapriek množstvu literárnych cien. Onivraj „potrebujú dodržiavať isté kritériá kvality“. Ikeď na členstve vžiadnom klube, samozrejme, nestojí kvalita tvorby, štatút autora ani čokoľvek iné. Predsa nechápem. Mali sme amáme „oficiálne uznávaných“ básnikov ipoetky, ktorí tiež mali napapieri psychiatrické diagnózy iliečenia, nonapriek tomu, aprávom, mala ich poézia nálepku prvej triedy. Pýtam sa vtýchto súvislostiach, ako sú zadefinované kritériá pretvorbu v„elitnej, pomyselnej prvej lige“?
