ղľáԾ
Banská Bystrica, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela 2000
Keď pred troma rokmi J. Kopál vdoslove kvýberu zliterárnokritickej publicistiky M. Jurča konštatoval, že do nej autor nezaradil ani jednu zmnohých štúdií ačlánkov oliteratúre faktu, robil tak snádejou, že sa táto téma vJurčovom literárnokritickom podaní čoskoro skompletizuje do nového knižného vydania. Krealizácii tohto zámeru došlo vtomto roku, ako prezrádza edičná poznámka, výberom, zoskupením acelkom novou kompozíciou štúdií, polemík, recenzií abilančných hodnotení, ktoré vznikali počas posledných troch decénií dvadsiateho storočia. Autor nás vňom sprevádza priestorom paradoxného sveta literatúry faktu, priestorom, vktorom sa ocitol po normalizačnom primrznutí, oddelený mantinelmi od intenzívnejšej literárnokritickej činnosti voblasti beletristickej tvorby, ktorá bola pod väčším dozorom „ideovej čistoty astraníckej angažovanosti“. Pohyb na ľadovej ploche literatúry faktu však M. Jurčo nevnímal ako diktát povinných cvikov, naopak, práve dielaliteratúry faktu ho svojou voľnou jazdou aktívne vťahovali do tvorivého procesu, „demaskovali farizejstvo suverénnych tvorcov, často len kopírujúcich, zhotovujúcich plagiáty avyrábajúcich sentimentálne gýče, dávali mu viac ako literárna fikcia, najmä tá donedávna konštruovaná podľa kánonu socialistického realizmu“.
Dlhotrvajúci záujem M. Jurča oliteratúru faktu bol motivovaný aj jeho neutíchajúcou snahou po nahmatávaní aodhaľovaní morfologickej adruhovej podstaty tohto vmnohých aspektoch paradoxného fenoménu. Vúsilí ojeho uchopenie vychádza zkorelačnej binarity dvoch ontických prvkov: faktu afikcie. Prekonáva statické chápanie pojmu fakt amechanickú predstavu ojeho vzťahu kpojmu fikcia, pričom si rovnako dobre uvedomuje potrebu vnímať literárnu fikciu ako autorský vzťah kfaktu, rozvinutie faktu, jeho vysvetlenie, ale aj mravné hodnotenie (S. Zalygin), ako aj skutočnosť, že vautenticite faktu je obsiahnutý aj fakt fikcie (J. Adlt). Váhy ontológie literatúry faktu sa vJurčovom chápaní vychyľujú vprospech bazálnej faktuality, základnou vlastnosťou literatúry faktu sa stáva verifikovateľná dokumentárnosť. Autor literatúry faktu hrá sčitateľom „hru sotvorenými kartami“: odvoláva sa na pramene, reprodukuje hypotézy, explicitne upozorňuje na odbočenie kvýmyslu.
Pri analytickom prístupe kdielam literatúry faktu M. Jurčo zdôrazňuje potrebu prechodu od zberateľského štádia kštádiu produkčnému, vodhaľovaní tvorivého procesu hľadania, niekedy aj blúdenia achybných pokusov, smerujúcich však knachádzaniu nového aprogresívneho, potrebu tzv. faktotvorby, „schopnosti zaujímavého usúvzťažňovania faktov, odvahy objavovať fakty na základe ich tvorby vkomplexných súvislostiach anečakaných príbuznostiach.“ To je aj jedna zo základných požiadaviek, ktorú M. Jurčo uplatňuje pri hodnotovej identifikácii tvorby autorov literatúry faktu. Odzrkadľuje sa to najmä vjeho interpretačných analýzach ( nad tvorbou V. Zamarovského, Ľ. Zúbka, J. Ponca, V. Ferka ainých, ale aj pri interpretácii esejistických prác P. Straussa, M. Rúfusa, J. Spitzera, A. Marenčina).
Paradoxný svet literatúry faktu sa tak stáva zavŕšením dlhoročného literárnovedného, ale aj osobného záujmu M. Jurča oliteratúru faktu, spresňuje a „zoštíhľuje“ žánrové povedomie tohto fenoménu identifikovaním hraničných priestorov sbeletristickou tvorbou apopulárno-náučnými dielami. Je zároveň motiváciou pre nové genologické aterminologické ukotvovanie literárnych projektov, ktoré dnes vliteratúre pre deti amládež oscilujú medzi účelovou pragmatickosťou aestetickosťou vduchu literárnej postmoderny aktoré sa vymykajú druhovej koncepcii literatúry faktu. Význam Jurčovej práce treba vidieť ešte vjednom. Vneustálej snahe po odbúravaní tukových vankúšov, ktoré nás uspávajú apatickým prístupom kveciam na prvý pohľad neprístupným, zložitým aneriešiteľným adeaktivujú spokojným pocitom dosiahnutého.
Miloš Ondráš
Knižná revue 24/2000
