ղľáԾ
Vrománe rumunskej spisovateľky Gabriely Adameșteanu sa prostredníctvom osobných spomienok hrdinky ponoríme do bolestných historických reálií Ceaucescovho režimu i chaosu prevratových udalostí.
„Som to, čo jem, som taká, ako vyzerám – víťazka,“ zaznieva vprvej kapitole, celkom na začiatku štyristopäťdesiatstranového románu Fontána di Trevi zúst hlavnej protagonistky Letiție Braneovej, rumunskej emigrantky najprv vNemecku, neskôr vo Francúzsku. Príbehy, ktoré hrdinka rozpráva, však prirýchlo odhalia, že „istota pohľadu“, ktorú získala tam, teda vemigrácii, do veľkej miery vpolitickom apotom aj materiálnom asociálnom zabezpečení, sa častými návratmi domov, ateda zákonite aj návratmi vpamäti, vytráca. Domov, Rumunsko vobdobí tranzície araného kapitalizmu, už totiž, našťastie inanešťastie, nie je tým, čím bývalo, krajinou prežitej mladosti, ale aj mnohých reštrikcií atráum spôsobených komunistickým režimom. Ato je parketa spisovateľky Gabriely Adameșteanu (1942), oceňovanej aprekladanej rumunskej spisovateľky.
Návraty kosobným traumám
Letiția Braneová sa po svojej emigrácii vracia do Bukurešti pravidelne. Pragmatickú príčinu návratov predstavujú reštitúcie majetku po jej príbuzenstve: „Nikdy vživote mi nezáležalo na bratoch Braneovcoch, ale zaslúžim si byť ich dedičkou: na svojich pleciach som niesla ich hriechy.“ Hlbším aazda aj pravdivejším dôvodom návratov je však rekonštrukcia svojej minulosti, na ktorú je až organicky upnutá. Vrománe teda ide oprerozprávanie jej vlastného života, ktorý sa práve vtej minulosti apráve vtej krajine odohrával. Napriek tomu, že rozpráva ona, jej naratív je často reakciou na konanie či repliky iných postáv: spriateleného manželského páru Sultany aAureliana, ktorí jej pri návratoch do domoviny poskytujú ubytovanie, ich praktického synovca Daniela, ale na diaľku aj manžela Petra, ktorý ju na cestách domov zo zásady (zatrpknutia) nesprevádza. Letiția, rovnako ako väčšina evokovaných postáv, podľa ktorých sú pomenované jednotlivé kapitoly, patrí do generácie, ktorá vstupovala do aktívneho života v60. – 70. rokoch 20.storočia. Všetci si zhodne nesú batôžky ťažkých rodinných anamnéz, ich snahy orealizáciu brzdila táto príťaž, atak žili aspomínajú, ako vedia (či nevedia), čiastkovo, každý zvlastnej perspektívy aako im je dopriate (skôr nedopriate). Hoci sú jednotlivým postavám vyčlenené kapitoly, hrajú vnich tak či onak „druhé husle“; tými prvými je rozprávačka protagonistka, cez ktorej sito sa na ne nahliada. Sitom sú, samozrejme, spoločné spomienky, ktorých mierkou je však zas aznovu ona.
Na najsilnejších stránkach knihy Letiția rozpráva o(vlastných či sprostredkovaných) osobných udalostiach, ktoré sa odohrali na pozadí „veľkej histórie“. Popisuje prvé dni „takzvanej“ revolúcie vdecembri 1989 („niečo ako Star Wars“ podľa dvoch dospievajúcich pri pohľade na ťažkoodencov vuliciach Bukurešti) ajej krvavé dôsledky. Posledné stretnutie so svojím blazeovaným anezodpovedným milencom Sorinom vmarci 1977 ajej definitívny odchod od neho sa odohrávajú na viac než symbolických aapokalyptických kulisách Bukurešti tesne po zemetrasení. Tentoraz si Letiția nesie navyše bremeno nechceného tehotenstva. Autorka je však dostatočne „krutá“, vonkoncom nechce vyvolávať, aani nevyvoláva, súcit shrdinkinou situáciou. Do empatickejšej, ale aj bezmocne nahnevanej polohy čitateľku či čitateľa posunie rozprávanie oilegálnom potrate, inak dôsledku Ceaușescovho „Dekrétu“ zroku 1967. Jeho vykonanie, okolnosti a dôsledky sú mrazivo realistické, neprikrášlené.
Uprostred historických udalostí
Nemožnosť dôslednej realizácie protagonistky, ale aj ostatných postáv vžiadnom zrežimov – vtom najprítomnejšom najmä pre pokročilejší vek – metaforicky vyjadrujú hrdinkine literárne ambície: pred emigráciou arevolúciou vydala dobre prijatú zbierku, ktorá však akosi zapadla pod nánosom historických udalostí, navyše jej osudnepodporila, emigrujúc, ani ona sama. Teraz prišla srukopisom svojich spomienok ahľadá preň spomocou jednej zmála mladších, no oto fantomatickejších postáv, vydavateľa. Tento motív sa pravidelne na pôdoryse románu pripomína, až vyvrcholí opäť pre dobu symbolickou floskulou: „Neviem, či ti knihu zafinancuje ani koľko na ňu dá, ..., musíme počkať, kým si ju prečíta, aby sme poznali jeho mienku...“ Budúcnosť (pre dnešok už) anachronického rukopisu, rovnako ako reštituovaného majetku a, napokon, starších, (ale aj mladších...) hrdinov, je aj za súčasných okolností neistá až tragická.
dzá Fontána di Trevi slovenského čitateľa ačitateľku možno zo začiatku mierne zmätie: rozprávačka Letiția totiž na seba vrýchlom slede vrství rôzne časové roviny abohatú koláž postáv, ich príhod aosudov. Autorka vrománe stavia na už skôr vyrozprávaných osudoch niektorých zpostáv: próza Fontána di Trevi totiž završuje jej trilógiu, začatú vroku 1975 debutom Drumul egal al fiecărei zile (Jednotvárna cesta každého dňa) adoplnenú vroku 2010 románom Provizorat (Provizórium). Tieto postavy, napríklad jej muž Petru, potom ostávajú vpredkladanom románe akoby vo vzduchoprázdne; nepoznáme ich hlbší vzťah kprotagonistke, ateda ani jej motivácie, ktoré riadia mnohé jej závažné kroky: neveru, ilegálny potrat... ZRumunska bolo počuť aj skeptické hlasy na adresu prekladov tohto diela, vraj množstvo historických okolností audalostí, ktoré autorka vdiele prostredníctvom hlavnej hrdinky ajej spomienok komentuje, nerumunskému publiku nič nepovie, zmätie ho. Ich obavy, ako sa zdá, sa však nepotvrdzujú: Fontána di Trevi bola zatiaľ preložená do bulharčiny, francúzštiny, nemčiny auž aj slovenčiny. Opisované historické okolnosti okolo zákazu potratov, revolúcie vroku 1989 či porevolučného ťahu baníkov na Bukurešť aich krvavého vyčíňania, známeho ako mineriády, už patria, myslím si, do historického povedomia Stredoeurópana, Stredoeurópanky. Aak to tak nie je, tieto románové návnady budú istotne vynikajúcou motiváciou nájsť si informácie či už vdostupnej literatúre (napríklad vpoľských reportážach Margo Rejmer vknihe Bukurešť: prach akrev), alebo vspletitej sieti.
Miesto na mape av pamäti
Knihe slovenský preklad veľmi pristane. Prekladateľka Jana Páleníková vie, kde si môže dovoliť ponechať rumunský výraz pre historickú alebo miestnu reáliu akde ho, naopak, zamení za slovenský ekvivalent či poslovenčí (napr. „sekuritátnik“ pre príslušníka rumunskej tajnej polície Securitate vobdobí komunizmu). Názvy niektorých ulíc, ktoré nie sú známe, prekladá, iné ponecháva vrumunčine. Mená foneticky neprepisuje, no ženské prechyľuje, fakt, ktorý môže pôsobiť protichodne, keď zároveň podčiarkuje cudzosť aj privlastnenie, no zároveň pomáha orientovať sa vtexte bohatom na postavy. Historické okolnosti prekladateľka dobre pozná, čo je zrejmé aj zich slovenského podania. Na druhej strane, na pôde hovorovejšieho jazyka, vnútorných monológov rozprávačky či dialógov je suverénna apoužíva celkom prirodzený, bohatý ašťavnatý jazyk. Jediná drobná výčitka smeruje kredakcii textu: nájde sa vňom, na škodu toľkej výnimočnej práce, niekoľko celkom zbytočných chýb.
Podotknem už len toľko, že sLetițiou Braneovou vrománe Fontána di Trevi prežijeme čitateľsky vlastne iba jeden deň, no je to deň zadúšajúci atiesnivý, do ktorého sa Gabriele Adameșteanu zmestilo niekoľko desaťročí rumunskej histórie, ale najmä „jej“ spomienok apocitov. Tie ju ako minca hodená do rímskej fontány vracajú namiesto do Ríma domov azas len domov. Nech už domov znamená miesto na mape alebo vo vlastnej pamäti.
