ղľáԾ
Dana Podracká
Zielpunkt (Mýtus overnosti)
Pani Cogito (Mýtus ocelistvosti)
Bratislava, Sofa 2005
Slovenská esej sa po Matuškovi, Mináčovi čiKadlečíkovi pomaly scvrkáva na fejtóny aglosy spragmatickým či šeroslepým obsahom. Ak jej často nechýba bojovnosť, spravidla jej chýba duchovnosť, opravdivá myšlienka aopravdivé zaujatie. Aešte stále dominantné postmoderné smerovanie slovenskej literatúry, či už presvedčené alebo predstierané, akoby zaklincovalo jej rakvu.
Oto príjemnejším prekvapením sú eseje Dany Podrackej, poetky sdarom vidieť za roh viditeľného, esejistky sintelektom osadeným v solídnom vzdelaní apobádaným túžbou rozprávať, ale rozprávať tak, aby rozprávanie bolo tvorbou, neopakovateľným aktom sebaidentifikácie vo svete, nech je už akýkoľvek zložitý anepreniknuteľný. Podracká svojimi nebásnickými knihami už párkrát dokázala, že neviazaná esejistická výpoveď môže byť rovnako príťažlivá izmysluplná ako výpoveď nezviazaná veršom. Adokazuje to aj najnovšími dvoma (!) knihami, ktoré si, čuduj sa svete, našli sponzorov ivydavateľa, ktoré sú nielen objemné, ale aj pekné, nanajvýš aktuálne aj napriek tomu, že nerozprávajú opolitických kauzách ani ocelebritách na dnešný deň.
Obidve knihy sú oženskosti. Lepšie povedané omýtoch oženskosti. Podracká však nejde cestou urputných bojovníčok ouznanie ženskosti, ani cestou prostoduchých vykladačiek ženských tajomstiev akrás, ktoré sa páčia predovšetkým mužom. Jej cesta ksvojmu „zielpunktu“ vedie cez poznanie ľudskej kultúry acez vykladačstvo hlbinných právd zašifrovaných vovynikajúcich dielach ľudského ducha odBiblie povedzme po Ernesta Hemigwaya. Podrackej ženskosť nie je niečo, čo treba vystavovať na obdiv, alebo čo treba za každú cenu obhajovať, ale niečo, čo je princípom života ačo nemožno skutočne pochopiť ani podľa sofistikovaných poučiek, ani podľa propagandistických sloganov, ale len alen hlbokým prežívaním ahlbokou spoluúčasťou na vytváraní života, vrátane jeho kultúry. Vtomto zmysle Podracká verí, že žena (Pani Cogito) spolu sľudstvom „pomalými krokmi speje kpoznaniu, že myslenie je útechou, ktoré síce neteší, ale zapĺňa celé priestranstvá bezmyšlienkovitosti novými podnetmi ana sebadotváranie, na slobodu (Moja prvá pani Cogito alebo Za zlatými jabĺčkami). Asúčasne dáva do dražby mýtus omužskej predurčenosti, ktorého dôsledkom je náš svet plný defektov, zlyhaní anedôvery. Nuž čo, so svetom naozaj treba čosi robiť anaskutku to vyzerá tak, že nový obsah mu môže dať len kogitujúca žena.
Podracká vtomto duchu chápe iproblém ľudskej identity, ktorý je dnes, či si to želáme alebo nie, jednou zústredných filozofických otázok. Pre jej ženu je identita spojením duchovného atelesného sveta, ktoré musí mať svoj „stred“, lebo bez neho „sme nekompletní“ . Aargumenty na túto otázku hľadá príznačne vBiblii, vslovenských ľudových rozprávkach, ale rovnako i „písmach“ mnohých kultúr, či vKafkovi, Durasovej, Herbertovi, Hemingwayovi atď. Akoby už touto mnohorozmernosťou dávala najavo, že stred je naozaj stredom mnohosti, dávnosti ibudúcnosti, ináč nie je stredom.
VPodrackej esejistických knihách nájdeme plno závratne krásnych vecí na hranici medzi poéziou anepodenkovou pravdou. Jej kritický pohľad na súčasný svet možno identifikovať izdvoch nasledujúcich citátov: „... ak človek stráca potrebu bojovať osvoj život zvnútorných síl, ľahko prijíma psychologickú náhradu, že on sám je predmetom manipulácie voči jeho osobe asám nie je schopný vybojovať tento boj, pretože nepriateľ je skrytý, dobre organizovaný anedá sa rozpoznať (Matrix) a „... niet veľkých vecí, vzmysle poznania, za ktoré netreba zaplatiť Láskou“. Takže zhruba toto nám chce Podracká zduplikovať svojimi esejami: Človek sa začína v sebe avsebe sa ikončí. Ale nič sa nezačína ani nekončí bez lásky. Tak nejako to odjakživa hovorili aj najväčšie ľudské diela, do ktorých sa zhmotnil svet so svojím zmyslom iperspektívou. Možno práve vtom je aj Podracká iná ako mnoho súčasných autorov.
Alexander Halvoník
