ղľáԾ
Vasilij Grossman: Život aosud
Bratislava, Ikor 2008, 2. vyd.
Preklad Igor Otčenáš
Na epopeji, radikálne nastoľujúcej otázku dobra azla vkonkrétnej historickej situácii, udiví, že je napísaná bez hnevu anenávisti. Pritom autor bol dianím osobnezasiahnutý, veď jeho matka zahynula vpogrome na okupovanom území vroku 1941. Echo osobnej tragédie nachádzame vo viacerých motívoch diela: v liste matky internovanej nacistami, i vsituácii, keď si bezdetná lekárka ksebe privinie vplynovej komore chlapčeka Davida.
Kresba vlka zrozprávkovej knihy, ktorého tieň sa už-už blíži kjahňaťu, sa mení na ťaživý sen rovnako vpamäti Židovského chlapca anemeckého nacistu. Týmto odvážnym motívom Grossman deklaruje, že ľudí spája podobnosť psychiky aspoločnej knižnej kultúry. Nepotrebuje čitateľovi dopovedať, že rozprávkové postavy vrealite ožijú – chlapec zostáva jahňaťom, kým nacista sa mení na vlka (nie na zviera, ale na údesnú nočnú moru, vraždiacu už tieňom – projekciou obludného vynálezu).
Vtejto súvislosti je na mieste podnietiť nápravu v 3. vydaní, ktorého by sa toto dielo malo zaslúžene dočkať – ak vbiblickej alúzii vscéne koncentračného tábora Ráchel oplakáva deti, ktorých niet, určite máme počuť hlas vRáme, a nie vRíme (s.333).
Spisovateľ nevidí čierno-bielo, voboch táboroch zaostruje na obyčajných ľudí. Vdiele nestoja proti sebe armáda Ivanov proti armáde Fricov, ale Hitler sa podobá Stalinovi –obaja sú rovnako ľahostajní kľuďom, ktorí pre nich trpia azomierajú.
Paralely dvoch totalitárnych režimov bijú do očí. Kapitulujúci Paulus prebúdza sympatie úctou kživotu svojich vojakov – črta spoločná splukovníkom Novikovom. Prvého Hitler doslova pochováva vyznamenaniami ženúc jeho armádu na smrť, druhému politický komisár Getmanov síce vyjadrí obdiv za víťazstvo bez strát, ale za chrbtom práve preto naňho píše udanie Stalinovi. Novikov nemá na výber: musí bojovať po boku sNeudobnovom, aj keď pri pohľade na jeho ruky vždy rozmýšľa, že sú to tie isté, čo vybili jeho priateľovi pri výsluchu zuby.
Majstrovská je scéna introspekcie, v ktorej vedec Štrum vypĺňa dotazník, avstrachupochybuje onajelementárnejších faktoch svojho života: „Netušil, že sa zroka na rok sústredí okolo tohto bodu toľko pochmúrnej hrôzy, že zo šiesteho bodu (sociálny pôvod) budú do piateho bodu (národnosť) prechádzať strach, zloba, zúfalstvo, bezvýchodiskovosť akrv, že oniekoľko rokov budú mnohí ľudia vyplňovať tento dotazník spocitom osudovosti, sakým vuplynulých desaťročiach odpovedali na nasledujúci šiesty bod deti kozáckych dôstojníkov, šľachticov, továrnikov, synovia duchovných.“
Neskôr vidíme toho istého Štruma, sktorým sme si už zvykli súcitiť, po prejave uznania zhora (ktoré nie je ničím iným než pragmatickým úsilím ťažiť zjeho práce jadrového fyzika vboji politických mocností): „Istý čas po Stalinovom telefonáte sa mu zdalo, že strach zjeho života definitívne zmizol. No ako sa ukázalo, existoval aj naďalej, iba čo sa zmenil zplebejského na veľkopanský – strach sa vozil vaute alebo telefonoval sKremľom.“
Ale väčšina postáv má elementárnejší, ľahko pochopiteľný strach o svoj život a životsvojich blízkych, strach znásilia pri vyšetrovaní, strach zchladom a hladom zabíjajúcich pracovných táborov. Čekistov sen osplynutí slobodného sveta sGulagom je pre normálnych ľudí šialenstvom, nočnou morou.
Oproti sovietskej duši stavia Grossman dušu ruského národa:„Stalingradské víťazstvo rozhodlo ovýsledku vojny, ale mlčanlivý spor medzi víťazným národom avíťazným štátom pokračoval. Od tohto sporu závisel osud človeka ajeho sloboda.“
Taká je tragická suma prvej polovice 20. storočia. Grossmanovi sa podarilo dostať ju do literárnej formy, zktorej napriek všetkým slepým uličkám dejín presvitá dejinný zmysel. Nádej sa vtomto románe nerodí z víťazstva pri Stalingrade, ale z pravdy, ktorá oslobodzuje.
Škoda, že väzba tejto 700-stranovej knihy sa už pri prvom čítaní rozsýpa. Je to však hodnotné adobre preložené dielo. Preto čitateľovi apredovšetkým knižniciam odporučujem, aby si ho dali zviazať. Grossman pokračuje vtradícii veľkej ruskej prózy a pečať klasiky si nepochybne zaslúži.
Anna A. Hlaváčová
