ղľáԾ
António Lobo Antunes: Na konci sveta
Preklad: Jana Benková Marcelliová
Bratislava: Portugalský inštitút, 2020
Vroku 2020 sa kslovenským čitateľom ačitateľkám dostala kniha, ktorú napísal jeden znajvýznamnejších súčasných portugalských spisovateľov ešte vroku 1979.
António Lobo Antunes vyštudoval medicínu, hoci túžil byť spisovateľom, akrátko po skončení školy dostal povolávací rozkaz. Vyše dvoch rokov strávil doslova „na konci sveta“, vo víre koloniálnej vojny vAngole ako vojenský lekár. Táto skúsenosť ho poznačila na celý život aspracoval ju vo viacerých dielach.
Na konci sveta je vyznaním muža, ktorý sa vrátil zpekla vojny domov, na miesto, kam sa celý čas tešil, no už tam akosi nepatrí. Zatiaľ čo bojoval vnezmyselnom konflikte vedenom mocnými, ktorí ani nevytiahli päty zLisabonu, narodila sa mu dcéra. Arozpadlo sa manželstvo.
Protagonista rozpráva svoje vojnové zážitky neznámej žene vbare. Vkapitolách označených písmenami abecedy od Apo Z sledujeme dve dejové línie: vprvej odchod mladého muža, vychovaného vlisabonskom manierizme, do Angoly (veď vojna zneho spraví chlapa, ako sa vyjadrovali príbuzní, keď ho odprevádzali), zážitky z vojny anávrat domov. Vdruhej jeho zvádzanie ženy vbare (keď jej dopodrobna opisuje hrôzy, ktoré zažil), ich milovanie aráno po ňom. Zúfalstvo na bojisku, kde zošíval telá roztrhané mínami alebo amputoval končatiny, zúfalstvo návratu domov, kde ho nikto nečaká, nikto nechce auž vôbec nie tí, ktorí ho poslali bojovať. Zúfalé bojisko vposteli: „Ako bojové pole, veď viete, posiate rozhádzanými mŕtvolami, ktoré vnás už nevzbudzujú ani ľútosť... Pretože nás nikto nezachráni, nikto nás už nemôže zachrániť, nijaká rota nám nepríde naproti smínometmi vrukách. Sme navždy sami na palube tejto postele bez kompasu, váhavo sa pohojdávajúcej na koberci sťa plť.“ (s. 176)
Antunes píše ovojne bez príkras, naturalisticky, občas až odporne a vulgárne. Apredsa inak, ako sme pri takýchto témach zvyknutí. Moc jeho knihy netkvie iba vpríbehu, ale je ukotvená najmä vjazyku. Poetickom idrsnom, rozvláčnom iúdernom, plnom neošúchaných opisov aprirovnaní, ukrytom vdlhých súvetiach. Občas sa medzi veľkým písmenom na začiatku vety abodkou na konci nachádza celý príbeh, inokedy myšlienka, ktorou zhrnie celú ľudskú skúsenosť: „... aja som sa pýtal sám seba, čo tam robíme, zovretí vagonizujúcom očakávaní na podlahe šijacieho stroja lode, zatiaľ čo sa Lisabon potápal vdiaľke sposledným vzdychom hymny. Odrazu som tam stál bez minulosti, spríveskom aSalazarovou medailou vo vrecku, medzi vaňou aumývadlom zdomčeka pre bábiky, priskrutkovanými kstene, acítil som sa ako rodičovský dom vlete, bez záclon, koberce zavinuté vnovinách, kusy nábytku pritisnuté kstenám apozakrývané veľkými zaprášenými rubášmi, striebro odložené vkomore starej mamy aohlušujúca ozvena krokov nikoho vprázdnych miestnostiach.“ (s. 18)
Práve jazyk aštýl robí ztejto knihy výnimočné dielo hodné pozornosti. Do slovenčiny ho preložila Jana Benková Marcelliová, ktorá má na konte viacero vynikajúcich prekladov zportugalčiny (spomeňme napríklad Všetky poviedky od Clarice Lispectorovej alebo Obchodníka sminulosťou od Josého Eduarda Agualusu). Vtomto prípade musela rozšifrovať naozaj náročný text, bohato popretkávaný nevšednými prirovnaniami ametaforami, pričom ho nijako nezjednodušovala, neuhládzala, nebála sa ani vulgarizmov, ktoré ktejto knihe atéme jednoducho patria. Vďaka jej práci sbohatou slovnou zásobou ajej použitiu interpunkcie, ktorou delí dlhé súvetia naozaj logicky afunkčne, dostávajú čitatelia ačitateľky plnokrvné dielo, ktoré robí česť portugalskému originálu.
Antunesov román Na konci sveta nie je bežná kniha na čítanie pred spaním, vyžaduje si sústredenú pozornosť, ale odmení sa za ňu originalitou asvojskou krásou.
