ղľáԾ
Rozhovor sflámskym spisovateľom Stefanom Hertmansom
Vaše posledné tri romány majú spoločné pátranie vhistórii ivás ako rozprávača, teda ako ústrednú postavu.
Tá trilógia vznikla organicky. Keď som dokončil román Vojna aterpentín, ani mi nenapadlo, že by som pokračoval. Prvá kniha vznikla tak, že som sa dostal kdenníku svojho dedka, bolo to približne šesťsto strán zápisov, ktoré som spracoval. Vtej knihe som nechcel mať klasického rozprávača, ktorý ako Boh manipuluje postavami, ale chcel som postavu, ktorá sprevádza čitateľa aspoločne sním odhaľuje, čo sa stalo. Tento spôsob práce sa mi veľmi zapáčil. Musel som rešeršovať množstvo historických faktov, zktorých som príbeh zostavoval. Podobne som pracoval aj na druhej knihe, ale tam som mal kdispozícii manuskript, ktorý je starý tisíc rokov, odohráva sa vinom čase avúplne inom prostredí. Najnovší román Vzostup sa odohráva počas 2. svetovej vojny aústrednou postavou je belgický nacista. Ktomuto príbehu som sa dostal tak, že som vroku 1979 kúpil dom vo svojom rodnom meste Gent, neskôr som sa dozvedel, že vňom kedysi žil vysoko postavený dôstojník SS apotom som začal pátrať po jeho príbehu. šٰ tie témy ku mne prišli samy. Každá ztých troch kníh hovorí oniečom inom, ale spôsob práce je rovnaký. Vo fiktívnom príbehu dávam dohromady fakty aústrednou líniou som ja, ktorý odhaľuje minulosť. Prvá atretia sa odohrávajú vBelgicku, včasoch, ktoré sú pre vývoj krajiny zásadné. Všetci vieme, čo sa počas 1. svetovej vojny vBelgicku dialo. Vtej druhej dochádzalo kohromnému množstvu kolaborácie snacizmom. Je dôležité uvedomiť si, aké príšerné veci sa tam diali vminulosti aje zaujímavé dať tie časy do kontrastu sdneškom, keď sa vBruseli rozhoduje oEurópskej jednote.
Vaša metóda – autodokumentárna fikcia – je výnimočným mixom reality afantázie. Vakom pomere sú namiešané?
Sú tu dve veci. Faktami sa zaoberajú historici anemôžeme sa od nich príliš odkloniť, pretože veci sa jednoducho takto stali. Tou druhou vecou sú skúsenosti, scény, ktoré ľudia zažívali. Tými sa už môže zaoberať spisovateľ. Je veľký rozdiel medzi historikom aspisovateľom. Pripadá mi zaujímavé žiť spostavou zknihy azisťovať, ako na ňu pôsobia fakty, ktoré sa dozvedá počas plynutia príbehu.
Blúdenie pamäťou ahistorickými faktami, spestrené fotografiami artefaktov pri letmom pohľade pripomína knihy Sebalda. Čo vaše ajeho písanie spája a odlišuje?
Je pravda, že Sebaldovo dielo ma hlboko ovplyvnilo. Z jeho spôsobu narábania s minulosťou som sa naučil, že nikdy nemôžeme úplne napísať „historický román“, môžeme sa len pokúsiť minulosť historizovať – on to nazýva reštitúciou. Sebaldovo veľmi opatrné narábanie s „nemožným“ uhlom pohľadu rozprávača robí jeho texty dokonale morálnymi bez toho, aby boli moralizujúce: ukazujú na nemožnosť reálne poznať, aké to muselo byť skutočne žiť v minulých podmienkach. Ako vieme, Sebaldovo narábanie s fotografiami je dokonale sofistikované – zbieral obrázky z blších trhov, staré pohľadnice a neskôr na nich založil niektoré aspekty svojho príbehu, aby to vyzeralo, že ide o dokumentárny záber – často však boli len inšpiráciou. Obrátil teda vzťah medzi obrazom a „pravdou“. V mojom románe Vojna a terpentín plnia niektoré obrazy rovnakú dvojznačnú funkciu, ale vo ýٳܱ je moje použitie obrazov menej dvojznačné, pretože som chcel poukázať na flámsku kolaboráciu a pritom som rozprával príbeh konkrétnej existujúcej rodiny. Pokiaľ ide o môj spôsob písania, Od Sebalda som sa naučil využívať rozprávača, ktorý je sám zapojený do neistého hľadania príbehov z minulosti, namiesto takzvaného klasického vševediaceho rozprávača, ktorý tvrdí, že vie, „ako to naozaj bolo“. Sebald ma naučil inak sa pozerať na to, čo môže byť pravda – je to skôr otázka skúsenosti než teórie.
Keď ste sa dozvedeli, že vo vašom dome žil jeden zdôstojníkov SS, vedeli ste okamžite, že je to téma na román?
Nemal som najmenšiu chuť púšťať sa do knihy onacistovi, nechcel som sa zaoberať tou škaredou históriou anavyše je toho stále plná televízia. Hovoril som si, už si napísal knihu o1. svetovej vojne, tak predsa nebudeš taký predvídateľný, aby si pokračoval ďalšou vojnou. Ale potom sa ku mne dostala kniha, ktorú napísal syn toho esesáka – mimochodom, bol to môj profesor histórie –, aon vtej knihe napísal, že žijem vtom dome auviedol aj moje meno. Dostalo sa to teda ku mne veľmi blízko avtedy som sa rozhodol, že by som stým mal niečo robiť. Potom som sa dozvedel opríbehu jeho ženy, ktorej postoje boli antinacistické, avtej chvíli som si uvedomil, že nejde opríbeh esesáka, ale opríbeh rodiny, ktorý sa odohrával vkaždom kúte domu, kde teraz žijem.
Mali ste možnosť rozprávať sa sjeho dcérami. Stalo sa, že ste zrešpektu knim niečo ztoho nepoužili?
Boli tam dve roviny, ktoré boli pre rodinu bolestné. Bol som prvý človek, ktorý šiel do archívu adetailne si prečítal všetko, čo sa otom dôstojníkovi SS dalo nájsť, takže som objavil, aké páchal zločiny. To ony nevedeli. Ďalšou vecou boli jeho milostné aféry. Zistili, že okrem ich mamy, ktorá ho po celý čas podporovala, aj keď bola názormi niekde inde, mal aj milenku, omnoho radikálnejšiu ako on sám. To bolo pre ne veľmi bolestné. Ten muž bol obyčajný Flám, takzvaný zločinec od písacieho stola: poslal 300 až 500-tisíc židovských obyvateľov môjho rodného mesta do koncentračného tábora, ale robil to od písacieho stola, kde podpisoval rozkazy. Ato je pre mňa veľmi znepokojivé. Jeho prvá žena bola Židovka zNew Yorku, zomrela na rakovinu aon sa potom zamiloval do dievčaťa zholandskej kalvinistickej rodiny, ktorá bola pri smrteľnej posteli jeho prvej ženy. Rodina bola od začiatku rozpoltená atá rozpoltenosť zasahuje rodinu dodnes.
Podarilo sa vám pochopiť ho?
Nie. Ale pochopil som, že by sa to pochopiť dalo. Vživote každého človeka prichádzajú okamihy, keď sa môže rozhodnúť. Či sa podvolí zlu alebo sa zachová inak. Myslím, že na tom nie je nič politické, je to psychologická otázka azáleží na tom, ako bol ten človek vychovaný, aké má svedomie, aký je jeho charakter... Samozrejme, môžeme sa dlho baviť otom, zakých politických dôvodov dochádzalo vBelgicku ku kolaborácii, ale som presvedčený, že je otázkou psychológie, ako sa kto rozhodne.
Prenasledovanie Židov, 1. a2. svetová vojna: Čo tieto ťažké témy znamenajú pre vás osobne?
Vkaždom znás je taká šedá zóna. Dobro azlo nie je naučené, ale tiahne sa celou históriou. Pre kolaboráciu snacizmom stále nemám pochopenie. Za 1. svetovej vojny prebiehala takzvaná kultúrna aintelektuálna kolaborácia, ktorá sa nám vypomstila. Vtom čase neboli vBelgicku dva jazyky: Flámi boli potlačovaní, počas 2. svetovej vojny prišiel taký zlý pocit apreto Flámi ľahšie siahali po kolaborácii. Tou druhou rovinou je úloha žien, pretože vo všetkých mojich knihách sú dôležité ženy. Svoj doktorát som písal oAntigone. Keď vhistórii urobili muži niečo zlé, tak za to väčšinou zaplatili hlavne ženy. Pre mňa bolo veľmi zaujímavé zaoberať sa pri písaní ženskou psychológiou, ženskými postavami, ponoriť sa do ich perspektívy amyslím, že ma to zmenilo aj ako muža.
šٰ tri vaše knihy, ktoré vyšli česky, sa dotýkajú zla. Čo najsilnejšie vo vás ich písanie zanechalo?
Myslím, že až v tretej knihe ýٳܱ som naplno rozvinul otázku pravdivosti výroku Hannah Arendtsovej, že zlo je veľmi často výsledkom istej formy banality, teda nedostatku inteligencie, porozumenia, sebakritiky, akejsi prázdnoty v duši v kombinácii s bezohľadnosťou. Drobná každodenná forma zla sa môže ľahko zmeniť na hrôzostrašné trestné činy, keď na to dozrie doba a naskytne sa príležitosť na ich spáchanie. Ľahko si môžeme všimnúť, že dnešní svetoví vodcovia, ktorí podnecujú k násiliu, brutalite, útlaku a inklinujú k diktatúre, majú veľmi často vo svojej povahe práve tento druh „banality zla“. Nedostatok etického inštinktu je v každodennom živote vždy prítomný a keď to situácia dovolí, pretaví sa do hororu. Na druhej strane však vidíme, že žena ako Mientje, manželka nacistu – kolaboranta v mojej knihe, má etickú silu vzdorovať krutosti, ale nemôže sa vyhnúť tomu, aby sa aj ona sama stala obeťou.
2. svetovú vojnu podrobne spracovali historici apíše sa onej vtisícoch beletristických kníh. Vsúvislosti so súčasným nárastom popularity extrémnej pravice vEurópe sa natíska otázka: Je história zdrojom poučenia alebo len poskytuje témy pre príbehy?
Ak sa pozrieme na to, čo sa teraz deje v mnohých európskych krajinách, v USA atď., som v tomto smere dosť pesimistický. Vyzerá to tak, že Sting mal pravdu, keď spieval, že história nás ničomu nenaučí. Spomínam si na výrok môjho starého otca: Po troch generáciách sa opäť rozpúta peklo, pretože už nie sú nažive svedkovia, čo dokážu mladých varovať pred hrôzou, ktorú môže priniesť násilie a nenávisť. Na druhej strane, minulosť by nemala byť len pohodlnou témou pre príbehy; musíme dúfať, že čitatelia pochopia, ako v sebe príbehy nesú varovanie. V románe Vzostup vidím vo Willemovi, hlavnom hrdinovi, mnohých dnešných mladých chlapcov, ktorí sú opäť v pasci extrémnych myšlienok a majú sklony k násilným prejavom a správaniu. Zdá sa, že týmto spôsobom história človeka naozaj ničomu nenaučí.
Môže literatúra pomôcť meniť svet?
Literatúra mení svet len veľmi zriedkavo, pretože nám vládnu ľudia, ktorí väčšinou literatúru nečítajú alebo prinajmenšom sa zdá, že nechápu a nezaujímajú sa o to, o čom literatúra je: o tom, ako sa naučiť vcítiť do osudu iných, slabších a chudobnejších, tých, na ktorých „systém“ zabúda. Ak sa však vzdáme tohto ideálu, vzdáme sa aj možnosti, že príbeh môže osobnosť človeka zmeniť. Vzťah medzi vhľadom jednotlivca a fungovaním väčšieho systému je, samozrejme, veľmi krehký, ale zvyšovanie vnímavosti je vždy možné. Navyše, dôraz na zachovaní morálnej dôstojnosti môže byť hybnou silou rozprávania príbehov a to je miesto, kde sa začína demokracia: pri našich vlastných dverách.
Ako sa v tomto kontexte pozeráte na vojnu, ktorú rozpútalo Rusko v Ukrajine? Aký je váš názor na reakciu západného sveta?
Myslím, že tak ako mnoho ľudí, aj mňa šokovala brutalita tejto agresie voči krajine, ktorá sa rozhodla ísť vlastnou cestou. Je to zásah do suverenity národa spôsobom, ktorý patrí do barbarskej minulosti. Putin je uväznený v brutálnych fikciách o minulosti a je posadnutý pocitom poníženia zo strany Západu. Má v sebe niečo psychopatické. Na druhej strane, Západ by mal mať viac sebakritiky: to, čo USA urobili vo svete v posledných desaťročiach, je rovnako násilná geopolitika. Tragickým spúšťačom bolo povstanie na Majdane, ktoré sa stalo zjavným stretom medzi liberálnym a neliberálnym systémom. Žiadna strana v tom nie je nevinne, ale Putinova agresia je v geopolitickej rovine vyhlásením vojny celému Západu – len si všimnime, ako Rusko podnecuje krajiny BRICS na africkom kontinente, aby si zvolili protizápadný kurz. Toto je už tretia svetová vojna, a to tak z hospodárskeho, ako aj morálneho a spoločenského hľadiska. Západ nemôže nechať túto agresiu bez odozvy, i keď je tu, samozrejme, riziko, že sa takisto zmilitarizuje. Tragédiou násilia je, že vždy vyvoláva ďalšie násilie. Táto osudová špirála nám môže priniesť veľmi znepokojujúcu budúcnosť.
Čo čaká Európu?
To nikto nedokáže predpovedať, ale veľmi znepokojujúca je skutočnosť, že táto planéta potrebuje naliehavé opatrenia na boj proti klimatickým zmenám, poklesu biodiverzity, otepľovaniu oceánov atď. atď. a hlúposť tejto prebiehajúcej vojny (ako aj tej v Gaze) spôsobuje, že svetová politika sa zaoberá len výrobou ďalších zbraní. Ľudstvo akoby intelektuálne nebolo dostatočne na výške na to, aby bojovalo proti skutočným naliehavým problémom: proti chudobe, migrácii, násiliu, klimatickým katastrofám. Pozícia Európy je veľmi zraniteľná, pretože Západ postavil svoju geopolitickú situáciu posledných desaťročí na filozofii „mäkkej sily“ ekonomických vzťahov. Aj na tejto úrovni Putin zradil dôveru krajín, ktorú mu ponúkli Francúzsko, Anglicko a Nemecko. Ak sa Trump opäť dostane k moci, vieme, že už nebude udržiavať vojenskú podporu NATO. Potom svet opäť povedú dvaja brutálni narcisti, ktorí môžu priniesť skazu celej planéte. Bolo by riešením, keby Európa odpovedala vytvorením vlastnej armády? Musíme si priznať, že Európska únia má aj takých členov, ktorí inkasujú peniaze z Bruselu, ale nie sú lojálni voči európskym inštitúciám a hodnotám. To robí Európu s jej dôrazom na ľudské práva a právo slobodne sa rozhodovať slabou a zraniteľnou. Myslím si, že na planetárnej úrovni sú tolerancia, individuálna sloboda a demokratické správanie ako dôstojný spôsob života silne ohrozené.
Stefan Hertmans (1951)
Najvýznamnejší belgický autor píšuci po holandsky. Básnik, esejista avposlednom čase najmä románopisec je laureátom mnohých ocenení. Jeho román Vojna aterpentín bol nominovaný na cenu The Booker Prize International.
Foto: Michiel Hendryckx / Wikimedia Commons
