ղľáԾ
Rozhovor s Katarínou Kucbelovou.
Vnímam ťa ako autorku, ktorá vydáva knihy pomerne s veľkými odstupmi. Teraz máš však po necelom roku vydané dve knižky – básnickú a prozaickú. Z toho vyplýva, že proces práce na nich prebiehal paralelne. Bili sa, alebo naopak, komunikovali?
Nikdy predtým sa mi to nestalo. Písanie týchto kníh sa však – aspoň v istom období – časovo prekrývalo. Písanie poézie a prózy má úplne inú dynamiku, iný priebeh; veľmi mi pomáhalo, že som popri práci na týchto dvoch knihách nemala práve iné zamestnania. Pre písanie je dôležité nezaoberať sa záležitosťami aagendou iného druhu, možnosť mať otvorenú hlavu na čítanie, rešeršovanie, skúmanie.
Spomínaš odlišnú dynamiku. Mám pocit, že to tak nie je ukaždého; poznáme aj prózu píšucich básnikov i poetiek, u ktorých prepojenia vidno veľmi jasne, často prechádzajú z jedného do druhého, rukopis je podobný. U teba to tak však nie je. Napriek styčným bodom sa tvoja próza od poézie veľmi odlišuje. Ide o vedomé rozhodnutie?
Možno je to tým, že neinklinujem k próze s priveľmi voľnou štruktúrou, ktorá môže pripomínať básnické texty. Mám rada, keď má próza stavbu, príbeh, keď sú v nej jasné postavy – hoci v oboch mojich knihách je skôr viac príbehov, ktoré vzájomne prepájam, rozprávanie nie je chronologické, pracujem sretrospektívou, od začiatku však viem, očom píšem. Nejde o náhodný alebo neviazaný proces, ako to býva pri poézii.
Vráťme sa na chvíľu ku knihe Č辱. Pri čítaní Modrosleposti som si poznačil, že sú tieto knižky zdanlivo protipólmi jedna druhej; zároveň ѴǻDzDzť v mnohom nadväzuje na metódu, ktorú si použila v Č賦. Vnímaš ich ako knihy, takpovediac, súrodenecké?
Keď to veľmi zjednodušíme, odlišuje ich okrem iného fakt, že Č辱 je dokumentárna próza, pracuje so žánrom reportáže, kým ѴǻDzDzť je vymyslená. Postavy v nej, vrátane postavy rozprávačky, sú vytvorené. Samozrejme, môžeme v nich nájsť črty skutočných ľudí, nie sú však prítomné preto, aby sme naznačovali, o koho ide. Spôsob rozprávania je však veľmi podobný ako vČ賦; pracujem so životným príbehom postavy, ktorý rozprávam retrospektívne a zároveň sa deje v prítomnom čase, má vývoj, odohráva sa v konfrontácii s rozprávačkou. Je tu i veľa exkurzov mimo časopriestor hlavnej línie, množstvo príbehov, ktoré vytvárajú nové kontexty. Kompozícia príbehov prináša iný pohľad, zakaždým iným spôsobom osvetľuje život hlavných postáv.
Celý rozhovor nájdete v tlačenej verzii októbrového čísla Knižnej revue.
Foto: Peter Balcar
