ղľáԾ
Predchádzajúca zbierka Životopis každodenností vyšla v roku 2005. Prečo sa k poézii vraciaš až teraz?
Vybral som si iné disciplíny, reku, zrekreujem sa pri kultúrnej a kultúrno-politickej publicistike a aforizmoch… Ale poéziu som celkom nezanedbal, iba ak tú pre dospelých. Veď vyšla kniha veršov Kratochvíle a dokončený je manuskript Spoveď záškoláka.
Ľúbostnú poéziu si písal aj predtým, no v tvojej tvorbe nikdy nebola ťažisková. čo teraz rozhodlo v jej prospech?
Ja som v tom nevinne. Pani vydavateľke Fazekašovej som poslal pestrý ponukový list. Okrem ukážok z rukopisu Ľ&ܲܳٱ;ٲԲٴ obsahoval zámer pripraviť antológiu poézie nonsensu od Morgensterna a Ringelnatza cez Jatzeka a dvojicu Vodňanský – Skoumal až po pesničkára Plíhala. Ponúkal som i preklady básní Hermanna Jandla, brata slávnejšieho Ernsta. Ba aj fejtóny, ktoré píšem pre olomoucké Listy. A pani vydavateľka si vybrala ľúbostnú poéziu! Prečo práve tú, netuším. Neostáva iné než dúfať, že ju jej vydavateľský jemnocit nesklame.
V novej zbierke stvárňuješ intímny vzťah muža a ženy často ako malé drámy…
Už názov otvára priestor medzi dvoma pólmi. Medzi „ľúbostne“ a „ostnato“. Isté napätie by v básni malo byť, tobôž, ak ide o vzťah muža a ženy, o dva odlišné jazyky, potenciálnu zrážku dosť odlišných svetov, náhodné i osudové stretnutia, dramatické odchody i nie vždy najšťastnejšie návraty.
Šťastných chvíľ, keď zavládne súlad, harmónia, je v zbierke pomenej.
Nič nie je iba čierne alebo biele, a tak som sa usiloval obe krajnosti vybalansovať a vytvoriť medzipriestor, kde je miesto pre city i ratio v malom životnom príbehu alebo epizóde. A jedno aj druhé zaznamenať ako fotografiu, momentku a zároveň ako expresívny lyrický obraz, ktorý by mohol existovať aj bez onoho epického základu. Zdá sa, že temnejších tónov je v knižke predsa len viac. Možno som bol zbytočne ostražitý v obave, že ma téma zvedie a ovládne a ja napíšem samé „růžovobrýlé chlácholy“, povedané s Miroslavom Horníčkom.
Inšpiroval ťa niekto z autorov ľúbostnej poézie?
Netuším. Básnikov, ktorí na mňa mali či majú nepriamy vplyv, je plejáda. Dnes, keď je z manuskriptu zbierka, by som si za jej motto zvolil myšlienku z knihy Otrok od I. B. Singera: „Človek chodí v postroji, každá túžba je vláknom povrazu, ktorý je jeho jarmom.“ Samotnému vzťahu – a pri písaní o ňom to platí rovnako – môže odstup a nadhľad len prospieť. Láska je totiž priveľmi krásna a vznešená záležitosť, než aby sme ju mohli prenechať len zamilovaným.
Píšeš o láske, a pritom často volíš výrazové prostriedky, ktoré tému odľahčia. Zdá sa, že v tvojom prípade ide už o vedomý pracovný postup…
Nazdávam sa, že aj o vznešenej téme možno hovoriť s humorom, so sebaironickou či ironickou hyperbolou. Myslím, že človeka takýto uhol pohľadu k onej téme približuje. Aj preto som vždy uprednostňoval civilné gesto a stránil sa veľkých slov a čo i len náznakov patetickosti.
Neber to ako otázku na telo, ale treba za temnejšími tónmi v knihe hľadať niečo z tvojej autobiografie?
Určité stopy by sa v mojom živote dali nájsť, povedzme v osude mojich permanentne sa rozvádzajúcich rodičov. Inak však platí, že akákoľvek podobnosť s reálnymi postavami alebo so skutkami je čisto náhodná a treba ju pokladať za rýdzu fabuláciu, pri ktorej sa kombinujú spomienky šarapatiace vo vedomí a v podvedomí, ba zavše aj vtieravé a nutkavé predstavy.
Dobre, ale prečo až teraz?
Ľúbostné verše v samostatnej knihe som nikdy nepublikoval, a už vôbec nie v susedstve takých pôvabných kresieb. Ani vo vydavateľstve vedenom s takým fortieľom a s toľkou dôslednosťou. Preto až teraz, na staré kolená, skrz-naskrz prelezené červotočom artrózy.
Keď sme už pri tých kolenách, pri čítaní knihy som mala skôr pocit, že sa ti zapaľujú lýtka. Zmyselnosti, erotiky je v nej dosť…
Ten pocit asi vyvolalo zopár starších básní, ktoré sa mi podarilo nezašantročiť. Nuž som ich oprášil a prerobil. Stále však ide len o časť celku. Hoci netvrdím, že zanedbateľnú.
Zbierku ilustroval Ľubo Guman, s ktorým si spolupracoval aj na ٴdz&ܳٱ;ľ. stal sa tvojím dvorným ilustrátorom?
On sa stal najmä mojím priateľom. My totiž chemicky reagujeme jeden na druhého tak dobre, že by nemalo zmysel nespolupracovať vo verejnom záujme poézie a výtvarného umenia. Dokonca by to od nás bolo ľahkomyseľné a možno i nezodpovedné. Preto aj Spoveď záškoláka bude naším spoločným dielom. Vlastne nerobíme nič iné než to, čo sme si sľúbili, keď sme sa tuším v roku 2006 stretli na knižnom veľtrhu vo Frankfurte. Potom sme sa dlhý čas nevideli, no hneď pri druhom, neplánovanom a zdanlivo náhodnom stretnutí sme nadviazali na minulý rozhovor.
Takto vyzerali aj vaše vystúpenia v bratislavskej Mestskej knižnici. každé bolo iné a vy ste pôsobili ako zohraná, improvizujúca dvojica, ktorá vie deti vtiahnuť do diania a strhnúť.
Napriek tomu je všetko viac-menej pripravené či aspoň premyslené. Ja vždy nachystám „Fahrplan“ a potom ním ilustrátora trápim. Predtým sa tak stalo v Slovenskom inštitúte v Prahe. Napísal som scenár, podľa ktorého sme hrali to, čo som na pódiu práve vyťukával do mechanického písacieho stroja Consul a nahlas komentoval. Hra vznikala priamo na javisku. Úklady spočívali v tom, že nik z nás sa svoj text nestihol naučiť, keďže aj bez neho sme mali dosť iných domácich úloh. Navyše, stretli sme sa krátko pred vystúpením, a tak sme scenár postupne a potupne opúšťali a nahrádzali ho bujaro improvizovanými replikami, čo nám, zdá sa, zostalo.
Čiže tvoj výtvarník by sa mohol živiť aj hovoreným slovom?
On určite, horšie je to s mojím kreslením. Nenakreslím ani len svojho prechladnutého jazvečíka, ktorý kýcha a každým kýchnutím sa zväčší – džemujúci, džezujúci džentlmen džezzväčšík, tým kýchaním opitý ako čík, čo ľúbi hudbu, miluje celý tón a tvári sa blažene, no hotový Ellingtón! Vravel som si, že takéhoto tvorčeka aj poľahky nakreslím, stačí sa držať dlhočizných liniek, neopúšťať ich a občas odbočiť. Ale kdeže!
Apropo, hudba. na tvojich čítačkách jej býva dosť. hrajú na nich chýrni muzikanti, z cédečiek znie blues i džez a premietajú sa fotografie a obrázky…
Teší ma, keď sa ľudia od kumštu dajú dokopy a vytvoria podujatie, v ktorom je dosť krásy a energie pre všetkých poslucháčov a divákov, nech už je ich skúsenosť s umením a jeho recepciou akákoľvek. Okrem toho oceňujem, keď umelec vo svojom fachu smeruje k všestrannosti a neustrnie v jedinom žánri.
Tá viacžánrovosť je pre teba asi príležitosťou rozvinúť hravosť, hovoriť o vážnych veciach života a pritom vyvolať smiech či aspoň pousmiatie…
Áno. Hravosť je kľúčové slovo. Jeden príklad: hudobníčka a speváčka Zuzana Navarová zomrela ako 45-ročná. Rok pred jej smrťou som s ňou robil titulný rozhovor pre týždenník Mosty. Bola plná žitej poézie a detsky nespútanej hravosti, spomínala na púšťanie šarkanov a knižky o Winnetouovi. Oceňujem, ak je humor prítomný aj v poézii. Nie samoúčelne a exhibične, ale ako názor. Ako postoj. Lebo humor a poézia nám síce neveľmi pomôžu pochopiť tajuplný beh života, našich mikrokozmov a univerza, ale žije sa s nimi radostnejšie a plnšie.
V recenziách a článkoch si nekompromisný a vynášaš kategorické súdy. Neruší ťa táto poloha pri písaní literatúry?
Mňa ruší fakt, že sa u nás temer nediskutuje, a to ani vtedy, keď ide o životne dôležité témy. A keď sa práve „diskutuje“, znamená to, že sa ziape na oponentov. S väčšinou ľudí sa tu dá rozprávať iba ak o počasí, aj to za predpokladu, že je dobré. Keby nám v žilách kolovalo viac modrej krvi, mohli by sme alibisticky tvrdiť, že sme obeťou „aristokratického nihilizmu, hrdinstva ľahostajnosti“, ako napísal Joseph Roth o ruskej šľachte po VOSR. Ale takto?!
A literatúra a s ňou súvisiace činnosti?
Každý by mal robiť, čo vie a na čo má predpoklady. Nech chlieb pečie pekár a auto reparuje automechanik. To, že kráľ valčíkov Johann Strauss nevedel tancovať, je len príbuzná kategória. Preto, ak sa niekto živí slovom – spisovateľ, vydavateľ, moderátor či učiteľ, očakávam, že bude vedieť po slovensky. No môže ma poraziť, keď čítam, že „Jirous sledoval dianie na javisku z centrálnej pozície balkóna“. Alebo keď v novinách objavím text pod fotografiou: „Podnikateľ XY počas jeho zadržania do väzby“. Nehovoriac o pozvánke na vernisáž, na ktorej je, že „realizácia výstavy sa uskutoční…“ Pýtam sa sám seba, prečo tí jazykoví liliputáni nepečú chlieb? Alebo neopravujú autá?
A ako si odpovedáš?
Ž tomu nechápu, prečo by to mali robiť. Aj preto si svoje podujatia moderujem zväčša sám. Sčasti to súvisí s čítačkami, ktoré som zvykol organizovať, pozývajúc na ne literárnych kolegov z Rakúska. Keďže som ich texty prekladal a čosi o nich vedel, vyplynulo z logiky veci, že som tie večery aj moderoval. Neskôr sa pridal zištný dôvod – bolo potrebné naskrbliť peniaze.
Uvedenie knižky predpokladá jej prezentácie. obťažujú ťa alebo sú spestrením spisovateľskej práce?
Isteže je oveľa komótnejšie vysedávať na svojej spisovateľskej zadnici a aj za cenu dekubitov písať do sebaosprostenia, lenže neprezentovaná kniha je mŕtva kniha. Autor by mal vždy mať dosť guráže na to, aby predstúpil pred obecenstvo a vlastné literárnosti znovu a znovu podpisoval plným menom.
