��������

��
��
��
Jedným z��ocenených titulov v��čitateľskej ankete Kniha roka 1997 bola aj publikácia Tatry a��Spiš z��dielne banskobystrického vydavateľstva AB ARTpress. Odovzdávanie cien bolo vhodnou príležitosťou na chvíľku otázok, úvah, zamyslení aj osobného vyznania riaditeľa vydavateľstva Vladimíra Bártu o��zákulisí vzniku publikácií, v��ktorých dominuje obraz, presnejšie umelecká fotografia, a��táto prehovorí k��čitateľovi.

• ��Pán riaditeľ, ste viac autorom alebo vydavateľom?

• ��Osobne sa považujem viac za autora, tvorcu diela a��vydavateľskú činnosť považujem skôr za nutné zlo, bez ktorého by moja fotografická tvorba nedozrela do knižnej podoby.

• ��Je ťažké pripraviť pútavú obrazovú publikáciu?

• ��Priznám sa, kedysi ako redaktor Rádiovíkendu, som závidel novinárom, ktorým stačilo neraz zdvihnúť telefón a��mohli napísať zaujímavú reportáž. My, „rozhlasáci“, sme sa museli s��mikrofónom trmácať až na miesto činu. Dnes som však dvojkilový rozhlasový výstroj vystriedal za desaťkrát ťažšiu fotografickú výbavu. Nechcem v��nijakom prípade zľahčovať tvorivú prácu novinárov, spisovateľov, veď každé dielo si žiada majstra, ale tvorcovia obrazových publikácií to majú myslím si – ťažšie. Nejde tu len o��hmotnosť fotobatoha, ale pokiaľ sa nechceme uspokojiť s��bezduchou dokumentáciou, musíme obetovať aj kusisko voľného času.

• ��Ak chcete zachytiť správnu atmosféru, náladu, dynamiku... nepotrebujete k��tomu aj trošku šťastia?

• ��Veru áno. Niekedy aj štipka šťastia stačí, aby sa na filmovom páse objavil ten pravý a��jediný, neopakovateľný okamih. Keď sme napríklad pripravovali knihu Bratislava vo dne i��v��noci, podarilo sa môjmu synovi „odblesknúť“ skupinu mníšok pri Dóme sv. Martina, ktoré celkom prozaicky s��vozíkom a��škatuľou Bananas si plnia aj svoje menej sväté, ale pre život dôležité práce. Šťastie však musí mať fotograf aj v��krajine. V��snahe prekonať následky šoku po ťažkej autonehode – bez úrazu – som sa ešte za tmy vybral Lomnickou dolinou na hrebeň Nízkych Tatier. Keď som v��pote tváre vystúpil až hore na Skalku, bola celá očipkovaná ľadovou námrazou. Sotva som stačil urobiť pár záberov, zasvietilo slnko a��po bielej kráse nezostala ani pamiatka. Mne však ostala fotografia, ktorá mi v��knihe Slovensko – krajina v��srdce Európy ešte i��dnes pripomína toto ráno. V��tejto knihe je aj ďalšia zaujímavá fotografia – titulný list, na ktorom je kotúč oranžového slnka a��more hmly. Málokto verí, že záber nie je z��lietadla, ale z��1009 metrov vysokého Sitna.

• ��Tá správna fotografia – to nie sú iba chvíle čakania na vhodný okamih, ale aj kilometre krížom-krážom po krajine. Bez čoho by ste sa neobišli pri svojej práci?

• ��Je to auto, vibramy, lyže a, samozrejme, dobrá kondička. Napríklad bežky sú v��zime vynikajúcim dopravným prostriedkom. Ak si otvoríte moju knihu Tatry (Nízke, Západné, Belianske a��Vysoké), určite si všimnete nádherne zasneženú krajinu s��kulisou Veľkého boku a��hrebeňa našich veľhôr. Záber vznikol len vďaka presunom na lyžiach. Alebo za krásnym horcom do knihy Hory a��kvety som vystúpil na vrchol Rozsutca opakovane napriek svalovici, lebo som potreboval dobré svetlo.

• ��Nespomínate si, ktorý záber ste doteraz najdlhšie hľadali?

• ��Najviac kilometrov – tentoraz v��aute – som najazdil za fotografiou na obálke Tatry a��Spiš. Zvolil som si červený kežmarský kostol orientálneho typu na pozadí masívu Tatier. Potreboval som, aby stromy mali ešte zelené listy a��Tatry biely zimný šat. A��podarilo sa mi to až na šiesty raz! Viete, potešilo ma, že mnohí, ktorí sa považujú za znalcov Slovenska, tento motív nepoznali. A��dokonca istý Kežmarčan tvrdil môjmu priateľovi, že ide o��fotomontáž.

• ��Príprava ktorej knihy vám dala – po autorskej a��vydavateľskej stránke – najviac „zabrať“?

• ��Bola to kniha Slovenská republika. Keď sme ju začali so synom pripravovať, vedeli sme, že by to malo byť dielo, aké u��nás ešte nebolo. Veľa sme študovali, koncepciu sme niekoľkokrát prepracovali. Vybrali sme to najlepšie z��archívu, mnohé sme dorobili, pričom nás tlačil termín – kniha mala vyjsť k��výročiu vzniku našej štátnosti. Hoci v��strese, predsa sa to podarilo. V��tejto publikácii, kráľovnej obrazových kníh na Slovensku, sme priniesli viaceré objavné fotografie. Kostolík v��Cerovskej vrchovine, zimný nočný Vlkolínec či unikátny záber z��Čičmian. Prišli sme sem neskoro večer, vôkol záľahy snehu a��len v��jednej dreveničke žmurkalo okienko. Pomocou reflektorov z��auta sa podarila pôsobivá fotografia, ktorá tiež prispela k��oceneniu diela za najkrajšiu obrazovú knihu Slovenska za rok 1997.

• ��Máte za sebou celý rad obrazových publikácií. Ktoré miesta sú podľa vás najfotogenickejšími dominantami Slovenska?

• ��V��spomínanej knihe Slovenská republika sme siahli po doteraz takmer neznámej dominante – banskoštiavnickej kalvárii. Fotografia s��búrkovou atmosférou a��čisté výtvarné riešenie prispeli k��úspechu knihy aj v��zahraničí. Tento objekt spolu so Spišským hradom považujem za najfotogenickejšie dominanty Slovenska.

• ��Nad akou témou teraz uvažujete?

• ��Už dávno ma prenasleduje autorská túžba vydať krásnu knihu reportáží o��slovenských vrchároch. Má aj názov – Laznícky svet. Mám už zbierku fotografií o��tvrdom, špatnokrásnom živote ľudí na lazoch, pod Poľanou, na Kysuciach či Orave. Možno sa mi raz podarí zohnať mecenáša na vydanie tejto zaujímavej témy. Ale ak sa aj nepodarí, neodradí ma to od potuliek po lazoch, lebo stretnutie s��týmito ľuďmi je nielen prácou, ale tiež uvoľnením, osviežením.

ČELKOVÁ, Lýdia – BÁRTA, Vladimír: Obraz namiesto slova (rozhovor). In: Knižná revue, roč. VIII, 24. 6. 1998, č. 13, s. 8