ղľáԾ
Jozef Kollár, prozaik anovinár, knižne debutoval zbierkou poviedok Nedorozumenie, zaktorú získal Cenu Ivana Kraska za najlepší debut roka 1994. Vo svojej bibliografii má dovedna štrnásť titulov pre dospelých ideti. Mimoriadne úrodný bolpreňho vlaňajší rok, vovydavateľstve Forza Music mu vyšli dve knihy – Krajinka Bodliačikovo prenajmenších ajeho prvý román Bol somdetský špión.
Mal bysom byť na seba prísnejší
Prvý román prozaika a reportéra Jozefa Kollára
Jozef Kollár, prozaik anovinár, knižne debutoval zbierkou poviedok Nedorozumenie, zaktorú získal Cenu Ivana Kraska za najlepší debut roka 1994. Vo svojej bibliografii má dovedna štrnásť titulov pre dospelých ideti. Mimoriadne úrodný bolpreňho vlaňajší rok, vovydavateľstve Forza Music mu vyšli dve knihy – Krajinka Bodliačikovo prenajmenších ajeho prvý román Bol somdetský špión.
Odkrývanie minulosti, najmä nedávnej, je veľmi háklivá téma. Aj keď by sa naprvý pohľad zdalo, že odroku 1989 saprevetrali všetky kúty 13. komnaty aodhalili všetky praktiky aneprávosti komunizmu, bielych miest je stále dosť. Téma vášho najnovšieho románu sadosiaľ nikde neobjavila. Akoste na ňu natrafili?
Hlavný hrdina knihy Pavel mijeden slnečný letný deň zavolal. Malsom zasebou knihu rozhovorov Meky shudobníkom Mirom Žbirkom a autobiografiu o jazzmanovi Petrovi Lipovi Samorast Môj život s džezom. Pavel povedal, že kontakt na mňa muposkytli vovydavateľstve Ikar, kdeobidve knihy vyšli. Spomínam si, že sombol práve vbratislavskom Starom Meste. Keď mi začal hovoriť svoj príbeh, taksom mu veľmi neveril, napriek tomu som sa sním stretol. O nejaký čas somvycestoval za ním na južné Slovensko. Celý deň smesedeli uňho doma a rozprávali sa. Neskoro večer, cestou domov, sompremýšľal nad tým, či môžem veriť tomu, čo podľa jeho slov prežil v60. rokoch. Údaje o výcviku detských agentov vČSSR boli podľa neho skartované poroku 1989. Stále však verím, že sanapokon nejaký dokument nájde, čomu bymohla pomôcť aj veľmi dobrá medializácia príbehu.
Vďaka čomu steuverili Pavlovmu príbehu?
Človek sinedokáže vymyslieť také súvislosti adetaily, ako miporozprával, to sa dá jedine prežiť navlastnej koži.
Overovali ste siPavlov príbeh aj z iných zdrojov? Našli ste ďalších priamych účastníkov týchto udalostí?
To bolo prvé, na čo sommyslel. Na základe niekoľkoročných skúseností reportéra nemôžem akceptovať pohľad na určitú situáciu len zjednej strany. Každý účastník príbehu má navec vlastný názor adej opisuje subjektívne. Ajpreto história nikdy nemôže byť objektívna, pretože ju väčšinou vždy píše subjekt aneraz záleží aj natom, ako sa cíti vtej chvíli, keď opisuje konkrétnu situáciu, akú má náladu. Pavel mi často rozprával najmä osvojom priateľovi, ktorý sa vknihe volá Tučko. Po páde zoskaly na poslednej misii detských agentov vGrécku ostal ochrnutý od pása dolu. Vdospelosti sastal odborníkom na počítače azaložil sirodinu. Veľmi som sa sním chcel stretnúť, nevystúpil však z úzadia. Ktomu honemôžem prinútiť. Som rád, že sa nám podarilo urobiť, hoci lenprostredníctvom e-mailu, rozhovor spražským plukovníkom, ktorý zaujímavo odpovedal namoje otázky. Jedna jeho krátka odpoveď jepre mňa inšpiráciou na ďalšiu knihu. To, že otomto príbehu nie sú dôkazy, ešte neznamená, že sanestal. Verím však, že sa písomný dôkaz nájde poodtabuizovaní tejto témy.
Váš román vychádza zo skutočných udalostí z pomerne nedávnej histórie. Nakoľko vás fakty obmedzovali pritvorbe zápletky arozvíjaní deja?
Rovnako akopri reportáži, tak aj vrománe vychádzajúcom zoskutočných udalostí, saautor musí držať faktov. Výhodou je, že medzi mnou aPavlom jelen päťročný vekový rozdiel, takže som simnohé veci zobdobia, oktorom píšem, vedel živo predstaviť. Veľa sipamätám, dokonca ajceny potravín vkorunách ahalieroch. No napriek tomu som sasekol, keď som simyslel, že trojkorunáčka bola kovová. Bolsom otom stopercentne presvedčený, ešte ju mám vmysli pred sebou... Našťastie, dnes nie jeproblém overiť sifakty, atak somostal prekvapený, že trojkorunáčka bola lenpapierová. Abybol príbeh čo najautentickejší, taksom zisťoval aj to, aké bolo počasie vtých rokoch, aké oblečenie sanosilo, ktoré technické novinky saobjavili.
Posledné desaťročie nastal naSlovensku boom pôvodnej tvorby. Často ide ojednorazovú výpoveď autora, oemotívny príbeh, ktorý zaujme čitateľa, neraz sním konfrontuje vlastné skúsenosti. Včom podľa vás spočíva atraktivita týchto kníh?Jeden taký príbeh somprečítal amusím uznať, že manenudil, bol veľmi dynamický a malskvelé dialógy. Jeho jedinou chybou bolo, že keď somzatvoril knihu, nevedel som, o čom vlastne bol. Je totaké písanie pre písanie, pre ľudí, ktorí sa v stresujúcom čase potrebujú večer trochu uvoľniť aprísť na iné myšlienky, keď už majú plné zuby sitkomov. Nadruhej strane, vďaka štatistikám opredajnosti týchto kníh, sadozvedáme, že sa unás ešte číta, takže, čo sa sťažujem...
Bol somdetský špión je váš prvý román. Podľa niektorých autorov napísať poviedku si vyžaduje oveľa väčšie majstrovstvo akonapísať román. Dá sa stakýmto názorom súhlasiť?
Podľa mojich skúseností napísať román jeoveľa ťažšie. Dobrý nápad môže byť základom úspechu, ale toani zďaleka nie je všetko, pointa bymala byť originálna, neošúchaná. Ajpreto niektoré poviedky nechávam ,,kvasiť“ vpočítači ajzopár rokov. Potom saknim vrátim aprepracujem ich. Iné, menej atraktívne vymažem. Teraz ztoho vyplýva, že dobrú poviedku jenaozaj ťažšie napísať akoromán, ale tému „detský špión“ somnosil vhlave sedem rokov. Najskôr som jumal napísanú akostostranovú reportáž, až neskôr som na ňu začal nabaľovať príbehy.
Už vosvojich prvých poviedkach stecelkom prirodzene začlenili dodeja fantasticko-snové pasáže. Tento postup steuplatnili aj v románe. Aká jeich funkcia?
Prechod zracionálneho doiracionálneho navodzuje vpríbehu určité tajomno, napätie. Pri písaní sanad tým nezamýšľam. Už opoviedkach zmojej prvej knihy Nedorozumenie (1994) napísal Ivan Mojík, že sapohybujú nahrane reality aneskutočna, nahraniciach sna aperfektne odpozorovanej skutočnosti. Odvtedy som saviac posunul doreality, ale tonapätie, ktoré niečo nekompromisne predznamenáva, a nejednoznačnosť vecí v mojich textoch zostali. Máme rôzne technické hračky aúžasné vynálezy, alenapriek tomu je veľa nevysvetliteľných vecí a určite ajbude. Dvetajomné postavy, ktoré v knihe sprevádzajú dej, som sivymyslel už dávnejšie, počas prechádzky vlese nadBratislavou, lensom ešte netušil, na čo ichpoužijem.
Väčšina vašich kníh je určená dospelému čitateľovi, novenujete sa ajtvorbe predeti, dokonca publikujete aj vdetských časopisoch. Čo vás priviedlo ktvorbe prenajmenších?
Tvorba predeti jenajčistejšou pravdou opísaní autora. Decká vám bezzbytočného okúňania povedia, či jeniečo dobré, alebo tonestojí za nič, aradšej ako písať byste mali pestovať tekvice. Pamätám sa, ako v základnej škole vSenici razchlapček naspamäť recitoval celú kapitolu zmojej knihy Majusov najobľúbenejší gombík. Okrem toho, že mivyhŕkli slzy, som siuvedomil, že bysom sa tonedokázal naučiť naspamäť. Nepísali byste predeti, keď sa dočkáte takejto úžasnej odmeny?
Vaše prózy boli preložené doviacerých jazykov (do angličtiny, nemčiny, francúzštiny, poľštiny, maďarčiny...). Oaký typpoviedok bol v zahraničí záujem? Literárny kritik Vladimír Petrík omojej knihe poviedok Musíme toprežiť (2010) napísal, že typ próz, aké píšem, saujal v zahraničí a jasom ho úspešne domestifikoval. Príjemne ma toprekvapilo, priznám sa, že som otom nevedel, pretože poviedky súčasných zahraničných autorov nepoznám. Aleasi cítim podobne alebo približne podobne akooni. Verím, že kniha Bol somdetský špión má predpoklady, abybola preložená minimálne dojazykov krajín východnej Európy. Viem, akú má dnes dobrý príbeh cenu, atak vidím možnosti tohto námetu aj vofilmovom spracovaní. Takýto film bymohlo zaujať divákov nacelom svete.
Nezameriavate salen najeden literárny žáner, ale so železnou pravidelnosťou ichstriedate. Je to zámer? Spôsob literárnej relaxácie?
Literatúra predeti ma určitým spôsobom očisťuje. Vďaka nej sa aj ja môžem aspoň vmyšlienkach vrátiť do čistého detstva aspomínať. Pokiaľ sibudem myslieť, že mám deťom čo povedať, takpre nich budem písať. Dúfam, že ichnenudím akeď, nech midajú vedieť, veď ja si to snimi hneď vybavím!
Kedy sa vám najlepšie píše? Termíny vás obmedzujú alebo naopak, poháňajú pritvorbe?
Nemám termíny. Obdivujem autorov, ktorí majú disciplínu, ja tonedokážem, ajkeby som veľmi chcel. Svoj prvý román somchcel vydať už pred štyridsiatkou anepodarilo sa mi toani do päťdesiatky, takže aká disciplína? Mal bysom byť naseba prísnejší...
Po akej literatúre siahate, keď máte čas?
Zdomácej tvorby somnepodľahol ničomu, čo by sadalo nazvať dobrodružstvom zčítania, azda lenpoviedkam Pavla Rankova, sktorým tvoríme nefungujúcu dlhodielsku skupinu, pretože bývame najednom kopci nadBratislavou, ktorý savolá Dlhé diely. Zozahraničnej literatúry tobol už pred rokmi príbeh Hodváb odtalianskeho autora Alessandra Baricca. Pointa madoslova vytrhla zostoličky, musel som sapostaviť atlieskať. Vďaka, Baricco!
Nepomýšľate skúsiť iný žáner, povedzme, napísať divadelnú hru?
Na divadlo sazatiaľ necítim. Nabudúci rok bysom chcel napísať jednu, myslím si, veľmi zaujímavú knihu predeti arobiť nanovom románe, inšpirovanom skutočnou udalosťou, ktorý má zatiaľ pracovný názov Zlodej zubov.
Dagmar Kinčeková
