ղľáԾ
Keď sa čítanie stane robotou
Hovorí maliar ailustrátor Ľudovít Hološka
Profesor Ľudovít Hološka sa minulý rok dožil okrúhleho životného jubilea – šesťdesiatky (narodil sa 18. 9. 1943 vJablonici) a výstava vTurčianskej galérii akoby súvisela stýmto jeho výročím, hoci je inštalovaná oniečo neskôr. Súčasne svýstavou kresieb kbásňam aprózam vTurčianskej galérii si mohli záujemcovia oHološkovo dielo pozrieť do konca mája výstavu Všedný deň obrazu vNitrianskej galérii.
Ľudovít Hološka študoval na Škole umeleckého priemyslu ana Vysokej škole výtvarných umení vBratislave. Venuje sa kresbe, maľbe, ilustrácii, výtvarnej teórii, vedie ateliér klasických maliarskych disciplín na AU FVU vBanskej Bystrici amaliarsku prípravu reštaurátorov na VŠVU vBratislave. Za výtvarné dotvorenie knižných diel získal niekoľko ocenení. Ako prvé dostal čestné uznanie za ilustrácie ku knihe Voľný verš vslovenskej poézii (1984), ďalej Cenu vydavateľstva Smena za ilustrácie ku knihe Š. Strážaya Sestra sprihliadnutím na ilustrácie ku knihe Praha vzletov (1986), čestné uznanie za ilustrácie knihy M. Rúfusa áԱ (vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, 1989). Roku 2000 bola ocenená ako najkrajšia kniha básnická zbierka E. Babína Svätci na smetisku (vydavateľstvo Petrus 2000) sjeho ilustráciami a roku 2001 bola vyhlásená za najkrajšiu knihu pre deti amládež Anjel Gabriela od V. Šikulu sjeho ilustráciami.
Keď sa čítanie stane robotou
Hovorí maliar ailustrátor Ľudovít Hološka
Cestou do Martina na vernisáž výstavy Ľudovíta Hološku spriliehavým názvom Slová, čiary, machule som si pri Trenčíne pripomenula, že zo Záhoria, ktoré Ľudovít Hološka nikdy neopustil, sa tu niekde nadpája na smer Zvolen, keď cestuje za svojimi žiakmi na Akadémiu umení do Banskej Bystrice...
Profesor Ľudovít Hološka sa minulý rok dožil okrúhleho životného jubilea – šesťdesiatky (narodil sa 18. 9. 1943 vJablonici) a výstava vTurčianskej galérii akoby súvisela stýmto jeho výročím, hoci je inštalovaná oniečo neskôr. Súčasne svýstavou kresieb kbásňam aprózam vTurčianskej galérii si mohli záujemcovia oHološkovo dielo pozrieť do konca mája výstavu Všedný deň obrazu vNitrianskej galérii.
Ľudovít Hološka študoval na Škole umeleckého priemyslu ana Vysokej škole výtvarných umení vBratislave. Venuje sa kresbe, maľbe, ilustrácii, výtvarnej teórii, vedie ateliér klasických maliarskych disciplín na AU FVU vBanskej Bystrici amaliarsku prípravu reštaurátorov na VŠVU vBratislave. Za výtvarné dotvorenie knižných diel získal niekoľko ocenení. Ako prvé dostal čestné uznanie za ilustrácie ku knihe Voľný verš vslovenskej poézii (1984), ďalej Cenu vydavateľstva Smena za ilustrácie ku knihe Š. Strážaya Sestra sprihliadnutím na ilustrácie ku knihe Praha vzletov (1986), čestné uznanie za ilustrácie knihy M. Rúfusa áԱ (vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, 1989). Roku 2000 bola ocenená ako najkrajšia kniha básnická zbierka E. Babína Svätci na smetisku (vydavateľstvo Petrus 2000) sjeho ilustráciami a roku 2001 bola vyhlásená za najkrajšiu knihu pre deti amládež Anjel Gabriela od V. Šikulu sjeho ilustráciami.
„Keby som už nemusel robiť, tak by som len čítal, povzdychnem si občas položartom, azrazu sa pri ilustrovaní ocitnem vsituácii, keď sa čítanie stane mojou robotou.“ To sú slová zúvodu ku katalógu ksúbornej výstave z ilustrátorskej tvorby Ľudovíta Hološku, vnímavého čitateľa, jemného interpreta literárnych textov, skvelého rozprávača. Ausilovného, pracovitého človeka, ktorý najradšej vždy hovorí orobote. Nie o práci, o „umení“, ale orobote... Očom inom sa teda sním môžeme zhovárať, len otej „robote“...
* Vaše kresby zostávajú späté smenami autorov básnických zbierok – A. Žarnov, S. Veigl, M. Rúfus, J. Ondruš, J. Mihalkovič, Ľ. Feldek, L. Vadkerti-Gavorníková, Š. Strážay, V. Kondrót, Š. Moravčík, J. Štrasser, V. Šikula...). Keďže zachytávajú zreteľný miestny kolorit (presné názvy, presné reálie, zátišia), pre niekoho sú realistické, no istá časť čitateľov ich zas vníma ako priveľmi moderné: ako čiary, slová, machule. Dodatočne sa mi zdá, že vo vašej konkrétnosti ide aj o súzvuk spoéziou konkretistov, spoéziou básnikov, ktorí vám boli generačne blízki. Možno vašu neobyčajnú spätosť spoetickými textami vysvetliť aj zhodou vpociťovaní reality? Sú vám blízki svojou obraznosťou, alebo konkrétnosťou? Je takáto blízkosť prvoradou podmienkou na to, aby ste sa podujali na ilustrácie knejakej knižnej publikácii, alebo si viete vzťah ktextu či autorovi vytvoriť aj dodatočne, po prečítaní jeho textov? Prehĺbi sa váš vzťah kautorovi, keď si autora sám dotvoríte vkresbách? Ide o znovukreovanie „posolstva“ textu vo výtvarnej podobe, alebo ide podľa vás o nezávislý výtvarný prejav...?
– Vkreslení amaľovaní vlastne ani niet rozdielu medzi realitou aabstrakciou, vždy je to skladba tvarov, farieb ačiar, vždy je to systém znakov, ba aj pri najvyššej optickej zhode so skutočnosťou. Ak má maliarov prejav východisko vrealite, „prekladá“ ju do reči obrazu. Ak však východisko vrealite nemá, „prekladá“ do jazyka nezmerný svet svojich pocitov, stavov, psychologických obsahov. Zámerná abstraktná maľba je síce predovšetkým sama sebou, no poukazuje ina svet mimo seba, jej vzhľad prezrádza svoj pôvod, ktorý môže prameniť imimo maľby. Ako ho však rozoznáme vznakovom systéme maľby? Picasso tvrdil, že akékoľvek formy vychádzajúce zreality, nech by boli akokoľvek abstrahované, si naďalej uchovávajú stopy ivibrácie reality. Naša Ester Šimerová vravela otom, že abstraktný tvar pochádzajúci zo vzduchu sa irozplynie do vzduchu. Aten, čo má pôvod vskutočnosti, ten sa drží. Odjakživa verím tomu, že moje pocity astavy vyvolajú vždy celkom konkrétne miesta, situácie a podnety. Usilujem sa ich poznávať, mapovať, overovať. Moje východiská sú vždy vrealite.
Ako však vyjadriť ťažko pomenovateľné obsahy, ktoré nám odovzdáva poézia...? Vo vydavateľskej praxi túto otázku predchádzajú celkom jednoduché askôr náhodné okolnosti. Tituly si nevyberá ilustrátor, skôr vydavateľ si pre ne vyberá ilustrátora. Považujem za veľké šťastie, že sa mi ušli básnici, ktorých spomínate. Podoba mojich pokusov výtvarne „odpovedať“ na ich tvorbu vyplynula zčitateľských zážitkov, skúseností a, pravdaže, aj znázorov na ilustrátorskú prácu, ktoré pri pasovaní sa sjednotlivými autormi vo vydavateľstvách prevládali. Medzi prvou básnickou knižkou (J. Štrasser: Odriekanie) anateraz poslednou (A. Žarnov: Nedopoviem slovom) leží tridsaťpäť rokov. Skaždým autorom som sa teda musel potrápiť jednotlivo avždy vinom čase. Výstava by mala predstaviť, ako som ich čítal. Zpriestorových dôvodov však nebolo možné ukázať kresby vznikajúce priamo pri čítaní, úvahy a poznámky ku kresbám, rozvrhy celých knižiek, varianty jedného motívu, krátko – nazrieť hlbšie do procesu vzniku knižnej ilustrácie. Nemôžem sa však porovnávať sbásnikmi. Usiloval som sa ich texty pochopiť avykladať si ich tak, aby moje kresby korešpondovali snimi aspoň niektorou svojou stránkou. Vduchu som však túžil po pravde, po čo najväčšom pochopení textu apo čo najpresvedčivejšom vyjadrení jeho zmyslu. Vtom mi malo pomáhať čítanie všetkých (alebo takmer všetkých) autorových textov až po rukopis, na ktorom som práve robil, ale ajzoznamovanie sa sinterpretáciami jeho textov. Napríklad sHamadovou či Strážayovou esejou oOndrušovi, alebo Slobodovou aZajacovou interpretáciou Strážaya. Zopakujem sa – ako však ilustrovať neuchopiteľnú poéziu? Práve vnej sa totiž zdá premenlivosť medzi konkrétnosťou aabstraktnosťou najzjavnejšia. Práve poézia, aslovo vôbec, neobyčajne rozpútava obrazotvornosť avyzýva nás pomenúvať naše psychické aexistenciálne rozpoloženie nielen abstrakciami, ale ikonkrétnymi vecami, novým uzretím sveta. Pri Ondrušovej ʲäپ v roku 1981 mi vo vydavateľstve povedali: „Mali by tam byť veci, aby ho sceľovali.“ Rudo Sloboda mi ojeho poézii hovoril: „Ale to nie sú slová!“ Boli to bytostné stavy. Atie mohlo evokovať aj náhle uzretie „vecí“ ako zjavenie. Čoraz viac sa presviedčam otom, že umenie spočíva vpôvodnom anenahraditeľnom videní sveta aživota, vkleeovskom zviditeľňovaní neviditeľného.
* Medzi výtvarníkmi ste zaujímavý aj tým, že viete pekne písať. Pod „pekne“ myslím výstižne, presne: viete pritom používať slová vich nezvyčajnom význame, bez opory vklišé afrázach... Pred niekoľkými rokmi ste dostali aj prémiu Milana Mitrovského z nadácie Matice slovenskej za prepojenie výtvarného aslovesného umenia. Zdá sa mi, že je to podobná práca, ako urobiť čiaru, vytvoriť líniu inak, no zároveň akoby ten ťah ruky, to, ako tá čiara bude ležať na papieri, bol už vrodený – hoci, pravdaže, určite je dôležité aj výtvarné školenie. Aký je skrátka vzťah medzi vašou vlastnou literárnou tvorbou, písaním ovýtvarnom umení alebo oliteratúre, atvorbou výtvarnou v pravom slova zmysle?
– Keď mi vyšiel prvý text vRomboide, básnik Jozef Mihalkovič mi povedal, že moje písanie mu pripadá, ako keď prižmurujem oko apomeriavam model pri kreslení. Pochopil som to tak, že odhadujem aodhady opravujem aspresňujem.
Poznámky azáznamy orobote som si začal písať zároveň svlastnou samostatnou prácou, pretože som sa potreboval sústrediť anestratiť sa vzáplave rôznych podnetov a informácií. Po skončení školy som si vhlave postavil vlastnú školu adodnes mám vnej nesplnené domáce úlohy. Spolužiakom aosudu vďačím za to, že som sa musel učiť dejiny umenia na Škole úžitkového výtvarníctva vKremnici. Hoci to trvalo iba jeden školský rok, uvedomil som si pri tom, že bez sebareflexie apokusu formulovať si, ako vidím situácie ahorizonty okolo seba, sa nezaobídem. Záznamy osvojich postupoch vmaľovaní, ovýstavách, ozážitkoch zkultúrneho diania, oučení si robím nepretržite už desaťročia, nevyhnutne ich potrebujem k svojej robote. Zhruba po desiatich rokoch samostatnej práce som sa odvážil onich hovoriť nahlas, začal som publikovať.
* Príležitostí pre dobrých ilustrátorov je dnes vknižnej produkcii čoraz menej. Sumarizujúcou výstavou vašich knižných ilustrácií akoby sa uzatvárala istá etapa vo vašej tvorbe, ale možno aj istá etapa vúsilí o výtvarnú stránku slovenskej knižnej produkcie. Máte aj vy pocit, že pred výtvarníkmi sa zatvárajú vtejto oblasti dvere? Alebo máte pocit, že tie najkrajšie ilustrácie na vás ešte čakajú? Alebo sám máte pocit istej ukončenosti, zavŕšenosti vtejto oblasti tvorby?
– Dúfam, že nič sa neuzatvára avšetko bude pokračovať normálne ďalej, aj keď treba uznať, že príležitostí pre ilustrátorov je naozaj čoraz menej. Sumarizujúcou výstavou práve dnes chcem však nepriamo glosovať čosi iné. Chcem ňou hovoriť očítaní, ovzťahu kliteratúre, ojej obsažnosti anesmiernom bohatstve aojeho zmysle pre nás. Cez pokusy odkrývať jej významové posolstvá by som rád naznačil možný význam obrazu ajeho obsahu. Ak dnešný abudúci čitateľ chytí knižku do rúk, nebude myslieť na to, vakých ekonomických podmienkach vznikala. Bude mať znej len dobrý alebo zlý pocit. Nikdy som sa neodvažoval nič predpovedať, iba trvám na tom, že sme povinní za každých okolností usilovať sa odovzdať vrobote zo seba maximu. Kultúra potom zostane kultúrou...
* Prečo je takáto súborná výstava práve vTurčianskej galérii v Martine? Sú na to nejaké osobitné dôvody? Alebo to jednoducho tak vyšlo...?
– Túlavé topánky učňovských atovarišských rokov ma zaviedli aj sem apráve v Slovenskom národnom múzeu som si uvedomil, odkiaľ som. Našiel som tu výšivky zJablonice, učaroval mi džbánok Kače Pigačkovej zDechtíc. Ale nespomínam to preto, že kdekoľvek sa ocitnem, vlečiem so sebou západoslovenský hlinený svet. Prvou galériou ľudového umenia a Martinom Benkom Martin vždy znamenal pre mňa ohnisko slovenského duchovného života, pravda, nielen vučebnicovom, čítankovom zmysle. Život atvorba Milana T. Mitrovského amnohých ďalších osobností až po Jána Johanidesa, ktorý tu žil smanželkou Oľgou, maliarkou, vjednom zhistorických ateliérov, kde som honavštívil, keď písal scenár kfilmu Horiace samoty oBazovskom, apritom sám maľoval, znamenali pre mňa skutočné duchovné centrum. Práve v ňom som túžil predstaviť svoj vzťah k literatúre.
* Ilustrácie ku knižkám V. Šikulu tvoria osobitnú kapitolu v rámci vašej ilustrátorskej tvorby: od Povetria po posledné knižky „pamätí“ Tam, kde sa cesta skrúca, Požehnaná taktovka. Mne osobne sa zdala veľmi pôsobivá vaša ilustrácia na obálke ana predsádke ku knižke Udri pastiera, ato práve svojím monumentálnym vyznením – mimoriadne vydarene vyznel na plagáte vzväčšenej podobe –, takmer gotickými líniami, hĺbkovo súvisiacimi stémou smrti.
– Opráci na knižke Udri pastiera, ale aj oiných, som sa podrobnejšie rozpísal vkatalógu k výstave, môžem však ešte dodať, že moje úsilie vychádzalo zpoznania ikonomaľby, ktorá má vnašom východoslovenskom prostredí rustikálnu, expresívnejšiu podobu, no celým svojím výrazivom je uzatvoreným znakovým systémom, práve tak ako gotika. Obide výtvarné poetiky sú príbuzné ako sestry asú výrazne nasmerované kprekračovaniu obyčajného ktranscendentnému. Hovorím, pravdaže, otom, zakých interpretačných podnetov som chcel účinok dosiahnuť. Aako nám roky pribúdajú, záhadný okamih je čoraz významnejší atajomnejší.
Pripravila A. Blahová
