Slovenská prozaička, filmová televízna scenáristka Alta Vášová (1939) patrí k výnimočným zjavom na slovenskej literárnej scéne. Tvorivý portrét autorky je celistvý súdržný v jednotlivostiach impozantný v ich rôznorodosti smerujúcej do spoločného celistvého posolstva. Napriek tomu, že autorkina výpoveď s pribúdajúcim časom nadobúda čoraz zreteľnejšie kontúry, je možné už jej prvé prózy definovať ako súladné úsilie o exkluzivitu tvaru vnútornú obsažnosť výpovede. Alta Vášová debutovala koncom šesťdesiatych rokov ako nedeklarovaná členka silnej umeleckej generácie. S odstupom času o tom prinášajú zreteľné svedectvo početné odkazy v jej autobiografických spomienkových prózach Ostrovy nepamäti (2008) Dolety (2019). Hlási sa v nich k myšlienkovému svetu a umeleckému úsiliu generácie slobodu hľadajúcich spisovateľov, výtvarníkov filmárov, s ktorými ju spájalo úsilie o humanizáciu sveta v politicky ideologicky zložitých rokoch druhej polovice 20. storočia. Dnes, na základe počtu napísaných kníh zavŕšených filmových divadelných projektov, je možné z autorkinej tvorby odčítať opakovaný záujem o nachádzanie súdržnosti ľudskej komunity vo všetkých jej základných štruktúrach: prírodnej, kultúrnej, metafyzicky existenciálnej. K týmto zadaniam sa vracia cyklicky v rozličných druhových žánrových modalitách výpovede. Od počiatkov modelovej experimentálnej prózy z konca 60. rokov (Zaznamenávanie neprávd, 1970, Miesto, čas, príčina, 1972 ), cez pripomínanie ohrozenej enviromentálnej humánnej civilizácie prostredníctvom využívania postupov prvkov sci-fi žánru (áá, 1982 Po, 1979), alebo akcentovaním sociálne kultúrne výlučných osudov (Sviatok neviniatok, 1992, Natesno,1997, Osudia,1995 žԴdz,1995 Menoslov, 2014 Sfarbenia, 2011). Svoju umeleckú výpoveď od polovice 90. rokov postupne vzťahuje k interpretácii autobiografického príbehu v premenách historického času. Počnúc prózou Úٲ (1995) otvára pre svoj naratív okrem tematickej aj novú poetologickú platformu. V nasledujúcom období bude autorka akcentovať osobný príbeh v modalite vnímavej pozorovateľky, ktorá sa v historickom časopriestore odvoláva na neopakovateľnosť jednotlivej skúsenosti. Kontextom takéhoto postupu je evokovanie pamäti ako živého, otvoreného procesu s nepretržitou korekciou, s nárokom na omylnosť, avšak vždy v mene uchovania kultúrnej osobnostnej identity. Ide, povedané spolu s autorkou o príležitosť „vždy znova sa napájať na život“. Rešpektuje tým aj v literárnej práci vitálny organický prírodný rast, hegemóniu detailu nad celkom, presadzovanie fragmentárneho pretržitého pohybu pamäti ako svojbytnej a vitálnej entity. Tento postup autorka úspešne prenáša do svojich kompozičných sujetových postupov. Príkladom je kniha Ostrovy nepamäti z roku 2008. Pozostáva zo štyroch próz : Sestričky, žԴdz, Úٲ, Dolety. Autorka v nej dospieva k podstatnej zreteľnej syntéze svojho dovtedajšieho písania, prináša vlastnú originálnu verziu autobiografickej výpovede, ktorou sk vlastnému životu vracia ako k sérii udalostí, referovaných nielen v toku prúdení fragmentárnych spomienok, ale tiež v modalite odkrývania dovtedy ustanoveného literárneho archívu. Vo všetkých textoch knihy Ostrovov nepamäti, podobne ako aj v nateraz poslednej knihe Odlety (2019) Vášová autobiografické pamäťové rozprávanie „inscenuje“ ako performatívnu, dialogickú referenčne otvorenú udalosť. V textovej koláži žԴdz vedie imaginatívny dialóg s českou spisovateľkou, vٰčá inscenuje príbeh rozdeleného sveta na autobiografickom príbehu dvoch sestier, v Úٴdz Doletoch oslovuje predovšetkým čitateľa paralelne tiež samu seba. V pretržitom, fragmentárnom monológu vedie spor o zmysel vlastného ľudského príbehu. V Úٴdz si zvolila retrospektívny pohľad, ktorým preveruje stálosť, či existenciálnu trvanlivosť vlastných postojov názorov, v Doletoch sa viac konfrontuje s dobovou kultúrnou politickou situáciou. Usiluje sa o nachádzanie jednoty súdržnosti v ostro pociťovanej entropii, chaose, neprehľadnosti neistote neosobného sveta okolo nás. Existenciálny podtón rozprávania v tejto próze, rovnako ako v próze Odlety (2019) smeruje k hľadaniu rovnováhy medzi jednotlivým všeobecným, efemérnym a večným. V autorkinej axiológii sú obidve entity rovnocenné. Aj preto, v pozadí jej uvažovania o ontológii jednotlivého všeobecného sú dejiny história vždy výlučne singulárnym výsledkom každého jednotlivého ľudského života. Ak v súvislosti s takýmto typom autorskej poetiky uvažujeme o historizujúcej narácii, potom ide v jej biografických záznamoch o autorsky exponovanú literárne sugestívne štylizovanú korekciu kauzálne teleologicky vnímaného interpretovaného dejinného pohybu. História v jej chápaní znamená jednotlivú antropologickú udalosť, stretnutie sa s inakosťou druhého človeka, referovanie mikroudalostí z blízkej (rodinnej) alebo širšej (kultúrnej) reality. Zrozumiteľné objavné je to predovšetkým pre generáciu, ktorá bola edukovaná k vnímaniu historických udalostí ako dejín pokroku, aby postupne zistila nepravdivosť neosobnej histórie naučila sa dejiny vnímať ako komornú, pretržitú existenciálne situovanú udalosť.
Alta Vášová do slovenského kultúrneho priestoru v druhej polovici 60. rokov vstúpila aj ako úspešná dramatická autorka scenáristka. Iniciálne sa v tomto žánri etablovala ako autorka spoluautorka (spolu s Evou Rosenbaumovou) literárnych adaptácií domácej aj svetovej literárnej klasiky (Janko Jesenský, Vasilij Šukši, Maxim Gorkij, Anton Pavlovič Čechov). Výrazný úspech, vrátane medzinárodného ocenenia filmovou cenou Grand Prix v Monte Carlo v roku 1970, získala za televízny film Sladké hry minulého leta, realizovaný v roku 1969 podľa Maupassantovej prózy ѳš첹. Táto literárna adaptácia však priniesla aj limity v podobe dvadsaťročného uloženia filmu v trezore. Výrazný divácky ohlas, avšak tiež pozoruhodnú umeleckú úroveň zaznamenali hudobno–dramatické projekty na ktorých Alta Vášová spolupracovala ako scenáristka. Predovšetkým muzikál Cyrano z predmestia (1977) realizovaný spolu s Jánom Štrasserom, Mariánom Vargom Pavlom Hammelom, ako aj televízny muzikál Neberte nám princeznú (1982) v hudobnej spolupráci s Dežom Ursínym.
Zora Prušková, 2021
