ղľáԾ
Kto dokáže veľkolepo písať, dokáže aj iné veci robiť s eleganciou a rozmachom. Timrava bola nielen náruživou kartárkou; ak bolo treba, vedela napiecť i navariť na svadby a krstiny, ušiť róbu a tvarovať nápadité klobúky. Ako dcéra evanjelického farára Pavla Slančíka spolu s rodinou a ostatnými súrodencami žila a vyrastala na fare takpovediac v múroch Božieho príbytku (Slančíkovcom sa dovedna narodilo jedenásť detí, z toho tri zomreli v detskom veku). Nomen omen Božieho mena sa ocitol aj v menách dvojičiek Boženy a Bohuslava, narodených 2. 10. 1867 v Polichne. Božene sa jej meno nepáčilo. Od prvých textov sa podpisovala pseudonymom Timrava. V duchovnom priestore, kde Božena vyrastala, sa prelínalo hovorené slovo so slovom Starého a Nového zákona. Toto zoskupenie tvarovalo tajomstvo Timravinho vpisovania sa do tela textu, a zároveň vytváralo disciplínu: nenáhliť sa, vybrusovať, nepremárniť líniu rozprávania na pofidérny cieľ. Písanie bolo pre ňu formou vteľovania sa do postáv, ktorým dávala „žiť i mrieť“. Azda aj preto si za pseudonym vybrala meno studničky v polichnianskom chotári, lebo studnička, v ktorej „nikdy nechybela voda“, pripomína prírodný kalich. Dá sa z neho piť pokľačiačky, rovno zo zeme. Túto symbolickú myšlienku podporuje i skutočnosť, že Timrava za svoj prvý honorár (za novelu Pozde v roku 1898) dala pozlátiť kostolný kalich v Polichne. Do kalicha sa symbolicky vkladajú utrpenia a bolesti, aby boli premenené a aby boli sňaté z človeka. Ak o sebe napísala „tak ma trýzni môj talent“, nemala na mysli len početné prerábky textov, cizelovanie slov a minimalizovanie viet, aby vyjadrila v niekoľkých riadkoch celú tragiku ľudského údelu. Mala na mysli premenu cudzej bolesti na slová, prechod cez kalich. „Aké neprirodzené dievča je slečna Viera so svojím divným chovaním,“ vraveli o nej nielen v novele Všetko za národ, ale aj v jej bezprostrednom okolí. Vymykala sa z neho, zachovávala si odstup, akoby bol okolo nej nakreslený neviditeľný kruh, ktorý sa nedal prekročiť. Týmto neviditeľným kruhom bol jazyk, nástroj písania, ktorým sa šnurovala do svojho korzetu. Z tejto optiky je jedno, že chcela dobrodružstvo a zmenu, Paríž v Ábelovej či iné „divé idey“; robila, čo si žiadal talent. V Timravinom dome zo slov bolo dosť miesta pre všetkých. To, čo cúdilo, triedilo a vyberalo v nej, bola samota. Všetko, čo prešlo jej samotou, bolo ilumináciou vnútri kalicha, tajomstvom vtelenia, ktoré vytvára dušu diela. Timravina nástojčivá potreba vybrusovať texty ako neopracované diamanty, bola potrebou zhusťovať jemnú hmotu, prebývajúcu v závislosti od posolstva obsahov v rôznych duchovných vrstvách textu. Talent sa musí prekliesniť do priestoru slobody, aby odhalil svoju tvár. So slobodou je to ako s vôľou: buď spadá do sféry „od pása dolu“, aby sa sýtila zmyselnosťou, alebo „od pása hore“, aby sa spojila s duchovnosťou a rozhýbala duchovnú hlbinu. Timrava sa oslobodzovala každým riadkom, aby vo svojej novele Všetko za národ nastavila zrkadlo aj sebe samej: „Stará panna s divými ideami som.“ Obcovanie s kalichom prinášalo oslobodenie nielen jej, ale aj čitateľom. Fascinuje ma, že Timrava je tou poslednou, ktorá by chcela ovplyvňovať osud človeka. Necháva ho taký, ako sa sám odvíja zo svojho vretena. Jej novely sú ako atramentové stigmy. Nemokvajú ako krv v ranách svätcov, ale nestrácajú na svojej nástojčivosti a naliehavosti. Stále sú podobenstvami o vnútorných strminách v človeku. Hoci sa Timrava priznáva: „nepokladala som moje spisovateľstvo za takú vážnu polohu, aby sa do nej vmestilo náboženstvo“, vystupuje z psychickej reality jej postáv. Paľo Ročko na smrteľnej posteli chce polievku len z fary a strach zo smrti mu halucinuje postavu farára, ktorého vyhlasoval za nepotrebného a bol ochotný ho aj zabiť. Koľko je do kalicha vložené, toľko má podiel na tvarovaní minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Timrava svoje postavy „nepitve, ale tvorí“ a v prívlastkoch ich mien im prisudzuje
starozákonné archetypy: Paľo-Kain, Anča-zmija, Iľa-kráľovná. Dokladuje tým, že archetypy zostávajú archetypmi s toľkými podobami, koľko je pováh a charakterov. To, čo sa neopakuje,je kalich, ktorým treba prejsť.Na Timravinu samotuupozornila Zora Jesenská cezprizmu ľudského srdca: „Pochabé ľudské srdce, úbohé biedneľudské srdce, to je vlastne to, čo Timravu predovšetkýmzaujíma. Kresba prostredia, čo ako bohatá, je len úzadím,kulisami, v ktorých sa odohrávadráma dúfajúceho a skutočnosťouzradeného, vždy osamelého človeka. Vždy osamelého:to je druhá stránka Timraviných tragédií: trpké poznanie,že každý z nás žije, nie: trpí svoj život sám a opustený, že na dne každého kalicha sa skrýva horkosť a blen.“ Keď sa po smrti otca Timrava presťahovala spolu smatkou do Ábelovej, kde bol jej brat-dvojča Bohuslav farárom, prešla od kalicha ku kalichu, ale stále to bol ten istý kalich. Písanie sa stalo Timravinou panenskou odpoveďou na všetko. Jej samej sa jej idey zdajú „divé“. Divé, lebo iné. Vtejto „divosti“ je obsiahnuté nielen ono „pochabé ľudské srdce“, ale aj čudné skúsenosti s vlastným srdcom, ktoré dokáže byť zradené vlastným citom, dokáže byť beznádejne lapené do osídiel vlastnej povahy. Písaním chcela Timrava dospieť do katarzie – do očistca žitého aj mysleného života, života, aký by mohol byť, ale zisťuje, že katarzia nestačí. „Divosť“ musí byť transformovaná, inak neprejde cez kalich. Timrava nespájala divosť s tým, s čím sa spájala odjakživa: s divokosťou prírody, so zmyselnosťou tela, nespútanosťou zvieraťa či živlu. Chce ju preniesť do sféry ideí, ktoré v sebe nesú jej postavy. Nesú ich, ale nedokážu ich premieňať v sebe samých. Napriek tomu „divá idea“ je taký duchovný priestor, ktorý vytvárajú skutočne slobodní ľudia. Bazálnou „divou“ myšlienkou o nej samej bola predstava, akú mali o nej nielen v jej rodine, ale aj farníci a dedinčania. Je všeobecne známe, že každá dievka potrebuje ženícha, aby bola „na poriadku“ nielen podľa tela, ale aj podľa zvyklostí. Timrava už ako 17-ročná prehlásila, že sa nevydá. Za ako 23-ročnou má prísť na pytačky prvý nápadník, syn otcovho priateľa, farár zo Závadky Štefan Algöver. Potenciálny mladoženích zapriahne a ide na vohľady. Na polceste ho zastihla prietrž mračien. V silnej búrke tak zmokol, že obrátil záprah a vrátil sa domov. Z pytača sa stal zmok. VTimrave skrsla bazálna „divá“ nedôvera voči všetkým ďalším pytačom. Všetkých svojich pytačov „vyriešila“ cez postavu Viery Javorčíkovej z novely Všetko za národ, aby tak uzavrela oblúk od svojej prvotiny Za koho ísť. Spolu so svojou kamarátkou idú v prestrojení na svadbu do susednej dediny. Znie to skutočne „divo“, ale Viera alias Božena alias Timrava ide na pomyselnú svadbu s vlastným národom. Nejde medzi „poddaných“ a nemá ani prsteň ako kráľovná Alžbeta, ktorému sa hovorilo „svadobný prsteň Anglicka“. Má iba túžbu spoznať svoj ľud, vypočuť si jeho reč, oboznámiť sa in medias res s jeho ťarchami
a radosťami. V európskom kontexte by sme Timravu mohli priradiť k myšlienkovým prúdom reprezentovaným v severskej literatúre švédskou spisovateľkou Selmou Lagerlöfovou, prvou nositeľkou Nobelovej ceny za literatúru (1909) v ženskom písaní. Spája ich nielen približne rovnaký generačný čas, ale najmä humanistická viera v človeka. V postavách, „kričiacich“ do spoločenstva svoju osudovú rozorvanosť je obsiahnutá túžba po vnútornom zjednotení, po plnosti a celistvosti. Mnohé, najmä ženské postavy, sú zaťažené nemožnosťou zložiť zo seba svoj kríž avykročiť vlastnou cestou, cestou samostatnosti, ktorá uviazla kdesi v mladosti; k žiarivej vízii tvorivého sebahľadania sa však nedokážu vrátiť. Stratili ju pod vplyvom životných okolností, ocitajúc sa medzi scyllou a charybdou doby, sociálneho statusu a individuálneho osudu. V Timrave sa pre mňa skrýva niečo samoobnoviteľné, čo nachádza svoj tvar v každej dobe. Jej bytie v jazyku ako nástroji obnovy, sebaočisťovania i povstávania vnových kontextoch hádam najpresnejšie vyjadruje citát ruského literárneho vedca a teoretika kultúry Michaila Michajloviač Bachtina: „Každý obsah, ktorý bol vložený do literatúry, bude raz vzkriesený.“ To, že ju čítame po sto päťdesiatich rokoch od jej narodenia, je jedným z dôkazov takéhoto bytia v jazyku. Spojenie Timravy s jazykom bolo na vtedajšie časy, zpohľadu ženy, skutočne osobité. V Uhrách bola slovenčina považovaná „iba“ za „nárečie“(preto sa sestra Viery Javorčíkovej tak neúnavne zapodieva zapisovaním nárečových slov, čo okolie vníma s patričnou dávkou irónie), ktorým sa hovorí na určitom území. Ako lingua slavae tu náš jazyk sekundárne bol, ale primárne až tak veľa neznamenal. Bol „malým“ jazykom na malom území veľkej krajiny. Timrava pochopila, že korene ľudu nie sú ukryté v koreňoch líp či ovocných stromov v záhradách, ale bytostne existujú v jazyku. So svojím „ženíchom“ prepisovala dedinu na svet, mikrokozmos na makrokozmos, partikularizmus včleňovala do univerzalizmu. Kto si zvykne žiť s divými ideami, sám je nimi vedený od príbehu k príbehu. Timrava neprijala pre svoje písanie romantizujúci dedinský infantilizmus. Vybrala si tvrdú úprimnosť a nefalšovanú pravdivosť fresky. Jej postavy odhaľujú svoje slabosti, ale aj svoje rozhranie, ako aj duchovné rozhranie, kde sa nízke stretáva s vysokým, aby sa aspoň na okamih stalo pravdou, že vzpriamenosť človeka je vertikála,
ktorú si každý nesie so sebou. Skutočne divá optika je zaostrená na mužské, ale aj na ženské postavy. V Ťapákovcoch je Anča-zmija kalika. Preskackala izbu na kolenách a dlaniach, aby vyšla von. Okoloidúci ju uvidí spadnutú na priedomí a pokladá ju za psa. V Skone Paľa Ročku matka prekľaje syna, lebo ju vyhnal z novopostaveného domu, ktorý si prišla obzrieť. Sotí ju tak, že sa pádom na zem celá zakrvaví. Ale všetky, čo ako divé, Timravine postavy, prešli cez kalich, aby vstúpili do odpustenia. Či sú divokejšie, strmšie postavy v slovenskej literatúre, ako sú Timravine? Azda by sa našli v Živom biči Mila Urbana či v oboch dedinských románoch J. C. Hronského. Ale tie Timravine stvorili nové archetypy, poukazujúce na ženských Jóbov utrpenia a samoty. Stará panna s divými ideami sa aj vďaka tomu, že sa nevydala, mohla naplno venovať svojmu literárnemu dielu. Elena M. Šoltésová či Terézia Vansová, s ktorými Timrava spolupracovala a písala si s nimi, sa nie raz sťažovali, ako len úchytkom museli písať, zaťažované povinnosťami vedenia domácnosti. Vladimír Mináč o Timrave napísal: „Naša farská dievčina nezapochybovala o svojej ženskej identite ani na chvíľu: zvolila si rovnocennosť výmenou za trýzeň. Neoslobodila sa tým, že žoržsandovsky sa dobýjala do mužských kuľafíc, ani tak, že čakala, kedy jej muž dá akúsi licenciálnu slobodu, vo svojom svete bola, samozrejme, samobytná, ako je samobytný peceň chleba na bielom obruse. A od pánov sveta sa dištancovala tým, že ich obrátila na posmech. Či to nie je nádherná babička slovenského feminizmu, ktorý neexistuje?“ Veru je, mohla by som sa k tejto myšlienke pridať, aj keď nie som feministkou. Timrava však svedčí o tom, že ženský pohyb musí byť krytý duchovnou zmenkou. A tú naplnila vrchovatou mierou.
Dana Podracká
