Dalimír Stano patrí medzi známych slovenských básnikov, ato najmä vkontexte košického okruhu autorov, no jeho meno sa tiež úzko spája snemenej dôležitou aktivitou, akou je podpora začínajúcich básnikov. Inšpiráciou aakousi cestou kpoézii sa mu stala tvorba Miroslava Válka, od ktorej sa neskôr dostal kbásňam beatnikov. Avšak jedným znajsilnejších faktorov, ktoré zasiahli Stanovo vnímanie aaj samotné písanie, bol kontakt spoéziou českého básnika Vladimíra Holana (čo sa vStanovej poézii odráža ivbásňach napísaných po česky). Spomedzi súčasných básnikov sa stotožňuje stvorbou Erika J. Grocha. Svoje písanie autor prirovnáva kdžezovej hudbe – básne len zapisuje ako odraz náhlej, inšpiratívnej myšlienky, nerobí dodatočné korekcie avopred nikdy netuší, aká bude podoba textu, ktorý vznikne.
Stano do literatúry vstúpil vroku 1997 debutovou zbierkou básní Vaša esencia. Už od počatočných básní predstavuje jeden zkonštantných prvkov jeho poézie rovina vzťahu mužského aženského subjektu, ktorú autor spredmetňuje vnajrôznejších modifikáciách, no nespája ho snejakým romantickým pátosom. Od harmonizujúcich veršov (iserotickým nábojom) prechádza cez pocity ľútosti, odmeranosti č smútku lyrického subjektu až kstroskotaniu vzťahu, pričom túto disharmóniu nie vždy vyjadruje celkom explicitne. Výrazný je ženský element. Napriek tomu, že spôsob nazerania na tento vzťah sa deje zväčša zperspektívy tretej osoby alebo introspektívne (vtedy mužský lyrický subjekt vzťahuje pozornosť na seba, svoje vnútorné prežívanie), žena uStana ostáva na pozadí všetkého naďalej prítomná. Vďalšej zbierke Oxana (1998) autor tematizuje motív detstva (reprezentovaný postavou detského hrdinu Gašparka). Vmyšlienkovej rovine na uvedený motív nadväzuje motív plynutia života, ktorý je zreteľný najmä vtretej časti zbierky snázvom Natalka, vnej básnik vyjadruje akýsi životný cyklus od narodenia dcéry, život zrelého človeka až po motív smrti areflektovanie konečnosti ľudského života (kpodobným témam sa častočne vracia ineskoršou zbierkou Žreb môjho bytia). Svojej motivickej línie sa pridŕža ivzbierke Samotka (ǻپٳܱdz Ohnivý anjel, 2001), kde uvedený motív smrti dopĺňajú vážnejšie úvahy osúčasnosti, o„chorobe“ dnešných ľudí – strate viery apokory. Sebakritika lyrického subjektu, často sa opakujúca postava Boha, sktorým sa subjekt konfrontuje aprihovára sa mu, ako ivnútorný monológ sním, vystupujú do pozornosti čtateľov najmä vdoposiaľ poslednej vydanej zbierke autora Diabolské balady (2007). Na protikladnosť arozporuplnosť sveta ako ivlastnej osoby poukazuje Stano postavou diabla č satana, reprezentujúcich zlo akonfrontovaných sdobrom, ktoré nesie podobu pastiera č samotného Boha (takisto aj vzbierke Samotka). Táto línia textov je nasýtená básnickými otázkami. Podobne odkazuje ina samotnú Bibliu, pričom spája niektoré jej elementy aj so súčasnosťou (napr. vzbierke DZdzٴčά). Rovinu básní stýmto vyznením dopĺňa omotívy raja („záhrada nazvaná Eden“), postavami Adama aEvy. Polohou, vktorej je Stanova poézia azda najintenzívnejšia (inajzreteľnejšia pre komunikáciu sčtateľom), je jeho osobná lyrika: „Že sa mi zteba dcéra narodí / Rovnako tvoja ako moja dcéra / Zrodená znašej lásky náhody / Ahoci sama naše srdcia prečnie / Naplní iba ľudské túžby večné / Vyplní vsrdciach našich medzery“. Verše sú akousi vnútornou výpoveďou lyrického (iautorského) subjektu, ich scivilnený výraz, atribút osobného aľudského, dotvára aj skutočnosť ich percepčnej prístupnosti: „dozreli slivky / vzáhrade nad dedinou / vktorej som rástol / bratranec Dano / ma vodil za ruččku / taký bol veľký / ataký zostal / kým ja som rástol rástol / tiež stihol dozrieť / na svoje deti / vzáhradke konča dvora / (vidí ažije / to na čo teraz / obaja pripíjame) / kým varím lekvár“. Vtakýchto polohách sa Stano pohybuje najmä vzbierkach DZdzٴčά č Žreb môjho bytia, častočne ivďalších. Pre čtateľa môže byť blízka napr. ibalada o(ne)kultúre zdoteraz poslednej zbierky, ktorá vpodobe krátkej úvahy odráža slovenskú skutočnosť ostave literatúry akultúry – autor si kladie otázky oich zmysle vsúčasnosti, pričom odpoveď nachádza len vsmutno-tragickej pravde. Ostatné dve zbierky autora Edo je deväť aDiabolské balady sú rôznorodými introspekciami básnika. Vprvej znich sa striedajú vtipne ladené verše so smútkom lyrického subjektu (Eda) nad stratou vzťahu apartnerky súvahami ovlastnej hlúposti, pričom subjekt vnich vystupuje vniekoľkých rolách – ako maliar, ako skladateľ iako básnik. Tieto texty majú isvoj epický rozmer, pôsobia ako akési „mikropríbehy“ zEdovho života. Zbierku dotvárajú tiež filozofujúce zamyslenia, vktorých autor zdôrazňuje silu alásku kživotu, neodlúčteľné od lásky kžene, čím sa tam napokon opäť dostáva k(biblickej) (pra)žene – Eve. Zaujímavou úvahou Eda-básnika sú verše básne áň, ktorú umelec prirovnáva až kakémusi fyzickému javu, zdôrazňujúc nutnosť tohto stavu. Básnická zbierka Diabolské balady má určtú dynamiku, spôsobenú striedaním vtipne ahravo vyznievajúcich rond so zväčša melancholicky vyznievajúcimi baladami villonovského typu. Vtých Stano napĺňa atribúty moderného poňatia balady vsúčasnej lyrike, resp. prináša baladické prvky, ktoré sú výrazom negatívnych pocitov, beznádejnosti, smútku, rozporuplnosti životných situácií vyvolaných vonkajším pôsobením alebo rozpoložením subjektu. Názov zbierky korešponduje so slovom „diabol“, toto slovo vytvárajú ipočatočné písmená záverečných veršov balád. Texty zbierky Diabolské balady možno nazvať básňami náznakov, často sú to len prosté postrehy, konštatovania.
Zkompozičného hľadiska básnik dodržiava strofické usporiadanie viazaného č aspoň – podľa V. Kondróta – „disciplinovaného“ verša. Vracia sa dnes už kmálo živým formám sonetu, balady, ďalej dáva priestor rondu, haiku č vnovších, doposiaľ len časopisecky publikovaných, textoch používa žáner japonskej poézie – básne tanka. Zbierky sú zväčša členené do niekoľkých pravidelne usporiadaných častí. Isté špecifikum predstavuje zbierka Oxana, ktorá je akýmsi nezvyčajným triptychom sonetových vencov (V. Kondrót zbierku označl ako „skladbu-pásmo“). Podobne zaujme svojou štruktúrou izbierka DZdzٴčά, oživená básňami „pripnutými“ na stránky prázdninového kalendára, ktorá je akýmsi „kolotočom“ úvah aimaginácií. Autor používa súčasnú modernú lexiku (spríležitostným použitím expresívnych výrazov), ktorú občas narúša archaizmami. Oživujúco pôsobia tiež tie pasáže, do ktorých autor zakomponoval básne písané včeskom jazyku (druhá aštvrtá časť zbierky Edo je deväť, ako aj niektoré texty zbierky DZdzٴčά ai.).
Dalimír Stano vjednom zrozhovorov uvádza, že spôsobom spájania starších inových literárnych foriem spostmoderným obsahom sa snaží onájdenie cesty, prostredníctvom ktorej by podľa jeho názoru bolo možné preklenúť súčasné vákuum vytvorené postmodernou. Básnik zbierkou DZdzٴčά čoraz viac opúšťa viazanú formu verša srýmovými arytmickými uvoľneniami, vychádzajúcu zo sylabotonického veršového systému, aosvojuje si voľný verš, slovný experiment, čím častokrát vzniká text interpretačne otvorený. Básne tak pôsobia sviežejšie ado istej miery sa mení aj obraznosť (rozširuje sa motivický rámec, básnikova lyrika nadobúda imaginatívnejšie polohy apod.). Apráve toto smerovanie básnika sa javí ako percepčne lepšie uchopiteľné aazda ičtateľsky zaujímavejšie. Snaha očo najpresnejšie usporiadanie textu vmnohých prípadoch len sťažuje jeho percepciu atiež nenecháva priestor na vyznenie nejakého hlbšieho posolstva, čím autor vytvára svojím textom len zbytočné mantinely abásne tak môžu pôsobiť jednotvárne ako výsledok mechanického rýmovania (niekedy ibezo zmyslu).
Hoci sa Stano od zbierky kzbierke výraznejšie neposúva, filozofujúci, úvahový charakter č vtip ahravosť niektorých textov, ako aj slovné hry avhodne umiestnené zvukové zhody averše, ktorými rámcuje strofy č celé básne, predstavujú tie atribúty jeho lyriky, na ktorých by mal vystavať iďalšie svoje texty.
Mária Pavligová
