Nikdy nepovažujem báseň za hotovú, pokiaľ sa dobre neuleží. Musím si na ňu zvyknúť, prijať ju a až potom ju púšťam do života. Ostatne, asi málokto napíše báseň a hneď ju ponúka do vydavateľstva. […] ʴé je iný druh písania, než napríklad spôsob Johna Grishama, ktorý si povie, že napíše takú a takú tému pre takých a takých čitateľov, v takom a takom náklade, v tom a tom vydavateľstve. Pri básničkách to neexistuje. Možno, že niekedy viete, o akej téme budete písať, ale väčšinou ide o to, aby som si domyslel to, o čom rozmýšľam. Je to akési definovanie podvedomého. […] Keby som sa mal pokúsiť o definíciu poézie, tak by som povedal: mal by to byť úryvok zaujímavého myslenia. Všetky ostatné definície mi pripadajú vágne […] Keď básnika bolí zub, tak ho bolí strašne. Básnik všetko príliš prežíva. Je totiž viac obnažený, a preto si možno všimne aj viac vecí než iní, ktorí sú už istým spôsobom obrnení voči vonkajším zásahom. […] Aby bol básnik schopný niečo vyjadriť, musí sám seba obnažovať a scitlivieva tak ešte väčšmi. […] V každej básni by mala byť aspoň potencia pointy, ale v podstate by si ju mal vymyslieť sám čitateľ. […] Prirovnal by som to k brokovnici s odpílenou hlavňou, kde je menej presný zásah, ale širší rozptyl...
(z rozhovoru sautorom uverejnenom vSme z 29. 11. 1997)
...poézia ako azyl. Hľadám vnej zmysel atrošku sa za to aj hanbím, lebo ak človek prakticky denne píše básne už šesťdesiat rokov, ľahko podľahne klamu isebaklamu. ʴé je azyl, ale keď už si vnej, prichádzajú pochybnosti atie niekedy celkom zaplnia tvoj básnický priestor.
Čím som starší, tým častejšie sa pýtam sám seba, aký to má zmysel. Je to práca? Je to zábava? Je to rutina? Je to literárne kvalitné, čo robím? Ale už to neviem prestať robiť, lebo mám pocit, že to mi predlžuje život. Zrejme to nemá príliš veľký spoločenský zmysel, asi to má zmysel predovšetkým pre mňa, aby som len tak nesedel anehľadel do prázdna, aby som niečo robil, oniečom premýšľal...
Chcem oniečom premýšľať anajlepšie sa mi premýšľa, keď otom niečo napíšem. Keď to vyslovím vbásni. Tá malá plocha dvoch štvorverší, ktorú som si zvolil, ma núti, aby som sa sústredil, nehovoril do vetra avyslovil hádam to, čo je podstatné adôležité vtom-ktorom okamihu. ʴé je zvláštna vec. Niekedy je to pre mňa vášeň, niekedy hra, niekedy len trápenie... ʴé je vlastne čosi neprirodzené, je to jazyk, akým drvivá väčšina ľudstva nekomunikuje. To ma provokuje aláka. Vladimír Holan má takýto verš: „Poezie – ta hanba mluvit.“ No uvedomujem si aj márnosť tohto úsilia – vystrelený šíp nemusí trafiť cieľ […] – rozširovať dobro.
Asi neponúkam vbásni čitateľovi tematickú linku, ktorú by mohol uchopiť. Pripúšťam, že tam niekedy môže komunikácia viaznuť. Možno je to aj tým, že báseň je tajomstvo. Nielen pre môjho čitateľa, ale aj pre mňa! Tam, kde nie je tajomstvo, nie je očom rozmýšľať. Viem, že to čitateľovi príliš neuľahčujem, oto som radšej, keď ma číta akeď ztoho niečo má. Raz som si to definoval takto: Píšem pre všetkých, ale nie pre každého.
(z knihy rozhovorov Jána Štrassera sJánom Buzássym Byť svoj; 2013)
