Ján Tužinský patril medzi najvýznamnejších slovenských prozaikov strednej generácie. Vášnivo obhajoval človečenstvo a ľudskosť, spúšťal hlbinné sondy do človeka, aby pomohol pochopiť aj jeho zdanlivo protirečivé či nelogické konanie. Takto sa mu darilo zobrazovať večný konflikt dobra a zla, ktorý nezaznamenával iba vo vzťahoch dvoch či viacerých protagonistov, lež aj v každom jednotlivcovi. Do literatúry vstúpil zbierkou poviedok Bičovanie koní, v ktorej rozvíja myšlienku ľudskej spolupatričnosti, preklenujúcej brehy života smrti, lásky nenávisti, dobra zla, miestami skĺzavajúc do moralizujúcej polohy. V úsilí o analyticko-moralizajúcu líniu pokračoval aj v zbierke poviedok Čakanie na šarhu. V nej reflektuje postavenie človeka v neautentickej spoločnosti, v ktorej sa relativizuje tradičné chápanie hodnôt nastoľuje sa ich nová hierarchia. Široko koncipovaný románový príbeh Kto hodí kameňom rieši prelomové historické udalosti 20. storočia v živote malého slovenského mestečka, do ktorého sa po štyridsiatich rokoch vracia hlavný hrdina – židovský emigrant. Titulné Kto hodí kameňom je výrazom autorovho chápania ľudskej nedokonalosti slabosti, nie je však vždy odpúšťaním. Autor sa pokúsil zobraziť tragiku ľudského života jeho nemenné hodnoty, snahu človeka uchovať si svoju tvár aj v čase, keď ho valcujú tzv. veľké dejiny cez perspektívu historickej rekonštrukcie v aktuálnej súčasnosti – oslava výročia založenia mestečka. Avšak zrýchlený historický čas, prezentovaný cez sled prelomových udalostí ich hodnotenia sa usiloval fixovať v predstavivosti čitateľa aj expresívnou fabuláciou, ktorá ho núti siahať aj po ahistorických bizarnostiach, čím vlastne zotrie celé úsilie o mravné poučenie z nedávnej minulosti, pretože upriamuje čitateľovu pozornosť práve na bizarnosti individuálneho života. V románe Biliard na streche sa sústredil na otázky ľudského bytia na pozadí politického zlomu v roku 1968 následnej normalizácii, do súčasnej i starej Bratislavy situoval poviedkovú knižku Krypta, využívajúc kompozičné postupy, uplatnené aj v predchádzajúcich knihách. V novele Bastard v daždi sa snaží o kritickú analýzu životného štýlu súčasnej slovenskej inteligencie, prezentovanú cez drámu o nepochopení nepoznaní. O odosobnenej atmosfére sídliskovej Petržalky hovorí zbierka poviedok Jeremiášov plač. Ďalšími variáciami témy človečenstvo ľudskosť sú prozaické texty Sklené oko, Niečo ako sen Mimikri. Ako autor literatúry pre deti mládež sa predstavil nateraz jednou knihou Straka nekradne. Tá je ponorom do duševného sveta dieťaťa pripútaného na invalidný vozík, opäť prezentovaným ako humanizujúce posolstvo. V oblasti esejistiky sa prezentoval predovšetkým ako polemik s teóriou postmoderny. Dôkazom toho sú tituly Bledomodrý svet a Postmodern– Smrť literatúry. Autorsky sa podpísal aj pod knihu politických glos Ѵdzپá岹. Spolupracoval s rozhlasom, pre ktorý napísal viacero pôvodných textov, ako aj dramatizácií diel zo svetovej literatúry.
Eva Faithová
