Jozef Heriban knižne debutoval novelou Niekto na mňa stále píska (1996), ktorá získala vroku 1993 v anonymnej súťaži Literárneho fondu prvé miesto. Autorov osobitý humor aschopnosť vytvárať metaforickú líniu rozprávania v nej ozvláštňujú príbeh mladých študentov hudby zo začiatku sedemdesiatych rokov v Bratislave. Heriban týmto pôvabným dielkom vytvoril prototyp prózy, ktorá sa vymaňuje zo zajatia smrteľne vážneho estetizmu vládnuceho takmer pol storočie, ale aj z drsnej prvoplánovosti či prešpekulovanej rafinovanosti postmoderných výziev. Je akoby na dúšok vyrozprávaná jedným rozprávačom sdarom videnia iných, smilosťou porozumenia, stúžbou dávať a sprekliatím osamotenia. Tabu, zákazy, zamlčané osudy, odhalené pravdy, zrady, vzdialené súvislosti sa vracajú do bytia mladého hrdinu, ktoré sa odrazu premieňa na bolestno-slastné svedectvo. Zmätený konzervatorista sa pozvoľna stáva skúsenosťou generácie, ktorá vsebe nosí stáročné schizmy premenené na vojny arevolúcie, hrôzy akataklizmy, krivdy, pokrivenosti, zvrátenosti anezvratné obludnosti. Odrazu ostáva sám shudbou aumením vsebe, sám so svojou predsa len neotrasiteľnou vierou vdobro lásku aporozumenie. Sám ako dôsledok rozpadu integrity sveta, civilizácie, spoločenstva sprevádzaného rozpadom identity jednotlivca.
Heribanov román Intimita vlkov (2008) sa stal hneď po vydaní bestsellerom. Cez dynamické rozprávanie nabité odvážnymi erotickými scénami a strhujúcou emocionálnosťou v ňom prináša nielen intímnu správu o živote mužov, ale odkrýva aj ich znepokojujúci pocit osamotenia. Román je tak trocha kamuflážou ikon 20. storočia, tak trochu ironizáciou televíznych seriálov amediálnej areklamnej manipulácie, ale je opäť aj vážnou výpoveďou ocitových deficitoch generácie ahľadaní východísk pre človeka strateného vbludiskách postmoderného sveta. Jeho hrdina má tiež nepochybne autobiografické črty zatraktívnené nie celkom jednoznačnou identitou, ale to, čo vsebe nosí, je predovšetkým pocit osamelosti prekrytý hudbou adobrodružstvom. Hlavný protagonista Michal Mayer je tvrdý pragmatik smimoriadnou predvídavosťou, schopný hrať na všetky strany hoci aj špióna, ale keď ide oženy, je to predovšetkým estét avýskumník tajomných svetov erotiky, vktorých sa ako vhudbe dá nájsť nielen azyl, ale aj spochybnený zmysel života. Vslovenskej próze vari niet takých poetických erotických obrazov, akými sú sny Heribanovho špióna povýšeného na svedka svojej strácajúcej sa doby. Román má ešte aj inú dohru: z autistického syna na vozíčku sa vykľuje vnútorný emigrant protestujúci svojou emigráciou proti vlastnému otcovi. Tento protest však má iné východisko: končí sa ústretovým gestom k spolutrpiacim, kým odmenou za otcovu egocentrickú túžbu lietať je invalidný vozíček („Vždy sa stane to, čo v sebe nosíme.“). Táto nepatrná sémantická slučka formulovaná akoby mimochodom v epilógu dáva provokatívnemu textu celkom nové vyznenie: keď svet stíchne, lebo zanikla hudba, ktorá napĺňala osud osamelého jednotlivca, treba začať myslieť na iných, lebo bez nich niet naozajstnej lásky ani krásy. A práve v tejto kladnosti zabalenej do lákavých popkultúrnych obalov je Heribanovo barbarstvo provokujúce k novým začiatkom.
Voľným pokračovaním tejto prózy je román ʴDzԳܳٴDzť (2009). Do textu vstupuje celkom iný Mayer. Už sa nevolá Michal, ale Ezra (ten, ktorý pomáha), auž nepestuje svoje sny vsebe, ale usiluje sa dať dohromady rodinu stroskotancov, ktorú odstredivé sily osamotenia rozohnali po všetkých kútoch sveta. Pretože rodina smatkami, dcérami avnučkami je základom vzťahov, ktoré tak veľmi chýbajú aktérom tejto citovej drámy. Do jej dejov vstupuje väčšina postáv zpredchádzajúceho románu. Všetky sú ťažšie onové skúsenosti srozchodmi, so samotou, majú deti, ktoré nečaká lepší osud. Ezra je posadnutý citmi aláskou, ktoré sa stratili vnecitlivosti avneláske. Vmedzihrách sa vmystických letoch letí kslnku, vrozhovoroch sa uvažuje o Bohu. Deje zaľudňujú postavy znáboženskej mytológie rôznych civilizácií, pribúda mystiky, symboliky, tajomstva. Zo života sa opäť stáva tajomná šifra, ale život nadobúda smer: láska, krása, slnko.
Téma ľudskej sexuality je kľúčová aj v románe Ružový trojuholník (2010) a vpoviedkovom románe Schovaný, neschovaný, idem (2011), v ktorých sa autor opäť predstavil osobitým zmyslom pre humor, dráždivou erotikou a dynamickou naráciou. Do titulu Schovaný neschovaný, idem autor ukryl všeličo zo svojich doterajších tém odpovedajúcich na myšlienkové a tvorivé výzvy postmoderne sa globalizujúceho sveta, navyše do neho vložil ajnevšednú dávku jemnej citovosti. Apráve táto citovosť sa na pozadí predchádzajúcich akčných próz môže hockomu zverných Heribanových čitateľov javiť prinajmenšom ako malé vybočenie. Sedem poviedkových textov zosúčasnosti, pospájaných farebnými historickými perexmi do poviedkového románu si totiž očividne nechce získať čitateľa vonkajškovou akčnosťou atransparentnou príťažlivosťou príbehov, ale ponúka mu čosi noblesnejšie: možnosť spoluúčasti na zvnútornení veľkých otázok ľudského jednotlivca, ktorý musí pred inými ipred sebou bez prestania predstierať, že sa nestratil vcivilizačnom huriavku, aj keď sa zo dňa na deň cíti stratenejší vo svojej osamotenosti.
Jozef Heriban je aj spoluautorom a spolurežisérom filmov Utekajme už ide!, Južná pošta, Dávajte si pozor! a televízneho komediálneho seriálu Bud Bindi, ktoré boli ocenené na viacerých prestížnych medzinárodných filmových festivaloch (Káhira, San Francisco, Houston, Philadephia). Jeho rozhlasové hry získali množstvo ocenení a boli uvedené vNemecku, Taliansku, Poľsku, Švajčiarsku, Rakúsku a Česku.
Alexander Halvoník
