Román je tak trocha kamuflážou ikon 20. storočia, tak trochu ironizáciou televíznych seriálov amediálnej areklamnej manipulácie, ale je opäť aj vážnou výpoveďou ocitových deficitoch generácie ahľadaní východísk pre človeka strateného vbludiskách postmoderného sveta. Jeho hrdina má tiež nepochybne autobiografické črty zatraktívnené nie celkom jednoznačnou identitou, ale to, čo vsebe nosí, je predovšetkým pocit osamelosti prekrytý hudbou adobrodružstvom. (Intimita vlkov)
Alexander Halvoník
Celý príbeh, vktorom sa prelína priestor a čas je však možno iba akási hra fantázie – predstava, aké by to bolo, keby... Intimita vlkov je predsa, ako sa vknihe zdôrazňuje, rozprávanie oskrytom živote mužov (ale nielen ich), ohľadaní astrácaní, ostrachu zexistencie azodpovednosti za ňu a najmä ovečnom ľudskomsne, túžbe vzlietnuť zovšednosti kslnku...
Elena Ťapajová
Atak, ako bol Ezra vIntimite vlkov skôr citovým egoistom, vPosadnutosti sa napĺňajú jeho filozofické ajemné mužské stránky. Uvedomuje si nielen svoju zraniteľnosť, ale aj silnú schopnosť milovať apodľa toho koná. Stáva sa svojím vlastným učiteľom. Voľné pokračovanie Intimity vlkov je nádherné, vášnivé, bolestné, živočíšne, filozofické, ženské imužské, ale najmä láskavé aohromujúco pravdivé!
Lucia Kulihová
To umožnilo autorovi predstaviť čitateľom svet, ktorý zvyčajne poznajú len z titulkov bulvárnych časopisov – svet rádoby-celebrít, ktoré spravia čokoľvek pre svojich päť minút slávy, hyenizmus niektorých novinárov, ale aj povrchnosť vzťahov a relatívnosť priateľstiev (nielen) v homosexuálnej komunite. Z každého riadku cítiť, že autor tento svet dobre pozná a neváha roztrhnúť jeho pozlátko, aby odhalil špinu, ktorú skrýva. (Ružový trojuholník)
Juraj Šlesar
Ako sme u Heribana zvyknutí, príbeh je provokatívny, nabitý emóciami, láskou, nehou, odvážnou erotikou. Sex v knihe však nie je samoúčelný. Nie je to len prázdne gesto, ktoré by malo nalákať čitateľov. Sex do jeho príbehov patrí akosi prirodzene, nebojí sa nazývať veci bez ostychu pravými menami. (Ružový trojuholník)
Milan Buno
Motív skrývačky je prítomný vcelej knihe. Dávid Steinitz celý život tají svoju opačnú sexuálnu orientáciu, riaditeľ Bronský sautajene stretáva soveľa mladšou ženou, Elizabeth Erddödy tajne túži po žiakovi... Vyvrcholením ichneustáleho utajovania jesamota, nenaplnenosť, túžba po ľudskej spolupatričnosti, láske, vzťahu, či priateľstve. (Schovaný, neschovaný, idem)
Jana Kopčová
Prelet sťahovavých vtákov jeintímnou prózou. Heriban vnej odkrýva vnútorný svet muža plný tajomstiev atúžby po láske. Nechýba vňom dráždiváerotika, čo môže konzervatívnych čitateľov odradiť. Je to však škoda. Jozef Heriban má slovenskému čitateľovi čo ponúknuť.
Veronika Romanová
Popri komickej povahe rozprávača jeobdivuhodné, s akou ľahkosťou nám viepodať okrem svojich vlastných právd pravdy všeobecne platné. Nehľadí len naseba asvoje nešťastia aproblémy, aleukazuje prstom aj na všetky národy, pričom nezabúda kritizovať najmä tensvoj slovenský, anastavuje zrkadlo sám sebe
. Alexandra Pechová
Zmätený konzervatorista sa pozvoľna stáva skúsenosťou generácie, ktorá vsebe nosí stáročné schizmy premenené na vojny arevolúcie, hrôzy akataklizmy, krivdy, pokrivenosti, zvrátenosti anezvratné obludnosti. Odrazu ostáva sám shudbou aumením vsebe, sám so svojou predsa len neotrasiteľnou vierou vdobro lásku aporozumenie. Sám ako dôsledok rozpadu integrity sveta, civilizácie, spoločenstva sprevádzaného rozpadom identity jednotlivca. (Niekto na mňa stále píska)
Alexander Halvoník
Novela Niekto na mňa stále píska hovorí opoaugustovej generácii (približne ročník narodenia 1953), ktorá citovo aľudsky zrela vrokoch tvrdej normalizácie. Dramatické udalosti roku 1968 sa oňu iba obtreli, nezasiahli jej život tak osudovo, ako sa to stalo spredchádzajúcou generáciou. Obrodné časy sa objavujú vpróze len ako ozvena (rozprávač sa napríklad okrem iného zmieňuje osvojom nedotiahnutom pokuse napísať román stakouto tematikou). Je pravda, že Laurini rodičia vtom čase emigrovali, zanechajúc dcéru vstarostlivosti starej matky, ale pod jej traumu sa skôr podpíše škaredá psychická skúsenosť so znásilnením partiou výrastkov, ku ktorej sa dievčina spocitom opustenosti primkne. Autor nevyužil ani príležitosť príbeh viac prepojiť satmosférou vrcholiacej normalizácie, ktorá sa objavuje tiež skôr okrajovo (ponuka dobových sovietskych filmov, oslavy výročia VOSR). Konzervatórium sa tu ocitá akoby vzávetrí, kam neblahé dôsledky ideologicky podmienených zásahov atlakov neprenikli. Napriek tomu prítomnosť doby je tu viac ako evidentná. Na prvý pohľad iba ako kulisa, ktorú tvoria bohaté odkazy na konkrétne udalosti tak vBratislave (krasokorčuliarske majstrovstvá sich protagonistami, bombový atentát na ministerstve spravodlivosti, známy tragikomický príbeh Poliaka, ktorý sa pokúsil preplávať do Rakúska aocitol sa vPetržalke, kultúrne udalosti atď.), ako aj vo svete (vietnamská vojna, tragická smrť izraelských športovcov na mníchovskej olympiáde aďalšie krízové udalosti). Tento „ornament“ Má však pri pozornejšom vnímaní hlbší zmysel. Svojou takmer napospol tragickou polohou diagnostikuje perspektívu sveta, ktorý obklopuje literárne postavy apoznamenáva ich aj ľudsky. „Budete žít vhrozné době,“ prorokuje rozprávačovi jeho český profesor Štědrý. Akokoľvek by sa chceli hrdinovia uchýliť do azylu hudby, krásy, erotiky asexu, svojmu osudu neuniknú, je vpísaný vich génoch: „Zrazu som si uvedomil, že možno celý náš život je len pokračovaním niečoho, čo sa začalo dávno pred naším narodením. Marekova choroba je pokračovaním bolesti jeho otca. Laura bola traumatizovaná oveľa skôr, ako sa ju pokúsili znásilniť. Každý náš pohyb je neviditeľne spätý so všetkým, čo sa deje okolo nás. Každý si nesieme vsebe svoj Vietnam, svoj Izrael.“ Akoby chcel autor týmito slovami naznačiť, že je to generácia bezmocná, bez vplyvu na svoj osud, determinovaná nielen krízou našej vtedajšej spoločnosti, ale krízovým stavom sveta ako takého.
Hodnotiac Heribanovu prózu ztejto strany, treba hádam podotknúť, že súčasná slovenská literatúra nemá veľa diel, ktoré by si takto všimli vplyv normalizačnej doby (ale idoby všeobecnej) na utváranie psychologicky-mravného obrazu mladej generácie.
BORČIN, Emil: Každý nesieme vsebe svoj Vietnam... (Jozef Heriban: Niekto na mňa stále píska). Recenzia. In. Literika, roč. I, 1996, č. 2, s. 183 – 185.
