Vrozhlasovom éteri možno občas počuť aj taký hlas – nevzrušený, vyrovnaný, sebaistý, iba oznamujúci nové veci tak, akoby nám odjakživa patrili, akoby emócie vypadli cez oká dajakého zázračného sita na osievanie zrna apliev avzrušujúci obsah nadobudol skupenstvo zvláštneho pokoja... Na ukričanom jarmoku slovenského veršovníctva zaznel na sklonku roku 1999 priveľmi podobný hlas, hlas štyridsiatnika Mariána Šidlíka, ktorého podobnosť so spomenutýmrozhlasovým hlasom nebola náhodná. Bolo treba dobre naladiť sluch, aby ho bolo vôbec počuť...
To, čo so svojou kožou priniesol na trh trnavský rodák, neboli šepoty ani výkriky, napriek tomu, že išlo oveci, ktoré sa zvyčajne šeptajú avykrikujú. Neboli to ani čačky, ani hračky, ale predsa len pozvanie do hry, vktorej sa zuhrančivých slov skladajú čarotajné mozaiky oprchavosti ľudskej existencie, obytí, ktoré chce silou-mocou zostať sebou samým anespreneveriť sa vlastným snom. Amožno práve znapätia medzi touto vernosťou, rovnako naliehavou ako túžba žiť, austavičným pohybom, rovnako nezachytiteľným ako pukanie zrelých orechov – žiadostivých po nových nezrelostiach, vyviera životodarný pramienok Šidlíkovej poézie. Možno iba šumí, ale priznajme jej šumeniu silu, čo nás vracia ksebe. Táto šumivá sila, vyžarujúca zo zvláštneho zreťazenia pojmov Láska, Neha, Šťastie apodobne, sa nenápadne pripomenula už vdebutovej zbierke Dospelosť na splátky (1999).
Druhá Šidlíkova zbierka Sny pod kontrolou (2000) len potvrdila, že nevtieravý tón, ktorým sa sľubne uviedol oneskorený debutant, vonkoncom nebol výrazom bojazlivosti, naopak – zkaždého verša tu priam hmatateľne cítiť cizelérsku prácu autorského subjektu modelujúceho báseň tak, aby mala pevné telo, ale aby bola za každých okolností do priestoru ido času schopná vyžarovať nehmotné fluidá, rovnako podstatné ako ich zdroje. Šidlíkove navýsosť lyrické básne preto pôsobia, akoby mali epický podklad. Akoby rozprávali príbeh plný napätia anečakaných zvratov, akoby si napohľad bezvýznamné aspolu nesúvisiace konkrétnosti vybavovali medzi sebou účty... VŠidlíkovom budovaní „tela“ básne je naozaj veľa matematiky avjeho matematike veľa znakov, znamienok, konštánt arovníc, ba ineznámych. Autor ich dosadzuje do nevypočítateľného príbehu, ktorý sa včitateľovom oku či uchu premieňa na čosi dôverne známe ačitateľné; ako Einsteinov vzorec relativity. Už mu treba len porozumieť apreložiť si jeho presné znaky do vlastnej čitateľskej neurčitosti. Svojsky krájané verše, mimochodné rýmy, zvukomaľby aonomatopoje, zátvorky apobláznené interpunkčné znamienka, čarovanie setymológiou, prekvapujúce slovné spojenia, ba aj priezračný humor sľahkou príchuťou nostalgie, to všetko tu akosi odrazu tvorí kompaktný svet. Svet priateľsky naladený ku každému, kto je ochotný hĺbať, či prosto sa potešiť zharmónie objavenej krásy...
Vtretej Šidlíkovej zbierke snázvom Smutný augur (2003) nepribudlo ani tak smútku, ako dospelosti. Autorský subjekt akoby sa (trochu zbytočne) štylizoval do polohy múdreho avševidiaceho starca; zbytočne, lebo všetky kľúčové témy si ponechal: detstvo, spomínanie či sprítomňovanie, nostalgický nadhľad, privreté viečka, pod ktorými vidieť lepšie na dôležité veci. Verše sú tu však zjavne suverénnejšie, hoci rovnako starostlivo povkladané do korýt nepredvídateľných tokov napodobňujúcich pokojné plynutie času. Smutný augur už prestal poletovať zmyšlienky na myšlienku adržiac srdce na dlani, ako kráľovské jablko, stáva sa väčšmi pozorovateľom ako pozorovaným. Stále však vidí tie isté podrobnosti detstva, chlapčenstva adospelosti; celý ten zázrak premeny snepremennými konštantami, ktorý ho ustavične fascinuje... Pribudlo aj fascinácie – tej fascinácie, ktorá už nie je výsostne znútra; problematizuje sladkosť smútku imúdrosti avracia lyrický subjekt bezprostrednému prežívaniu. Atak sa tu na inej úrovni opakuje dynamický, lyrický kolobeh Šidlíkovho básnenia: „Smútok za život aživot za smútok, ale všetko pre radosť.“
V Šidlíkovej básnickej tvorbezohráva svoju rolu aj jeho dlhoročná záľuba vkomparistike – porovnávaní (nielen) indoeurópskych jazykov. Precízna práca so slovom dodáva jeho senzitívnej poetike vnútornú harmóniu. Evidentne sa to prejavuje pri prekladoch. Jeho dve prebásnenia Havrana od E. A. Poea (ako súčasť trinástich rôznych poňatí tejto témy vslovenčine) patria nesporne popri K. Strmeňovi aJ. Kantorovej-Bálikovej knajvydarenejším. Podobne vyznieva aj „šidlíkovské“ stvárnenie subtílnej lyriky sv. Terézie zLisieux. Vposlednom období obohatil detskú literatúru autorskými básňami na obrázky zknižky Macko Puf atromi prekladmi príbehov sveršíkmi ztejto série.
Alexander Halvoník
