Mám rada netradičný terén– samoty, kopanice, lazy, resp. menšie mestečká. Novinári, čo tento terén spracúvajú, sa vo väčšine venujú súčasným témam. Mňa však zaujali príbehy, ktoré mi rozprávali ľudia, čo tu žijú. Oich predkoch. Odare, ktorí tunajší osadníci vždy dostávali– schopnosti prežitia aj vtých najťažších podmienkach. Mnohí znich až do 70., 80. rokov minulého storočia nepoznali televízor, elektriku, plyn. Dlhé večery pri petrolejke si vypĺňali rozprávaním dávnych povestí alegiend. Iní si zas tento štýl života vybrali zámerne ažijú tak dodnes. Bolo pre mňa zážitkom sedieť pri nich apočúvať ich. Legendy apovesti sú unich stále živé. Niektoré znich sa stali podkladom pre moje historické romány– napríklad kniha Čarodejnica zPetrovíc. Príbeh odievčati, ktorú obvinili zbosoráctva asúdili za čias Márie Terézie, tu stále žije. Meno dievčaťa je zakliate vnázvoch miestnych lokalít, ako je Barborin cintorín, Barborkina kaplnka. Ale pravda je tiež, že som svoj vzťah khistórii zdedila aj po mame. Bola učiteľkou dejepisu.
