��������

Pár rokov tlmočenia a prekladov odborných textov, básní a článkov som nepočítala. Moju sebadôveru podkopávalo aj to, že nie som narodená do slovenského kontextu a so slovenským obyvateľstvom nemám spoločnú pamäť. Som predsa Ukrajinka, nesmiem prekladať do slovenčiny. Dlho som váhala, ale potom ma vydavateľstvo oslovilo ešte raz. Tentoraz s poviedkami od Artema Čapaja. Po debatách s editorkou som sa rozhodla, že to predsa len vyskúšam. Ale pod jednou podmienkou: potrebovala som, aby pri mne stál niekto skúsený. Takto vznikla jedna z mojich najlepších spoluprác so slovenskou prekladateľkou a ukrajinistkou Valériou Juríčkovou. Na jednej z kníh môjmu srdcu najmilšej, The Ukraine od Artema Čapaja.

Asi pri piatej poviedke som si uvedomila, že moja superschopnosť spočíva v hlbokom pochopení a analýze ukrajinského kontextu. Ukrajinský spisovateľ Andrej Kurkov na prezentácii v Bratislave povedal, že súčasná ukrajinská literatúra sa najčastejšie píše introvertným spôsobom, čiže autorstvo sa orientuje na čitateľstvo vnútri štátu. Zbierka poviedok The Ukraine vo viacerých aspektoch spadá práve pod túto definíciu. Artem neľútostne využíva prvky ukrajinskej popkultúry, jeho postavy odkazujú na špecifické ľudové vtipy a často už len samotný spôsob, akým sa rozprávajú, v sebe nesie viacvrstvový kód. Napriek tomu všetkému však The Ukraine určite nie je knihou, ktorá bude zrozumiteľná iba ukrajinskému čitateľstvu. Jej strany odhaľujú problematiku, ktorá bude aktuálna a blízka všade.

O autorovi

Artem Čapaj je v ukrajinskej literatúre unikátnym zjavom. Nepatrí k žiadnej konkrétnej spisovateľskej skupine. Má svojský autorský štýl, ktorý sa dá rozoznať v každej jeho knihe. Artem je zároveň prekladateľ, reportér, cestovateľ a momentálne vojak. Je výnimočný aj v tom, že sa chopil zbrane, hoci prekladal texty Mahátmu Gándhího a bol zástancom nenásilnej politickej zmeny a pacifizmu.

Artem študoval v Kyjivo-Mohylianskej Akademii v Kyjive, kde aj zostal bývať. Pochádza z malého mestečka Kolomyja v Ivano-Frankivskej oblasti. V roku 2006  štúdium prerušil a odcestoval do Ameriky. Svoje zážitky v Spojených štátoch opísal v knihe �ٴDz����ǻ����ž���ٱ��� (2008). V Ukrajine je známy najmä rezonujúcou autobiografickou knihou Otec na rodičovskej (2016). Ide o tragikomédiu o otcovi dvoch detí, žijúcom v patriarchálnej ukrajinskej spoločnosti. BBC zaradila v rokoch 2011, 2014, 2015 a 2018 jeho knihy medzi najlepšie. Čapajove príbehy a reportáže vyšli v angličtine, poľštine, češtine, rumunčine, litovčine a slovinčine. 

Po tom, čo sa stal svedkom vraždy demonštrantov počas Euromajdanu v roku 2014, sa Artem začal prikláňať k nenásilnému odporu. Ale ruská totálna invázia v roku 2022 ho prinútila brániť svoju krajinu a rodinu so zbraňou v ruke. Spisovateľ vo svojich rozhovoroch tvrdí, že pacifistické myšlienky, žiaľ, proti ruským strelám a bombám veľmi nezaberajú, aj keď naďalej sa považuje skôr za pacifistu.

Uznania sa mu dostalo aj za knihu The Ukraine. V roku 2022 rovnomennú poviedku uverejnil časopis The New Yorker. Kniha sa dostala aj do rebríčka najlepších kníh od Telegraph a iných vplyvných časopisov. A naozaj zaslúžene – máte sa na čo tešiť.

Musíme prijať chyby

Hlavnou myšlienkou celej knihy je snaha pochopiť bežných ukrajinských obyvateľov. Nie však pozorovaním zboku, privilegovanou optikou. Autor naozaj precestoval skoro celú Ukrajinu na motorke, cestou si našiel desiatky kamarátstiev a známych, zažil dobrodružstvá a videl veci, ktoré často, videné z diaľky, ignorujeme a nedokážeme ich úplne pochopiť. V The Ukraine poviedky striedajú reportážne cesty a vymyslené príbehy. Jednotná pestrosť autorského štýlu vás pritom vôbec nevyruší. 

V mnohých rozhovoroch Artem Čapaj hovorí, že nerád Ukrajinu idealizuje a vyhýba sa nacionalistickej optike, ktorá veci skrášľuje a nedovidí na ich skutočnú podstatu. Autorskú filozofiu a myšlienku, ktorá ma očarila, by som mohla zhrnúť asi takto: milovať niečo naozaj môžeme len vtedy, ak priznáme a obľúbime si jestvujúce chyby. A láskou je presiaknutá každá poviedka, od slova do slova. Nejde teraz o lásku partnerskú, hoci aj tu nás autor má čím prekvapiť, ale skôr o lásku ako vyššiu matériu, ktorá udržiava ľudstvo v nádeji. Ako čitateľka som si po poslednom slove v knihe uvedomila, že každá postava vo mne vyvolávala istý druh energetickej vibrácie a nemusela ani byť výrazne pozitívna. V tom spočíva ďalšia autorská supersila: žiadna didaktika v knihe. Jediný človek, ktorý vám bude niečo v knihe vysvetľovať, som ja, prekladateľka, so svojimi poznámkami pod čiarou. Čapajov text je intelektuálne vyspelý a nikoho nesúdi; ani nahnevaných kuriérov, ani nadávajúcich veľkých mužov na pumpách, ani alkoholikov. Autor skúma, sleduje, počúva, dostáva sa pod kožu ľudského trápenia a nesplnených nádejí.

Chudoba a triedna nerovnosť

The Ukraine do slovenského kontextu prináša trochu iný pohľad na Ukrajinu. Počas práce nad knihou som sa nevedela zbaviť pocitu, že prekladám ukrajinského Jacka Kerouaca. Hudba Toma Waitsa, trochu marihuany, neustála cesta a neprestávajúce rozhovory, čo pramenia z úprimnej zvedavosti. Ale čo je dôležité – autor ukazuje Ukrajinu bez štipky prikrášľovania. Pozorujeme dôchodkyne, ktoré nemajú na jedlo, a aby prežili, musia zbierať v odpadkoch vratné fľaše, sledujeme alkoholizmus v menších mestách, problém vnímania LGBTI+ ľudí, politickú korupciu. Mozaika utrpenia.

Svet triednej nerovnosti, násilia, psychickej nevyrovnanosti, chudoby, stigmatizácie migrantov a menšín. Toto nie sú izolované problémy, ktorými môžeme nálepkovať konkrétne krajiny a vyhýbať sa tomu v našej každodennosti. Týka sa to teraz celého sveta. Týka sa to aj Slovenska. Počas prvého čítania som si hovorila: wau, veď ja všetky tie postavy poznám zo života v Ukrajine – sú to moje susedky z Kyjiva, taxikári, čo ma viezli, matky mojich kamošiek, obchodníci pod mojím panelákom, moji spolužiaci! Lenže som si istá, že po prečítaní sa podobný pocit zjaví aj u slovenského čitateľstva. Sú to problémy, ktoré sa nás v dnešných časoch dotýkajú možno ešte výraznejšie než kedykoľvek predtým. Počas sledovania správ, počas strachu o budúcnosť našej spoločnosti Čapaj znie aktuálne úderne. Lebo nám neukazuje plochý čierno-biely svet, ale pristupuje k otázkam spoločnosti a jej fungovania komplexne. Pre mňa je fascinujúce, ako dokáže na troch až piatich stranách vykresliť podstatu našich životov.

Prekladateľské výzvy

Priznám sa, dvakrát sa mi počas prekladu chcelo plakať a ľutovala som, že som do toho šla. Vtedy ma však zachránila Valéria. Práve ona stojí za najnáročnejšími pasážami a rozhodnutiami. Asi nikdy nezabudnem, ako sme si vymieňali poznámky s editorkou Monikou Kompaníkovou a trápili sa nad absurdne hlúpou a obscénnou ukrajinskou pesničkou. Je o Silvestri a stromčekoch, ktoré po neustálom opakovaní splývajú do vyjadrenia orálneho uspokojovania. To bol celkom zápas a zvládli sme to iba s poznámkou pod čiarou. Alebo ako som hodiny zápasila s rýmovačkami na tému polície. Áno, priznám sa, bola to aj celkom zábava. Keďže Čapajove postavy majú pestrú lexiku plnú dialektov, dvojzmyslov, nadávok a všelijakých vulgarizmov, musela som absolvovať veľký výskum zákutí slovenského jazyka. Pýtala som sa svojich kamarátov naprieč regiónmi na synonymá, zisťovala som, aké existujú obscénne názvy policajtov alebo akými spôsobmi sa na Slovensku dá povedať  „vagína“. Mala som obavy, aby sa v mojom preklade nestratila krása Čapajovho korenistého jazyka. Vďaka Valérii a Monike sme to zvládli.

Anarchisti, beločka, biľaš

V knihe nájdete veľa poznámok pod čiarou. Keď som písala poslednú, povedala som si, že táto kniha je nielen reportážou a beletriou v jednom, ale aj sprievodcom ukrajinskou kultúrou a dejinami a zároveň slovníkom. Bez poznámok to jednoducho nešlo. Poviedky sú viacvrstvové, v niečom hermetické. Počas celého prekladu som sa cítila ako sklárka. Bála som sa, aby v mojich rukách a pod mojimi rozhodnutiami nič neprasklo. Aby sa nám v pasážach na preklad najnáročnejších podarilo zachrániť aspoň väčšiu časť humoru alebo autentickosti. Verím, že sa to trochu podarilo.

V poznámkach pod čiarou vás čaká celý neobjavený svet ukrajinskej kultúry: ako veverička súvisí s alkoholickou psychózou, kto sú Nestor Machno, Oleksandr Dovženko alebo Neľa Štepa. Čo pre kyjivskú mládež znamená socha Skovorodu a ako sa ukrajinský kompót odlišuje od toho slovenského. Mozaika života.

Obdivujem prekladateľstvo

Stále rozmýšľam, že editovať preklad po mne mohlo byť celkom trápenie, čo ma na jednej strane veľmi mrzí, ale na strane druhej pociťujem akúsi hrejivú vďačnosť, že mi vydavateľstvo preklad zverilo a že som mala možnosť nazrieť aj do fungovania slovenského vydávania kníh. Áno, bolo to náročné, ale krásne. Na konci poslednej poviedky som pár hodín plakala, jednak pre silu samotných príbehov, ale aj preto, že ich musím opustiť. Obdivujem všetkých prekladateľov a prekladateľky za odvahu vkročiť do neznáma, objaviť ho, prežiť, spracovať a potom opustiť. Ale asi tie príbehy od nás nikdy neodchádzajú, a preto sa mi do snov stále zatúla fúzatý kamionista, realitná maklérka alebo iritujúca dcérka miestneho politika. A ráno mám potom pocit, akoby som ten čas strávila s niekým blízkym, s niekým, koho som si veľmi obľúbila.

Foto: Wikimedia Commons / Rafał Komorowski