ղľáԾ
Svoj kamienok do stále nedostatočne štruktúrovanej mozaiky literárneho obrazu slovenskej metropoly dobrusuje vnovej knihe ajJana Beňová.
Jana Beňová: Flanérova košeľa. 8 ½ bratislavských ulíc
Bratislava: BRAK, 2020
Pojem flanér sa európskou kultúrou vinie od čias Charlesa Baudelaira apočnúc Walterom Benjaminom, ktorý tento fenomén filozoficky interpretoval na príklade Paríža 19. storočia, sa stal predmetom reflexií ainterpretácií mnohých autorov. Flanér sa najčastejšie definuje ako človek túlajúci sa mestom, no nie tulák bez prostriedkov, ani turista naháňajúci sa za atrakciami zbedekrov. Po mestských uliciach sa pohybuje zdanlivo bezúčelne, no jeho skrytým cieľom sú nové zážitky askúsenosti, ide teda očloveka hľadajúceho inšpiráciu, často umelca či intelektuála. Flanér je fenoménom moderného spôsobu života, ten sa zas nerozlučne spája surbánnym priestorom.
Smestom mala slovenská literatúra dlho problém. Neplatí však, že by tu neboli mestskí autori, hoci ich čítankový obraz môže byť často iný. Príkladom je hoci aj Kukučín so svojím autentickým záujmom odobový mestský život; svedčia o tomjeho pražské Zápisky zo smutného domu alebo vskutku flanérske cestopisné postrehy zParíža. Bratislava sa do hľadáčika slovenskej literatúry dostáva výraznejšie až po vzniku Československa. Jej nová funkcia hlavného mesta Slovenska, ale aj geografická poloha, životný štýl, kaviarne, nábrežie či lesoparky priali flanérskym pochôdzkam, hoci nie úplne bezcieľnym. Veď vieme, že nová bratislavská bohéma si vtedy kládla za cieľ aj pouličné „poslovenčovanie“ mesta.
Podoby Bratislavy vširšie chápanej súčasnej slovenskej próze sú rôznorodé; iná je Pišťankova, iná u Slobodu, Roznera, Vilikovského či Kopcsaya. Mesto sa rýchlo mení astúpa ajčitateľský dopytpo literatúre zachytávajúcej jeho život apremeny. Stouto konjunkturálnou témou môžu byť spojené aj isté pragmatické očakávania autorov ivydavateľov.
Svoj kamienok do stále nedostatočne štruktúrovanej mozaiky literárneho obrazu slovenskej metropoly dobrusuje vnovej knihe aj Jana Beňová. Pripomeňme, že urbanizmus Bratislavy hrá svoju rolu už vjej prozaickejknihe Plán odprevádzania (Café Hyena) (2008), zktorej si aj po rokoch možno vybaviť kyvadlový pohyb bohémskej partnerskej dvojice vjednom meste, apredsa medzi dvoma rozdielnymi svetmi oddelenými Dunajom: neprívetivou, sociálne aj architektonicky bezútešnou Petržalkou deväťdesiatych rokov 20. storočia astarým centrom mesta poskytujúcim priestory na tvorivosť, voľnomyšlienkarstvo avzrušujúce bohémske ničnerobenie.
V knihe Flanérova košeľa. 8 ½ bratislavských ulíc sa Beňová posúva včase do prítomnosti azo žánrového hľadiska kpublicistike. Pokúša sa oaktuálny (pokiaľ ide opriestory akonkrétnych ľudí výberový) portrétstále dosť nemestsky pôsobiacej Bratislavy, najmä ak ju porovnáme s okolitými stredoeurópskymi metropolami sbohatou tradíciou veľkomestského života ajeho literárnej reflexie.
Bratislavská rodáčka z generácie Husákových detí sa zamerala na iné publikum, než aké dlhé roky oslovuje napríklad vydavateľstvo Marenčin PT svojimi početnými posoniensiami, ktoré sa zväčša vezú na silnej vlne kolektívnej nostalgie. Raz za starým dobrým Prešporkom zčias monarchie, inokedy za zlatým vekom „trojjazyčnej“ Bratislavy medzi svetovými vojnami. Prípadne stavajú na vyslovene generačnú nostalgiu aspomienky na mladosť vsocialistickej metropole (stelesnením tejto publicistiky bol Juraj Šebo). Beňová cieli na strednú anajmä mladšiu generáciu – ich má osloviť slovná hračka vnázve odkazujúca na flanelovú košeľu, symbol relevantný pre grunge či Seattle sound v deväťdesiatych rokoch, ako aj neskoršiu vlnu hipsterstva. Kniha teda mieri predovšetkým na prosperujúcu, aktívnu skupinu ľudí, vytvárajúcu svoj „mestský príbeh“, formujúcu „vnútorné mesto“, symbolicko-semiotickú sféru nášho života vmestskom priestore. A zveľkej časti aj práve otakýchto ľuďoch je. Autorka ponúka svojej cieľovke ich generačné vzory, zrkadlá ich vlastného životného štýlu.
Zo žánrového hľadiska ide onefikčnú literatúru, vktorej sú obsiahnuté viaceré žánre zpomedzia publicistiky a beletrie, od fejtónu, eseje a reportáže až po interview. Súhrne by sme celú túto zručne využitú zmes postupov mohli zastrešiť pojmom knižná reportáž. Tému vymedzuje podnázov – osem apol bratislavských ulíc; každej ulici je venovaná kapitola, všetky sanachádzajú vširšom centre mesta alebo vPetržalke a záverečná „polulica“ predstavuje výnimky potvrdzujúce toto pravidlo. Beňová ponúka výberového sprievodcu po súčasnej Bratislave, ktorú dobre pozná zpredošlej skúsenosti reportérky, a po rokoch sa knej opäť intenzívnejšie vracia. Viac ako jednotlivé architektonické ahistorické zaujímavosti exponuje život a priestor vybraných ulíc vmierke chodca a do výšky jeho očí: chodníky, pasáže, petržalské betónové terasy, rozličné prevádzky, obchody a kaviarne zviac či menej funkčného parteru zvolených ulíc. Od chodníka potom obrazne zdvíha oči vyššie, do bytov – dôležitú úlohu vBeňovej prístupe zohráva zachytenie konkrétnych ľudských príbehov ahľadanie sociálnych väzieb vrámci ulice, susedských vzťahov. Veď všetci cítime, že to vysnené živé mesto spočíva akosi práve všikovnom priestorovom prepojení intímneho arodinného so susedským, spoločenským averejným. Súčasťou rozprávania sú aj krátke exkurzy do histórie jednotlivých priestorov, ulíc či budov.
Najmä pri niektorých rozhovoroch však autorka akoby pozabudla na rámcovú tému. Čitateľ si potom musí položiť napríklad otázku, prečo sa v knihe nachádza dlhý rozhovor spsychiatričkou T. Čaplovou ostave tohto lekárskeho odboru. To, že psychiatrická klinika sídli na Mickiewiczovej ulici, ktorá je jednou z „hrdiniek“ knihy, sa zdá príliš málo. Podobne je to spropagačným rozhovorom srektorom Samuelom Abrahámom oBratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií(BISLA) na Grösslingovej aniektorými ďalšími pasážami, ktoré by si zaslúžili ruku odvážnejšieho editora.
Najprínosnejšie zpoznávacieho hľadiska pôsobia pasáže, kde autorka odkladá afirmatívnosť a úctu hostky, ktorú známe osobnosti zkultúrno-umeleckej branže či zaslúžilí Staromešťania pozvali do svojej obývačky, a voči svojmu respondentovi, priestoru aleboulici sa nejakým spôsobom jasnejšie vymedzuje. Vjej prípade neprekvapuje, že sa tak deje napríklad vkapitolách venovaných Petržalke – tam som mal pocit, že sa zúčastňujem na autentickom dialógu ocharaktere, zmysle, súčasnej abudúcej podobe tohto (ne)mestského priestoru.
Nemožno obísť grafickú úpravu knihy. Palo Bálik sa vydarene pohral svizuálnou estetikou bedekrov aich pragmatickou prehľadnosťou; z tradičných máp tu zostala abstraktná čiarová estetika odkazujúca na tvar jednotlivých ulíc. Dôležitou súčasťou je obrazová príloha. Kým bez fotografií Evy Benkovej, Mareka Jančúcha, Sone Maletzovej aMartina Kleibla by kniha utrpela, maľby ulíc Mareka Cinu sú tak trochu navyše, neuškodili, no svojou názorovou neutrálnosťou ani nepomohli.
Kniha Jany Beňovej je ako celok dobrým pokusom ozachytenie súčasnej slovenskej metropoly; jednotlivé témy sú spracované kultivovane, zrejmá je aj autorkina historická aurbanistická príprava. Ak to nemá byť kniha voči tomuto problémovému mestu priamo láskavá, tak určite aspoň empatická. Zostane jedným z literárnych svedectiev ojednej zmožných Bratisláv, videnej očami zanietenej azároveň poučenej chodkyne, či slovami Jany Beňovej „flákačky“.
Radoslav Passia (1977)
Literárny vedec apublicista, pracuje vÚstave slovenskej literatúry. Bol šéfredaktorom časopisov Romboid aKnižná revue, spolupracuje sRádiom Devín.
Dulovo námestie v Bratislave a fontána Milenci Alexandra Trizuliaka. Foto: Marek Jančúch
