ղľáԾ
Aká bola literatúra pre deti a mládež za rok 2019?
Literatúra pre deti amládež 2019
Rozmýšľala som otohtoročných tendenciách vknižnej produkcii. Každý rok sa totiž nejaké tie spoločné objavia. Vtémach sa výraznejšie objavoval boj jedinca oidentitu. Táto látka sa preniesla do rôznych žánrov od rozprávkových cez fantasy až po spoločenské príbehy. Vmnohých tituloch sa kládol dôraz na „zábavnosť“. Tá sa unás zvykne spájať spredstavou ľahšej cesty motivácie detí na čítanie. Za viacerými textami bolo cítiť snahu navodiť predstavu „dobrodružstva“. Podarilo sa to? Kedysi bol Vernov Tajomný ostrov symbolicky stelesnenou predstavou dobrodružstva z poznávania. Nuž a,paradoxne, presne to mi chýbalo vo väčšine publikácií. Otvárali sa témy, prinášali informácie, no chýbalo vnich nasadenie, vášeň pre dobrodružstvo, živý príbeh, vktorom možno poznávať prostredníctvom zážitku. Aj tá zábavnosť vyznievala vmnohých prípadoch prázdno. Produkcia však opäť stúpla na vyše 180 titulov pôvodnej tvorby vprvom vydaní.
Zruční majstri: úderné či vágnejšie tóny?
Posledné zbierky povestí Ondreja Sliackeho patria kpozoruhodným dielam ako edičný koncept iautorský počin. Platí to aj otitule Turecká studnička (povesti zosmanských čias). Zbierka je unikátna už tematickým zameraním aaj vtomto hodnotení si zaslúži mimoriadny priestor, najmä pre literárne podanie povesťovej látky. Sliackemu sa podarilo vytvoriť umelecky mimoriadne koncíznu avýznamovo hutnú výpoveď. Texty nie sú obvyklými „príbehmi na tému povestí“, teda tými obsahovo rozriedenými, aké sa vsúčasnosti na knižnom trhu objavujú ako na „bežiacom páse“. Sliackeho autorský jazyk je postavený na premyslenej, no nie prešpekulovanej poetike; výrazovo bohatej, významovo obohacujúcej. Adresát môže vnímať text hĺbkovo, zažiť ho na mnohých úrovniach. Autor totiž podnetne využíva plastický poetizovaný jazyk, aby ho zaangažoval nielen do diania, ale aj do hlbšieho zmyslu výpovede. Dokáže majstrovsky prepájať kontexty. Rozprávač príbeh modeluje raz ako pútavý či napínavý sled, zhluk udalostí, inokedy si vezme rolu „edukátora“, vzdelaného, poučeného sprievodcu a komentuje naratívny priestor. Nementoruje. Využíva možnosti, ktoré ponúka imaginatívny svet rozprávania. So zanietením. Preto môže strhnúť čitateľa. Hoci aj vpovesti o Fatime, teda OTrenčianskej studni lásky, kde sa bojuje osrdce pri tvrdých chlapských výzvach akde sa dá oľudských vzťahoch všeličo naučiť. Minulosť, súčasnosť ibudúcnosť tvoria vSliackeho podaní celok. Interpretácia historického pozadia udalostí apostáv tak ľahko vplynie do fabulovaného priestoru rozprávania apríjemne ho ozvláštni. Autor na to využíva pramenné zdroje iďalšie tradované naratívy, ktoré si kpovestiam dôsledne vybádal. Hoci autor zručne pracuje sfabuláciou, domýšľa, vymýšľa možnosti, ako sa čo odohralo, nespôsobí chaos a neposkytne príležitosť pre dezinterpretáciu. Jemnými signálmi naznačuje čitateľovi hranice medzi fiktívnym apravdivým. Dimenzie takéhoto postupu si Sliacky overil už aj viných publikáciách (napríklad Divy Slovenska I., II.) Detský čitateľ by sa prostredníctvom týchto textov mohol všeličomu priučiť. Iste, spozná, aké príbehy sa rozprávali oTurkoch . No možno ho strhnú aj emocionálne azistí, ako sa vnútorne zaangažovať do látky rozprávania, ako čítať poetický jazyk, dôležitý ľudský komunikačný kód. Možno sa poučí, že vnímať aposudzovať hodnoty života nemusí len cez mentorské poučky, ale oveľa slobodnejšie, tým, že si ich sám prežije vpríbehoch.
Rok Daniela Heviera sa niesol vintenzívnom azmysluplnom kontakte sdetským čitateľom. Nielen autorsky, ale aj priamo – formou rozmanitých čitateľských aktivít pre deti a špecializovanej vzdelávacej činnosti. Hevier ich využil ako stimul pre tvorbu. Ծž첹 Svet čaká na deti – Inšpiratívne príbehy detí pre budúcnosť je účelovou publikáciou motivačného čítania. Nie však vprvoplánovom zmysle. Téme „úspešných ľudí“, ktorú používa komerčná motivačná literatúra, dáva hlbší hodnotový obsah. Motivuje čitateľa, aby sa sám zamýšľal, prečo má zmysel snívať, „vydať svoj hlas“ azostať svojský. Príznačne kladie dôraz aj na vzťahový rozmer. Preto autor prichádza typicky po hevierovsky, ako „parťák“: má záujem vidieť osobnostný rast detí. Vknihe predstavuje tie, ktoré už pozná a ktoré sa na cestu za svojimi snami smelo vydali. Nuž ak (inter)aktivite prizýva aj ďalších. Dopredu im predkladávýzvy avymýšľa tvorivé úlohy.
V poslednom období je v Hevierovej tvorbe silne zastúpená problematika prelínania realít. Autor ju používa, keď sa chce priblížiť tzv. jazyku súčasného dieťaťa, ovplyvneného životom vtechnokratickej kultúre, v informatizovanej spoločnosti, asprostredkovať mu hlbšie ľudské odkazy. Ծž첹 Namydlený blesk je dielom spomienkového charakteru. Hevier ju napísal na motívy ilustrácií dobrého priateľa aumeleckého kolegu Svetozára Mydla. Mnohé ľudské iumelecké témy mali spoločné, rozprávkový príbeh teda oboch priateľov opätovne spája. Cez umeleckú inšpiráciu.Dobrodružstvo cesty kvytvoreniu tohto diela predznačujú najrozmanitejšie ilustrácie majstra Mydla ako postavy z paralelného sveta. Vstupujú do príbehu. Vlastne, do procesu maliarovej tvorby. Nielen vpodobe tvorivých, ale ideštruktívnych síl; odvekého konfliktu dobra azla. Temnota vHevierovom podaní má invazívny militantný charakter. Jej obrazom je generál Zarputin. Vo svojej podstate je však aj konšpirátorská. Túto vlastnosť stelesňuje ježibaba Hovorkyňa. Ako sa hovorí, „nomen omen“. So širokou škálou významov. Autorova obdivuhodná tvorivosť s materiálom slova je inšpiratívna aláka vpríbehu bádať. Nielen vtom, čo odkrýva dejová línia, ale aj vtom, čo naznačujú slová, ich obsahy, obrazy atvary. Rozprávanie ma švih, dobre sa číta, no na niektorých miestach predsa cítiť, že ho viedli ilustrácie.
V ďalšom diele knižného seriálu Chymeros 2: Tajná škola, kde deti učia dospelých Hevier narába sprelínaním paralelných svetov ako vo virtuálnej realite. V nej človek dokáže blúdiť, prepadať sa z jednej úrovne do inej. Pritom sa musí zorientovať vspleti signálov akódov, naučiť sa rozumieť rýchlo sa meniacemu jazyku. Od hrdinu, chlapca Chymerosa, vyžaduje putovanie svetmi odvahu, vytrvalosť, adaptabilitu avieru vsamého seba. Bludisko je však nebezpečné aj vtom, že človek stráca orientáciu vsebe, vo vlastnej podstate, vcieľoch, vdôvere vto, čo je autentické. Je to fascinujúci príbeh. No čitateľsky náročnejší. Ako keby sme sa zvnútra dotýkali sveta slov, informácií aich obsahov. Ich svojského asvojbytného života, podôb, smerov, rolí, úloh. Oproti prvému dielu sa Hevier do tohto sveta ponoril hlbšie. Prejavilo sa to aj v redukcii obrazov prostredia. Aj preto nie je ľahké čitateľsky sa natakéto rozprávanie naladiť.
Dialóg či vlastne dišputu vedie medzi súčasným technokratickým svetom asvetom starých hodnôt ahlbokých odkazov aj Peter Karpinský vdiele Med zľadových kvetov. Otvoril vňom aktuálne otázky: Má starý svet pre dnešnú civilizáciu význam? Má zmysel pre súčasné deti? Konflikt starého anového sa zákonite odráža vmedzigeneračných vzťahoch. Čo môže dať starý otec, ktorý žije kdesi na lazoch vzastrčenej chalupe, svojim vnukom – deckám z generácie technológií? Čím ich má tá „predpotopná idyla“ osloviť? Možno aj tým, že vnich prebudí skutočnú chlapčenskosť, mužnosť. Ten civilizovaný technokratický svet nie je totiž najvhodnejší priestor na to, aby sa osobnosť výlučne vňom naplno arýdzo rozvinula. Virtuálny moderný svet napríklad neponúka pravú chlapskú výzvu. Nedovolí im ju ani dostatočne prežiť. Pritom stačí, ak sa v tej „predpotopnej idyle“ otvorí priestor, vskutku mýtický. Asme vo fantasy. Vpríbehu, kde sa heroicky bojuje, kde sa zlo prekonáva vtvrdých skúškach akde jedinec nesie a cíti osobnú zodpovednosť. Za chyby sa platí. Veď môžu spôsobiť aj skutočnú civilizačnú katastrofu (svet sa môže dostať do područia Smútku). Atak si hrdinovia v„dobrodružnej ceste za nápravou“ prežijú „na vlastnej koži“ aj význam zodpovednosti jedinca voči ľudskému kolektívu. Karpinský vrozprávaní voľne skladá materiál legiend amýtov spojených svianočným príbehom. Znich potom buduje vlastnú fabulu. Ilúziu tohto heroického putovania príhodne dotvárajú básnické interlúdiá, ktoré predznačujú dej.
Vtitule Odvanástich mesiačikoch sa Peter Karpinský pustil do adaptácie zfondu ľudových rozprávkových naratívov. Jeho autorský rukopis je tu zreteľný. Prejavuje sa v ňom snaha preniesť príbeh do kolektívneho kontextu, vktorom by sa konanie postáv skonkrétnilo, čiastočne oprostilo od fantazijnosti avktorom by sa výraznejšie ukázal jeho spoločenský dosah. Autor teda príbeh odsymbolizováva. Sústreďuje sa najmä na reálne prvky, na vykreslenie zloby a zákernosti záporných postáv. Ich konanie stvárňuje ako čin úkladnej vraždy. Skonkrétňovanie prvkov vrozprávaní sa prejavuje posunom k výraznejším prejavom emocionality postáv; rozprávač otvorenejšie zaznamenáva ich vonkajšie správanie azreteľnejšie akonkrétnejšie ho aj interpretuje. Tým sa však musí uchýliť aj kzjednodušeniu a sústrediť sa na isté črty osobnostného modelu. Napokon, zjednodušenie sa prejavuje aj pri motivácii činov: Holena chce Marušku zabiť, lebo je krajšia. Desymbolizácia sa týka aj symbolických postáv dvanástich mesiačikov. Strácajú svoj mýtický výraz, charakterovo sa menia na priateľov vhorách, starešinov – sudcov tohto vážneho morálneho deliktu. Skonkrétňovanie naratívu nepochybne vychádza z dobrej snahy autora priblížiť sa čo najväčšmi rozmýšľaniu súčasných detí. Je známe, že súčasné deti veľmi rýchlo strácajú kontakt so symbolickým jazykom, prestávajú mu rozumieť, čo je vážna vec. Nemali by sme ju podporovať, lebo má dosah aj na psychické stránky prežívania jedinca. Vtomto prípade však chcem zdôrazniť najmä to, že posun poznačil literárnu kvalitu stvárnenia. Priblížil ho kvoľakedajším jarmočným či kalendárovým rozprávaniam. A táto podoba je aj menej ústretová voči detskému adresátovi. Symbolizovaná skutočnosť totiž vytvára podmienky na to, aby problematické javy jedinec reflektoval slobodnejšie, podľa svojich vnútorných možností av aktuálnom naladení.
Ján Uličiansky Ծždz Líza, mačka zTrojice rozširuje rodinu mačacích protagonistov ovýrazný typ. Líza je podmanivá osobnosť – čitateľsky, ale ajako miestna „persóna“, neprehliadnuteľný zjav mesta Banskej Štiavnice. Je mačacím spôsobom inteligentná, pritom svojhlavá, panovačná a teritoriálna. Z tej teritoriálnosti vytvoril autor úsmevnú zápletku. Lízino panstvo naruší príchod ľudského batoľaťa Maxa. Vjej ponímaní je to výzva pre zásadné stanovisko. ALíza ho vie svojsky, ráznym mačacím gestom vyjadriť. Chcete poznať jej teritórium? Mesto? Kolorit komunity? Líza je pohyblivým bodom, ktorý upúta na horizonte. Udáva tón hlavným udalostiam. Zjej uhla rozprávania sa odkrýva ipríbeh mesta. Uličianskemu sa podarilo vytvoriť veselé dielko ľahkého čítania. Typicky po uličianskovsky nechýbajú príslovia. Ponad epizódky sa vznášajú ako staré známe pravdy, akýsi „vyšší zákon“, ktorý je možné vpríbehu z nejakého, hoci itriviálneho uhla pohľadu skúmať. Napríklad to, ako je mačka potme čierna vbaníckej štôlni. Koniec je príznačne ľahučký, harmonický, zmierlivý pre Maxa, Lízu aj pre Štiavnicu.
Titul Tone Revajovej Kiko jeden, Kiko dva – Vškôlkeportrétuje životný priestor predškolákov, najmä v jeho vzťahových rozmeroch. Príznačne pre autorku ho nasvecujú vtipné abystré „mudrlantstvá“ protagonistov, jedináčikov, susedov anajlepších kamarátov Kajky aGorana. Každá zcharakteristík je dôležitou ingredienciou rozprávania. Revajovej sa celkom autenticky podarilo zachytiť aj príznak toho „chalanského“ a „dievčenského“ videnia, dokonca aj typicky pre tento vek (nielen vkomentároch hrdinov, nosné udalosti atémy podáva zpohľadu obidvoch strán). Aj vtomto prípade zaznela silná stránka Revajovej rukopisu. Presvedčivá je najmä vtedy, keď dáva zaznieť detskému cíteniu afilozofovaniu priamo vrozhovoroch. Vie citlivo zvoliť úderné témy, príťažlivé pre adresáta (začínajúceho čitateľa) nielen obsahom, ale aj príbuzným jazykom a myslením. Škoda, že príbeh je rozbitý komplikovaným naračným plánom. Aj v prehovoroch rozprávača zaznieva štýl typický pre jej spoločenskú prózu adresovanú starším čitateľom. Ten ju vedie kextenzívnejšiemu adetailnejšiemu záberu rozprávania. Pre staršieho čitateľa je únosný, môže ho viesť khlbšej interpretácii, k syntetizovaniu výsledného obsahu, ak by ho vôbec škôlkarsky príbeh“ upútal. Pre mladšieho čitateľa je však ešte záťažou; zneprehľadňuje tok deja arozptyľuje pozornosť.
Jana Bodnárová dokáže majstrovsky zachytiť jemné signály, ktorými sa ľudská duša prejavuje vdialógu s vonkajším priestorom. Texty sú vystavané na drobných, často inenápadných detailoch. Treba ich postihnúť v prostredí, dianí alebo ich zachytiť vprejavoch a konaní postáv. Bodnárovej poetika vtomto smere apeluje na čitateľa, pomáha mu súvislosti vnímať a reflektovať. Ako hlbšie porozumieť vnútornému životu ľudí v zvláštnom, starobylom pavlačovom dome, ktorý zvonka vyzerá ako mušľa? Vpróze Sabínkine prázdniny. Grétka, teta ainí podivní obyvatelia domu si túto otázku kladie aj hlavná protagonistka. Prišla na prázdniny ktete, starosvetskej, frankofónne zameranej dáme, divadelnej herečke. Uprostred panoptika svojráznych, no milých ľudí nachádza spriaznené duše. Aj novú kamarátku Grétku, ktorá je na vozíku. Vpodivuhodnom prostredí sa učia vstupovať do vzájomnej blízkosti. Presne ako mušľa, ktorá sa otvára po-ma-ly. Niekedy až príliš. Ako keby rozprávanie uľpelo len na predstavovaní „múzea“ neobvyklých postáv. Kdesi sa vytratil ich vlastný svojbytný život, ktorý by do rozprávania vniesol aj výraznejšiu dynamiku.
dzá pre mládež Daniela Pastirčáka Pontyho hora je kultivovane napísaný príbeh. Rozprávanie plynie vo viacerých významových vrstvách. Konfliktne. Medzi sterilným, racionalizovaným, dehumanizovaným spôsobom života tzv. usporiadanej, technicky vyspelej spoločnosti aprírodným životným štýlom. Symbolicky ich reprezentujú protikladné prostredia, mesto aprales. Pastirčák si za prototyp príbehu zvolil naratívy o vojne „bielych a červených tvárí“. Samozrejme, na boje pri osídľovaní Ameriky odkazuje len symbolicky. Znaznačeného protikladu totiž ani jeden životný model nepredstavuje skutočné riešenie. Sú to len extrémy. Vnich sa polarizujú zástancovia. Podnecujú antagonizmus ahostilitu voči „tým druhým“. Existuje most? Zmierenie? Chlapec Ponty, hlavný protagonista príbehu, nesie slovo „most“ už vo svojom mene. Navyše, pochádza ztajného zväzku predstaviteľov oboch znepriatelených strán. Autor zjavne buduje romanticko-mýtický typ naratívu. Využíva pestrú škálu prostriedkov: prostredie, udalosti, ba aj samotný jazyk sú bohatým zdrojom odkazov na symbolické obsahy, literárne aumelecké diela s ďalšími myšlienkovými súvislosťami. Škoda, že kdesi uprostred podnetného ačitateľsky sľubného rozprávania sa napokon ten autentický, „plnokrvný“ príbeh stratil a vývoj udalostí postupne nadobúda zjednodušene konšpiračný charakter. Dej saposúva v trochu naivnom adosť nepravdepodobnom móde (z Pontyho učiteľa – tajného spojenca deda iotca sa stáva „vrchný predstaviteľ technokratických síl“ vmeste, vyvoláva prevrat, ktorý sa úspešne uskutoční, no novým reprezentantom moci sa „status“ nepodarí udržať).
Kvalita, zktorej sa dá všeličo naučiť
Vynikajúcou náučnou publikáciou je Encyklopédia slovenského jazyka pre deti, záslužné dielo kolektívu autorov Ľudmily Liptákovej, Martina Klimoviča, Dany Cibákovej, Ivety Gal Drzewieckej, Evy Gogovej, Dany Leškovej, Ľuby Sičákovej aKataríny Vužňákovej zPrešovskej univerzity. Ծž첹 pútavo aprimerane obsažne zoznamuje deti mladšieho a staršieho školského veku skultúrou jazyka ijeho výskumnou disciplínou jazykovedou. Prístupným spôsobom vysvetľuje čitateľom otázky slovenského jazyka, sktorými sa stretáva vškole, no dáva ich do širšieho zmysluplného kontextu. Preto môže byť pre dieťa motivačná. Odkrýva mu totiž zaujímavým spôsobom hlbší význam poznávaných javov a sprehľadňuje látku, sktorou sa inak len včiastkovej podobe stretáva vškole.
Kto by čakal, že uzavretá, do kapucne zahalená tínedžerka Ester, ktorá sa všade „ťahá“ so svojím spoločníkompotkanom – pánom Ernestom, sa stane výnimočnou sprievodkyňou po Slovenskej národnej galérii? Pre ňu samotnú je galéria novým priestorom. Čitateľ je tak svedkom toho, ako sa Ester sneznámym prostredím zbližuje. Nie je pre ňu len novým miestom, ktoré treba skúmať. To zoznamovanie sa akosi dotýka aj jej vnútra. Ester sa otvára niečomu, k čomu sa doposiaľ neodvážila. Monika Kompaníková vpublikácii Kde je Ester N? vytvorila dve paralelné línie rozprávania. Osobná – Esterina poukazuje na jej vnútorný osobnostný posun pri poznávaní. Dáva čitateľovi tušiť, aké to je, keď človek vďaka objavovaniu postupne stráca neistotu, lebo nadobúda kompetencie. Tá druhá línia zasa súvisí sdidaktickým zámerom textu – rozprávanie vedie čitateľa ktomu, aby sa oboznámil so Slovenskou národnougalériou. Autorka však do ťažiska rozprávania zasadila náučný obsah, čo je rozhodne na škodu veci. Naznačený plán dvoch línií má totiž oveľa väčší potenciál. Možno by vyznel plnšie, ak by bol didaktický plán koherentnejšie zapracovaný do príbehu.
Viskrivom ladení a zladení
Podmanivým, vyváženým dojmom pôsobí knižka Moniky Kompaníkovej Na konci sveta ačo je za ním.Príbeh je oneúplnej rodine sproblematickým sociálnym zázemím. Aké asi tlaky podstupuje mama, ktorá sa ako upratovačka vo veľkej firme (v akomsi veľkomeste) snaží uživiť dve malé deti – Emu aTimka? Autorka nezaťažuje adresáta detailmi. Podarí sa jej tak otvoriť vpríbehu aj emocionálne hĺbky, ktoré čitateľ objavuje po svojom. Do života rodiny vstupuje vzťah sneznámym cudzincom, sktorým Ema aTimko postupne nadväzujú priateľstvo. Amatérsky entomológ, ktorý si na streche paneláka urobil prechodnú výskumnú stanicu, prišiel až „na koniec sveta“, aby možno našiel viac než len nález unikátneho chrobáka. To, či našiel aj rodinu, zostane však otvorená otázka. Rozprávanie je adresnejšie starším čitateľom mladšieho veku. Aj pre náznakovosť, ktorá sa napokon prejaví votvorenom konci príbehu. Hĺbkou odkazov však kniha môže osloviť aj vyspelejšieho adresáta. Je jedným zmála súčasných titulov, ktoré nie sú ani uvravené, ani ukričané. Nevyvíja na čitateľa emocionálny nátlak. Citovú intimitu láskyplne prikrýva, hoci ju neskrýva. Vrozhovoroch snovým kamarátom deti absolvujú intenzívne vzdelávanie voblasti entomológie. Pútavo, no sneprehliadnuteľne veľkým objemom informácií. Vpoetike Kompaníkovej nemožno prehliadnuť vplyv súčasnej doby; predstavu, že dieťa potrebuje najmä extenzívne naberať informácie, mať knim prístup, atak získať kontakt s realitou. Dá sa stým polemizovať, lebo realita sa neodkrýva množstvom, ale hĺbkou nadobúdaného vzťahu knej. Kompaníkovej sa však predsa podarilo sprostredkovať aj vzťah. Preto informačná nasýtenosť vpríbehu evokuje dojem záujmu, zintenzívňuje ilúziu vzťahového zaangažovania medzi postavami.
Veselá knižka Petra Stoličného Prázdniny sopicou Škoricou – Ďalšie veselé rozprávky oslušnom správaníje pútavá, hravá aústretová voči začínajúcim čitateľom. Spôsob rozprávania je príjemne stimulačný práve vtom, že využíva nadšenie dieťaťa pre rozlišovanie správneho anesprávneho. Divoká, impulzívna Škorica vokamihu vyrobí „šlamastiku“, no je milým adobrosrdečným tvorom. Stelesňuje pre dieťa jeho vlastný proces, vktorom sa učí, pričom autorovi sa podarilo dobre vyvážiť dobrodružnú adidaktickú zložku príbehu. Fantastiku využíva funkčne ako dynamický prvok rozprávania a medzi reálny afantazijný svetpríliš ostré hranice nekladie. Naopak, ich prelínanie pôsobí prirodzene atáto črta vnáša do príbehu humor. Už to, že to tak môže byť, evokuje včitateľovi hru. Rozlišovanie kvality správania autor podáva motivačne, snaží sa, aby rozprávanie stimulovalo vdieťati radosť ztoho, že získava pocit sociálnej kompetencie.
Marta Hlušíková: Stratená flauta pána Ananása.Koncertná flauta amajster Ananás patria ksebe. Nerozlučne. Komu by napadlo, že by vtomto spojení mohol nastať zvrat? Témou rozprávania je strata blízkosti, pretože pán Ananás je roztržitý muzikant. No je to aj príbeh otom, že „zabehané koľaje“ sa môžu narušiť, a to, čo sa nám javí samozrejmé aisté, sa zrazu môže zrazu vytratiť, zmeniť. Hlušíkovej sa podarilo vytvoriť príbeh, kde dieťa prechádza možnosťami procesu, vktorom sa stakouto situáciou treba vyrovnať. Autorka sa rozhodla celkom múdro, keď postavila príbeh na flaute a nie na muzikantovi, ktorý ju hľadá. Je to zaujímavejšia, vtomto prípade aj literárne azároveň psychologicky produktívnejšia cesta. Flauta musí čeliť náročným situáciám, veď prišla ostarostlivosť, musí čeliť neznámemu prostrediu a neobvyklým okolnostiam. No ona sa tomu nielenže nepoddá a neupadne do apatie, ale je vnich aj vynachádzavá a vytrvalá, tvorivá. Rozprávanie je pútavé, svieže, navyše, autorke sa podarilo veľmi prirodzeným spôsobom vytvoriť dojem plynulého prepojenia udalostí. Čitateľ napokon zistí, že jednotlivé okolnosti mali vyšší zmysel – každá z nich vsprávnom čase poslúži na to, aby sa Ananás aflauta nakoniec stretli. Ato je pre čitateľa posilňujúce posolstvo.
Záslužným činom vydavateľstva Perfekt je už celých pätnásť rokov pravidelná súťaž poviedkovej tvorby pre deti amládež. Kjej jubileu vyšla antológia víťazných textov Mirnix Dirnix. Vydavateľstvo si však prestávku vsúťaži neurobilo – vyšla nová zbierka víťazných prác, stitulom podľa víťaznej poviedky Dominiky Madro Kapitán Spomienka. A sinováciou. Je rozšírená okategóriu poézie. Považujem to za skvelé rozhodnutie, pretože v posledných rokoch kvalitná poézia pre deti chýba. Atáto súťaž by mohla poslúžiť ako dobrý stimul či štartovacia plocha.
Skvelým autorským i vydavateľským počinom je publikácia Andrey Kellӧ Žačokovej Superženy – Príbehy výnimočných žien vnašej histórii. Kniha predstavuje profily 50 významných žien zrozmanitých období dejín arôznych oblastí spoločenského avedeckého života. Texty sú pútavé, podnetné a ľahko čitateľné.
Podobným inšpiratívnym krokom je aj publikácia Kvapky na kameni. Kolektív autoriek prináša príbehy päťdesiatich významných žien slovenskej ačeskej histórie, ktoré ovplyvňovali našu spoločnú históriu avýznamne sa zapísali aj do medzinárodného diania.
Význačnou autorskou črtou Gabriely Futovej je schopnosť zvoliť príťažlivý problém. Nie komerčne príťažlivý, ale taký, ktorý vychádza zbežných životných situácií dieťaťa. Vpróze Čo učky nevedia súvisí snáročným postavením detí, ktorých „mamy učia na našej škole“. Príbeh plynie zľahka, sviežo, vštýle chlapčenského uvažovania. Veď aj hlavní protagonisti sú dvaja nezbedníci – pravé živé striebra. Aj autorkina zbierka komiksov Detektív Očko ajeho príbehy, ktorú pripravila vtandeme silustrátorom Miroslavom Regitkom, patrí kvydareným publikáciám. Oceňujem najmä to, že ide okomiksy spointou, úderné, svižné. A vystavané s dôvtipom. Stimulujú dieťa, aby sa nad príbehom zamyslelo. Ak neodhalí vtipný postreh, uhol pohľadu, nepríde ani vyústenie príbehu.
Obrázkové knižky sú orientačným bodom
Toho, ako sa na knižnom trhu pripravujeme pre budúcich čitateľov. Aj toho, ako maličkých pripravujeme na dosiahnutie skutočného majstrovstva včítaní.
Komiksová knižka Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej Každý deň sa niečo naučím pôsobí vtohtoročnej ponuke trochu exoticky. Štýlom. Je neobvykle priamočiara, úderná, svižná, apritom si zachováva láskyplný humor. Vtomto naladení predstavuje príbeh „chalanského“ šibalstva. Autenticky zachytáva farbistosť, vakej ho hrdina prežíva: ako objav, dobrodružstvo, vktorom si cvičí bojovnosť, ako tvorivú sebarealizáciu. Určená je čitateľom mladšieho školského veku.
Autorská knižka Adely Režnej á patrí nepochybne kvýtvarne zaujímavým titulom. Pre detského čitateľa je však neprimeraná. Najmä, ak sa počíta svekom už od troch rokov. Pán Aurel citovo vzplanie k susedke Vlaďke (už tu sa vzhľadom na najmladšieho adresáta dá uvažovať oaktuálnosti témy). Aurelovi to prináša komplikácie. Má plešinu, hanbí sa za ňu a Režná túto zápletku využíva ako príležitosť pre gagy. Aurel hľadá spôsob, ako by plešatosť, teda svoj vnútorný konflikt adiskomfort, prekryl. Vhodnosť tohto postupu je však otázkou seriózneho zváženia. Jazyk obrázkov je pre dieťa silný stimul atu sa mu podsúvajú nezdravé modely riešenia vnútorných problémov, spostojom, ktorý nie je dostatočne empatický, pretože osobné prežívanie človeka sa prezentuje ako objekt zábavy, čo vzhľadom na detského adresáta považujem za sporné. Za vysoko neprimerané považujem aj vyústenie príbehu. Aurel náhodou zistí, že sa trápil zbytočne, lebo aj suseda Vlaďka je plešatá. Stačí si položiť otázku: za akých okolností príde žena o vlasy? Cynický postoj býva vo vzťahoch problematický tak pre jednotlivca, ako pre kolektív. Prečo ho teda podsúvať deťom?
ʳܲá Adriána Machu Gerda. Strach má veľké oči je voľným pokračovaním rozprávania oveľrybe Gerde. Autor sa vracia kdesi karchetypálnym témam: kiniciácii dospelosti ahrdinstva akzrodu rozprávkarstva. Dotýka sa ich len zdiaľky. Dvaja veľrybí súrodenci sa vyberú hľadať pokračovanie maminej uspávanky. Podniknú dlhú adobrodružnú cestu, no nenájdu nič neobvyklé ani magické, ako očakávali. Objavia však vlastné slová, ktoré im priniesla sama cesta ajej príbehy. Je to pekný ideový koncept. Škoda, že autorovi sa ho nepodarilo rozpracovať vpotrebných hĺbkach. – Na mnohých miestach obsahovo zachádza „na plytčinu“, možno aj preto, že nevyužil možnosti, ktoré mu ponúkal symbolický jazyk. Chcel sa deťom priblížiť cez konkrétnejšie stvárnenie obsahu, odkryť im reálny život protagonistov, zvolil si však menej vhodný žáner. Prílišná konkretizácia zaťažila rozprávanie rozvíjané v mytologickom rámci. Škoda. Ծž첹 je určená najmladším čitateľom, ktorým je symbolický jazyk bližší, podnetnejší, zážitkovejší, a preto si konkrétne podnety z reality do symbolizovanej podoby transformujú sami. Včistejšej línii mytologického rámca sa Gerda mohla lepšie ozvať aj vhĺbkach.
Autorská knižka Simony Čechovej Včelár Jožko deťom sprostredkúva význam včelárstva. Vrozprávaní sa snúbi dejová adidaktická zložka, pričom príbeh má deti motivovať, aby mali vôľu zoznámiť sa sotázkami včelárstva, oktorom sa píše v náučnej časti. Nápad je pekný, len nedoladený – aaj psychologická stránka príbehu je zvládnutá slabšie. Protagonista Jožko predstavuje človeka sproblémami v sociálnej komunikácii, čo je pre adresáta predpokladanej vekovej skupiny neprimeraná téma. Oto väčšmi, že autorka ponúka dieťaťu obskúrne riešenie: akceptuje model, ktorý je Jožkovým problémom (nie je schopný vytvárať vzťahy, odťahuje sa). Včely predsa nemôžu reprezentovať ani nahradiť plnohodnotný vzťah. Možno keby boli symbolickým reprezentantom kamarátstva. Lenže to nie je prípad tohto autorského stvárnenia. Škoda, že náučná časť nebola integrovaná priamo do príbehu. Alebo aspoň lepšie sním prepojená. Pre najmladšiu vekovú skupinu čitateľov by to bolo adresnejšie.
Výtvarné stvárnenie knižky Medvedík vzáhrade Petry Bartíkovej skĺzlo ku gýču. Svoj koncept postavila na hre spointovaním. Využíva na to interaktívny prvok – mechanické odkrývanie aposúvanie obrázkov. Na základe vizuálnych zmien vudalostiach, ktoré dieťa porovnáva, môže zároveň uvažovať o konfliktných situáciách medzi dvoma priateľmi (medvedíkom azajacom), ktorí sa učia spolupracovať. Východiskový nápad je sám osebe inšpiratívny, autorka však zašla do príliš zjednodušených schém. Vtejto podobe je knižka podnetovo nedostatočná. Znaznačenej naratívnej línie je zrejmé, že Macurová sa pokúsila sledovať, ako dieťa uvažuje pri kooperácii, no ponúkla mu nedostatočný zážitkový priestor. Možno stojí za zamyslenie, ako stvárňovať vzťahové veci. Prostredníctvom jednoduchých schém?
Autorská knižka Klaudie Zorgovskej Myška Miška aElla portrétuje vzťah myšky adievčatka. Plán rozprávania sa odvíja raz vo fantazijnej, inokedy v reálnej rovine, pričom sa autorke nedarí toto prelínanie funkčne využívať. Pôsobí chaoticky. Rozprávanie je ploché, chudobné na podnety. Otázkou je, čo vlastne chcela povedať aprečo. Ծž첹 je určená pre deti od troch rokov, no stouto vekovou kategóriou akoby ani nerátala. Vidieť to aj pri koncipovaní textu.
Knižky vecného obsahu asdidaktickým určením
Pozitívnou tendenciou na knižnom trhu je vydávanie titulov, ktoré podporujú estetické cítenie detí abudujú ich vzťah k umeniu. Názov publikácie Nakresli si ovečku – Okresbe, ako ju nepoznáte odkazuje na známu úvahu francúzskeho spisovateľa Exupéryho o autentickej detskej tvorivosti ajej význame pri spoznávaní sveta. Autorky Daniela Čarná aLucia Kotvanová sa vtomto zmysle usilujú využiť impulzy, ktoré ponúkajú výtvarné diela, naosobnostný rast dieťaťa. Úlohy sú zvládnuteľné, no pravdepodobne budú vyžadovať aktívnu spoluprácu s dospelými.
Dielo Ľudovíta Fullu inšpirovalo Michala Hvoreckého. Vtitule Maliar a chlapec navodzuje medzi dieťaťom a týmto umelcom pomyselný dialóg. Projekčným priestorom je predstavivosť. Maliarove diela inšpirujú hlavného hrdinu, aby prežil vlastné príbehy. Zámerom autora bolo zrejme podnietiť dieťa k „hrám“ svýtvarným umením, sprostredkovanie Fullovho diela však zostalo kdesi vúzadí, len na úrovni prvotnej propagácie.
Ծž첹 Paulíny Feriancovej SNikou aLeom nikdy nie je nuda je určená deťom mladšieho školského veku. Prináša príbehy zreálneho života dvoch školákov a celkom autenticky zachytáva, ako vnútorne dozrievajú. Pritom však sleduje aj didaktický zámer. Texty sledujú cieľ podporiť vyučovanie slovenčiny vtreťom ročníku. Zameriavajú sa na fixovanie pravopisu vybraných slov. Spodobným typom próz sa bežne stretávame vanglofónnych oblastiach, kde autori vychádzajú vústrety potrebám školského vzdelávania. Napríklad vo forme účelových príbehov, ktoré škálou použitých slov avýrazov pomáhajú zvládnuť anglický fonetický systém. Ten je totiž pre tamojšie deti veľmi náročný. Autorka uplatnila tento princíp pri vybraných slovách. Vtexte ich zámerne hromadí a zároveň graficky vyznačuje. Dieťa si pri čítaní jednak fixuje správny pravopisný tvar, ajednak získava skúsenosť, že čítaním môže predsa len nadobúdať aj jazykové kompetencie. Užitočnou pomôckou je aj doplnok knižky – kartová hra Čierny Peter, tematicky zameraná na vybrané slová. V účelových publikáciách tohto typu ich literárna kvalita obyčajne klesá. Vtomto prípade sa však autorke podarilo priniesť celkom živé rozprávanie. Sústredila sa na to, aby postavy pôsobili vierohodne apodarilo sa! Podobným spôsobom postupuje aj vtitule Ako sa zNiky aLea nestali záškoláci. Ten je určený druhákom apribližuje im hláskoslovný systém slovenského jazyka.
ʳܲá Veroniky Klímovej Adèle aRúfus na cestách po Slovensku je pokusom o vlastivedný bedeker pre deti mladšieho školského veku. Slovenskom pritom putujú deti zo zahraničia. To je zaujímavý podnet, pretože čitateľ publikácie môže uvažovať, ako by sa na našu krajinu pozeral očami cudzinca.
Miroslav Saniga je osvedčeným znalcom prírody – Každá zjeho publikácií prináša hlboké zážitky zpoznávania fauny aflóry. Platí to aj pre jeho dva tituly Krížom – krážom prírodou a Prechádzky slovenskou prírodou: január - december. Čitateľ vnich nájde inšpiratívne podnety po vecnej iemocionálnej stránke. Apredsa, prílišná zaangažovanosť v osobných príhodách je pre literárnu úroveň textu vtomto prípade skôr záťažou. Vyžadovala by si „pohľad zdruhej strany“, možno aj niekoho do tandemu, aby boli knižky prehľadnejšie ačitateľnejšie.
Pri príležitosti 100. výročia úmrtia Milana Rastislava Štefánika vznikla publikácia Renáty Matúškovej Milan Rastislav Štefánik – Detstvo. Sama autorka ju trochu vzletne označuje za beletristicko-náučný bedeker zo života amyšlienok velikána. Asvoj štýl charakterizuje ako romantizujúci. Priznáva teda svoj zámer vytvoriť akýsi „retro“ text. Takýto štýl by mohol pôsobiť na čitateľa ako bariéra, vjej podaní sa mi však zdá funkčný. Pripomína mi pútavo napísané učebnice zprvej polovice 20. storočia. Niekedy ich našim predkom závidím, autori ich totiž písali scitom, vášňou a s nasadením. Apráve preto sú aj motivačné, vľúdne. Človek má chuť poznávať, má totiž pocit, že sa stémou zbližuje, aže sa jej prostredníctvom aj lepšie približuje k širšiemu životnému kontextu. Táto knižka je rovnako inšpiratívna a ľudská. Aj preto, že čitateľa zbytočne neunavuje deskripciou, ale vytvára akciu,ktorá muproblematiku vykreslí – síce ilustratívne, no nie prvoplánovo.
Nová publikácia etnologičky Zory Mintalovej Zubercovej Zdravia, šťastia vinšujeme sprostredkováva tematiku zvyklostí roka. Pútavo, obsažne aadresne deťom. Vhodne ju obohacujú aj krátke slovesné útvary (piesne, riekanky, pranostiky, príslovia aporekadlá).
Premyslená a prehľadná je aj publikácia Valentíny Figeľovej Džbány, košíky, medovníky. Spoznaj naše remeslá. Kniha určená čitateľovi vmladšom školskom veku sprostredkúva etnografické poznatky, ktoré sú dôležité aj pre nadobúdanie vedomostí zkultúrnej histórie. Dala by sa vhodne používať aj pri výučbe literatúry (napríklad o rozprávkových apovesťových žánroch) ako doplnkový zdroj.
Kniha Mariany aMatúša Hyžných Zvieratá Slovenska je adresovaná čitateľom mladšieho školského veku. Text je však nenáležite komplikovaný: štylisticky (napríklad zložitými súvetiami), ale aj nedostatočne utriedeným obsahom. Prekáža aj nejasne čitateľný koncept, podľa ktorého autori postupovali pri výbere informácií. Niektoré vysvetlenia pôsobia príliš zjednodušene.
Seriál príbehov kokeršpaniela Gordona Márie Vrkoslavovej-Ševčíkovej sa vpriebehu rokov po krôčikoch mení v témach iv štýle rozprávania. Abeceda psa Gordona má už mentorský ráz. Pes je rozprávačom príbehov a zo života svojej svorky sa dozvedá o tom, čo je pre deti dôležité a zaujímavé. Len je uvravený anemá dostatočný odhad. Preto je text prehustený apre čitateľa mladšieho školského veku ťažšie prístupný.
Surčitými výhradami
Tajné písmo – Dobrodružný román zobdobia Veľkej Moravy je ďalším titulom Romana Brata, prostredníctvom ktorého sa starším školákom usiluje priblížiť slovenskú históriu. Používa pritom klasické „nástroje“, posuny včase aj mimočasový kontakt vspirituálnom priestore (odkaz na vizionárstvo). Samo, syn archeológa, nájde náhodou pri vykopávkach zväzok pergamenov zobdobia Veľkej Moravy. Sú to zápisky, vktorých jeho rovesník z9. storočia opisuje udalosti pri Devíne, spojené s obranou hradiska pred vpádom Frankov. Píše ich neznámemu chlapcovi z budúcnosti, ktorý sa mu zjavil vo videní. Brat rozohral viacero dejových línií, ktoré sa týkajú života obidvoch protagonistov. Vrozprávaní sústreďuje veľkú energiu najmä na dramatické časti (naháňačky, únos) a na objasnenie psychických stavov hrdinov vyvolaných extrémnymi situáciami. Slabinou románu je však nadbytočné problematizovanie. Spletitosť tém, odkazov, ktoré autor postupne do rozprávania naberá, no nevytvorí si priestorovú kapacitu ich riešiť. Odsekne ich, nenechá ich vrozprávaní vyzrieť adoznieť. Tým príbeh zostáva na povrchu astráca zo svojej presvedčivosti.
Ծž첹 Mariana Reguliho Trafi aRafi je koncepčne zaujímavým počinom. Autor ailustrátor vjednej osobe sa usiloval opodnetné prepojenie ilustrácie atextu; vtesnejšej súčinnosti sa komplementárne dopĺňajú. Zodpovedá to hravému, živému podaniu príbehu okocúrikoch, ktorí objavujú svet anájdu priateľa – chlapčeka. Dynamické prvky vpoetike textu iilustrácie ľahko čitateľa naladia na zvedavé objavovanie. Tomu zodpovedá aj rozprávanie: voboch zložkách je náznakové, autor funkčne strieda raz lyrickejší, inokedy epickejší ráz podania. Škoda, že tvorivý potenciál knihy ako konceptu zbrzdila nedostatočná prepracovanosť textu.
Ծž첹 Marty Šurinovej Pimpuš apadajúca hviezda je rozprávaním zrodu „kocúrikovských príbehov“, no vskutočnosti ide aj ospomienkovo ladenú prózu. Nuž atieto dve polohy sa autorke celkom skĺbiť nepodarilo. Spomína hlavná protagonistka Anna, staršia žena, ktorá stále čaká, že sa jej azda splní „želanie pri padajúcej hviezde“. Občasný smútok afrustráciu naznačuje aj pričastá „návšteva chladničky“. Vdruhom pláne sa rozvíja postupné „budovanie šťastného domova“. Začne sa príchodom mačiatka akončí nečakanou návštevou priateľa zdetstva. Ծž첹 je určená pre deti mladšieho školského veku. Problematická situácia Anny je síce len naznačená, no príbeh to predsa len zaťažuje aautorke sa ho nepodarilo dostatočne prevzdušniť. Miestami sa snaží problém odľahčiť, no skĺzava do infantilizovania. Pre adresáta môže byť komplikáciou aj priveľmi hutný, málo segmentovaný dej. Východiskom mohlo byť kratšie epizodické usporiadanie. Orientáciu sťažuje aj nedotiahnutosť dejových oblúkov, keď sú niektoré témy naznačené, no potom sa stratia a nedopovedia.
ʰó Experiment so Sofiou Zuzany Štelbaskej je ľahké čítanie pre starších školákov, vktorom sa autorka jemne dotýka otázok dospievania. S pomocou imaginárnej priateľky muchy Bzu (napovedá „bzučaniu“ nástojčivých myšlienok) sa hrdinka vyrovnáva skonfliktným psychickým prežívaním (celkom zaujímavý prvok!), ktoré je spojené nielen sdospievaním, ale aj s napätou situáciou vrozpadnutej rodine. Postavy príbehu napĺňajú ideový plán autorky – priviesť hrdinku kzrelším reakciám. Možno až príliš sa sústreďuje na mikrosvet jej prežívania. Rozprávanie preto pôsobí uzavreto; postavy nemajú dostatočný priestor slobodne za seba konať. Vo výraznejšej miere sa to prejavuje vpróze Kde sú včely (Ikar-Stonožka). Rozprávanie pôsobí nesústredene, je rozptýlené vmotívoch a náučná línia nie je dostatočne koherentná spríbehom.
Zbierky povestí Štefana Kaštýlskeho Rozprávky dedka Krucifajku, Noc má veľkú moc, Povesti ztrenčianskeho kraja majú zberateľskú cenu, sú dokladom charakteru miestnej a regionálnej kultúry. Je zaujímavé, ako sa transformovali naratívy vmiestnom prostredí a aké témy a motívy sa príznačne objavovali vrozprávaniach. Sú inšpiratívne aj vzhľadom na začínajúci záujem oobnovu „rozprávačstva“ (dnešný tzv. storytelling). Práve vKaštýlskeho podaní ho máme zlomkovito zachytené. Výrazným problémom textov je ich nedostatočné redakčné spracovanie.
Ծž첹 Drobci 2 Vandy aJuraja Raýmanových je voľným pokračovaním série rozprávaní odvoch výmyselníkoch. Ťažko im určíme vek; možno sú to predškoláci amožno školáci. Nieže by to bolo podstatné, veď nejde orealisticky zameraný príbeh. No upútalo ma to preto, že vprípade tejtoneurčitosti cítim pocit prázdna. Rozprávaniu chýba plnohodnotná obsažnosť, zmysluplnosť. Drobci sú ako figúrky. Svojím stvárnením pripomínajú počítačové ikonky a rovnako je akýsi virtuálny aj ich príbeh. Vyzerá hravo. Drobci sú aktívni, majstrujú, vymýšľajú (raketu, autíčko, stroj proti dažďu), no vsamej podstate hry je príbeh umelý. Dej sa buduje na princípe premeny bez hlbšej vnútornej motivácie. Autorka sa pohráva sfantáziou podobne, ako je to zvykom v počítačových hrách. No od knižky predsa len očakávame viac. Vtakejto podobe je totiž pre dieťa málo stimulatívna.
Ծž첹 Diany ѲšDZ Malí hrdinovia – hasiči patrí kúčelovým publikáciám. Už titul naznačuje, že zámerom je priblížiť čitateľovi zásady správania sa pri požiari. Je otázkou, či je nutné deti zaťažovať témami extrémnych situácií a či vnich skôr nepodnecujeme obavy. Je zrejmé, že kompetencie potrebné na zvládnutie extrémnej situácie takýmto spôsobom nezískajú. Výhrady mám však aj kliterárnemu spracovaniu látky. ʰó pôsobí nekoherentne. Spojenie didaktického obsahu snaratívom nie je súrodé a disproporčnosť sa prejavuje aj vpláne postáv. Postava hlavného protagonistu Huga vierohodne koná len pri požiarnom zásahu, inak pôsobí schematicky a neautenticky. Podobne jeho osemnásťročná sestra, ktorej vek by sme odhadli na dvanásť.
Nedotiahnuto a nesústredene pôsobí aj ѲšDZ ďalší titul Stratený zajko na Islande, voľné pokračovanie príbehov oplyšovej hračke, ktorá sa kedysi stratila v Paríži.
Ծž첹 Jaroslavy Kuchtovej ѰčDZ je určená začínajúcim čitateľom. Látka rozprávania má potenciál, no spracovanie je ťažkopádne. Autorka ustrnula v prílišnej opisnosti, verbalizme a detailnosti. Text by bolo treba zredukovať, „prevzdušniť“ a oslobodiť aj od primnohých tém. Vtakejto podobe je náročný na pozornosť a stráca spád.
Ծž첹 Rolanda Cagáňa Hľadanie Sebastiána je ako nápad inšpiratívna. Otázkou je, pre koho je určená, sakým cieľom vznikla aako sňou pracovať. Prostredníctvom ilustračného príbehu autor vysvetľuje proces dospievania (najmä po jungovsky). Naznačuje to aj titul – ide ocestu ksebe, kvlastnej identite. Pokušenie obsiahnuť zvyčajné (psychoterapeutické) prekážky ho však viedlo kspletitému štýlu rozprávania. Ato je zasa prekážkou zhľadiska čitateľa. Najmä detského, ak sa má do príbehu vnútorne zaangažovať. Pre detského adresáta je rozprávanie komplikované aj po obsahovej stránke. Nezdá sa mi vhodné, aby dieťa len tak „oslovovali“ problémy sebatrestania, disociatívnych porúch osobnosti ainých závažných problémov, ešte k tomu rozpracovaných vmodelovej ukážke procesu. Avtom je tiež problém. Príbeh vtejto podobe totiž nie je koncipovaný literárne, skôr znázorňuje „terapeutický proces“. Vtakejto podobe rozprávanie nepodnecuje spontánne emocionálne prežívanie, ktoré vychádza z bezprostredného zážitku. Veď čitateľ sa pozerá na opísaný priebeh procesu ana to, ako sa niekto dostáva do kontaktu svlastnými emóciami. Kto je teda adresátom?
Ondrej Nagaj si pre knižku Kocúr Žabo sbielou bradou zvolil model osvedčený pre začínajúcich čitateľov. Rozprávanie okocúrikovi podáva striedavo vo veršovanej aprozaickej podobe. Básničky sú milé a pointované vláskavom veselom móde, tak, aby dieťaťu umožňovali nadviazať bližší kontakt shrdinom kocúrikom. Prozaické časti sú však vzhľadom na túto vekovú skupinu málo svižné. Rozprávanie je nadbytočne zaťažované opisovaním.
Voľné pokračovanie príbehov opavúčej rodine Websterovcov Websterovci 2 Kataríny Kerekesovej aVandy Rozenbergovej vzniklo ako pendant kanimovanému seriálu. Podpísali sa naň komerčné faktory. Je koncipované prvoplánovo – autorky rozvíjajú len prvotnú dejovú líniu. Človek má pri čítaní pocit, že ním prechádza „hromada slovného materiálu“, no bez hlbšieho obsahu. Rozprávanie je popisné a pozornosť čitateľa autorky pripútavajú „rekvizitami“, zvláštnosťami, ktoré sú súčasťou života websterovskej rodiny, no chýba im organické prepojenie spríbehom. Platí to aj o emocionalite postáv. Je skôr témou než prirodzenou súčasťou ich života. Je to teda cesta, akou sa dieťa síce učí ocitoch apocitoch rozprávať, no nie je dostatočne stimulované ktomu, aby ich aj prežívalo.
Ծž첹 Ňň je debutovým titulom Denisy Fulmekovej. Osvedčená téma – pes vrodine – ponúka možnosť rozmýšľať o problémoch adaptívnosti rodinného kolektívu, odynamike vzťahov, o rolách. Skúsená autorka – novinárka napísala príbeh zručne, no presakuje doň najmä náhľad dospelého. Menej je ústretová voči potrebám detského adresáta. Prejavuje sa to aj vrozprávačskom štýle. Nehľadá si sním aktívny kontakt.. Tiež sa dáva strhnúť „filozofovaním“ a popisovaním. No v„oddychovej forme“, bez hlbších záberov.
Aj v titule Leny Riečanskej Láska na prvý pohľad dozrievanie vrodine značne ovplyvňuje príchod nového člena – psa. Príbeh je určený čitateľom staršieho školského veku. Má svieže, veselé časti aj vďaka rozprávačsky vďačným epizódam so psíkom, na škodu veci však zanikajú na zbytočne rozsiahlej, rozvláčnej ploche rozprávania. Aj postavy. Málo výrazné, akoby sa len„niesli“ epizódami.. Príbeh je ľahko predvídateľný, možno aj preto, že ho autorka až príliš „drží na uzde“.
Pes vnasledovnej knižke pôsobí ako mediátor medzi civilizáciou aprírodným prostredím. Je to labrador amá meno, ktoré by ho dotakej úlohy ani nepredurčovalo. No dobrácky Marcipán má veľký plán – opúšťa väzenie „sladkého života“ astavia sa na „vlastné nohy“, čo je okamih, ktorý mu pomôže nájsť svoje životné naplnenie. Zuzana Csontosová vytvorila pútavý rámec pre zvieraciu rozprávku, napokon, motív zbližovania sprírodou je pre jej tvorbu celkom príznačný. Jednotlivé línie príbehu sa jej však nepodarilo funkčne rozvinúť aintegrovať do celku (napríklad rozprávanie opani Uličkovej vyznieva banálne aoslabuje vyznenie príbehu; aj epizóda scirkusom pôsobí ako klišé). Príbeh je verbalistický a text by si zaslúžil väčšiu pozornosť po štylistickej ajazykovej stránke.
Čo-to na ostrovčeku poézie
Poézie pre deti nám ubúda; vkvantite, ale najmä vkvalite. Zbierka veršíkov Ľubomíry Mihálikovej Veselé samohláskypodporuje udieťaťa vnímanie zvukovej roviny jazyka. Verše sú krátke, veselé apodnecujú dieťa khre so slovom.
Svoju zbierku Aprílová brada autorka Marta Hlušíková charakterizuje ako „švihnuté“ básničky. Tým naznačuje aj jej nonsensovský ráz. Vskutočnosti však plnohodnotne prítomný nie je. Vtip, pointa ivýraz totiž neplynú autenticky po nonsensovsky.
Zbierka veršovačiek Aleny Kopasovej Č má z literárneho hľadiska slabšiu úroveň. Texty sú zveršované drobné epizódy najmä zo života zvieratiek. Zpoetického hľadiska sú však málo podnetné, mnohým chýba pointa alebo je len málo výrazná. Začínajúci čitateľ je pritom senzitívny práve voči pointovaniu.
Veršovačky v zbierke Básničková abeceda Grigorija Starodubceva spája téma písmeniek, no len vprvom pláne. Poetika písmenkových básničiek má totiž isté zákonitosti. Písmenká sú pre dieťa vo všeobecnosti ako kľúčiky kďalším zážitkom poznávania. Sú preň nielen motiváciou, zväčša je nastavené „pozrieť sa na svet“ cez priezor, ktorý mu otvoria. Očakáva sa pointa, no vtejto zbierke sú pointy ťažko uchopiteľné. Chýba zreteľný impulz ktomu, ako sa spísmenkom zoznámiť: Skúmať tvar? Priestor? Postavičky? Rodinu písmeniek? Ak všetko dohromady, tak tomu chýba koncept, ktorý by ponúkol základnú predstavu.
Samotný názov – ZOOlogické báSNÍČKY napovedá, že ich autor, Peter Bolaček, prináša veršované obrázky, epizódy zo života zvierat. Spontánne šantivé. Nie také, do ktorých by nás naviedla naša prísna logika avidenie sveta ovplyvnené encyklopedickými informáciami. Na škodu veci im však chýba úderná pointa. Niekedy je prítomná, no nie jasne vyjadrená (ܰٴDZá). Vniektorých prípadoch zasa deťom prílišvzdialená.
Zbierka veršov Milana Kendu Gúľala sa ku mne guľaje postavená na hre so zvukmi, no bez hlbšieho zmyslu a pointy.
Padnuté za obzorom
Zbierka zvieracích rozprávok Dany Hlavatej pod názvom Rozprávky dúhového dáždnika vychádza zjednotného modelu, ktorý autorka uplatnila pri všetkých textoch: zápletkou je vzťahová disharmónia medzi postavami, ktorá vznikne buď na základe predsudkov, alebo chybného uvažovania. Rozuzlenie spočíva vo vysvetlení omylu alebo vzmene zmýšľania. Texty sú určené začínajúcim čitateľom, preto sa istá prehľadnosť očakáva. Vtomto prípade však ide ozjednodušenosť. Schematické texty dieťaťu veľa plnohodnotných podnetov neponúkajú. Platí to aj oHlavatej druhejknižke Popletený drak, ktorý robil všetko naopak . Zápletka opopletenom dráčikovi, ktorý sa vymyká spomedzi svojich druhov aj tým, že pletie slová (má „básnické črevo“), motivicky trochu pripomína rozprávanie Petra Gibeya vjeho knižke Byť dráčikom je úžasné zroku 2007.Zbierka Vkrajine rozprávok Kataríny Škorupovej je určená čitateľom mladšieho školského veku. Prináša voľné rozprávkové adaptácie (poobsahovej stránke ivspôsobe podania), do ktorých autorka skúša integrovať prvky iných žánrov (napríklad mýty). Oslabuje symbolickú rovinu príbehu apokúša sa ho skonkrétniť (napríklad, kladie dôraz na emocionalitu postáv; protikladnosť postáv buduje nie na hodnotovom základe, ale na emocionálnom prežívaní). Väčšina jej postupov však pôsobí manieristicky avkonečnom dôsledku kontraproduktívne. Motivácia konania postáv je totiž nejasná. Rozprávanie je detailné, neprehľadné, miestami pôsobí až zmätočne.
Hoci titul Alexandry Pavelekovej Štyria mačkatieri napovedá, že čitateľa čaká poriadne dobrodružný príbeh omačiatkach, nič také sa však nestane. Štyria mačací hrdinovia síce na scénu vystúpia, no na mačkatierov je ich život značne statický. Látka príbehu je nahromadená vtakej šírke, že rozprávanie stratilo náboj. Dej sa spomaľuje detailnými opismi, ako také mačky žijú. Oslabuje sa emocionálna zložka, ktorá vyžaduje prežívať udalosti v akcii. Nuž, nie od opisu, ale práve od zážitku závisí, ako si najmladší čitateľ bude khrdinovi budovať vzťah. Apritom sú vpríbehu potenciálne podnety, ktoré by mohli empatiu čitateľa rozvíjať: adaptácia, choré mačiatko, vyrovnávanie sa shendikepom, vzťahová blízkosť.
Vknižke Romana Jadroňa Ovíle Jarmilke je detailizmus príznačnou manierou. Autor ho používa ako kumulačný prostriedok vsnahe navodiť dôraz, vzbudiť silnejší účinok. Dosiahol však opak. Rozprávanie zaťažil a jeho štýl pôsobí miestami až afektovane. Navyše, látka mytologického príbehu, pôsobí vtakomto podaní infantilne, triviálne, bez výraznejšej výpovednej hodnoty.
Titul Jašenie sJašom Hany Koškovej je príbehom ovzácnom priateľstve dieťaťa akoníka. Vtom je jeho potenciál. Rozprávanie však uviazlo vpopisnosti, je uvravené a rozvláčne, takže účinok podstatných dramatických momentov zaniká. Vtakejto podobe ponúka čitateľovi málo priestoru užiť si dôležitý vzťah.
Príbeh prózy Tomáša Murgaša Grip – Had, ktorý chcel mať nohy odkazuje na klasické bájkové arozprávkové naratívy. Vautorovom spracovaní však pôsobí prvoplánovo a hoci ponúka situácie pre vtipné či prekvapivé pointy, autorovi sa ich vytvarovať nepodarilo. Rozprávanie je schematické a ľahko predvídateľné.
Ծž첹 Martina Šišku Zviera zinej planétyje určená deťom mladšieho školského veku. Impulzom kfantazijnému príbehu je prechádzka. Hlavný hrdina – zememerač sa konečne vyberie so psíkom Emanuelom von. Prostredie začína hrdinov lákať, mení sa, otvárajú sa im nové svety sneobyčajnými scenériami apozoruhodnými postavami. Z prechádzky sa stáva putovanie za zvieraťom, ktorého tajomnú pieseň zememerač začul ako osobnú výzvu. Nuž meria kroky svetmi, aby ten spev našiel. Rozuzlením je odhalenie zvieraťa – indiánskej ženy, ktorá sa stáva zemeračovou životnou družkou. Príbeh je podaný ako neustále sa meniaca impresia, ktorú tvoriavoľné, miestami nonsensové asociácie(najmä pri zmenách sekvencií). Jazyk je chvíľu filozofický, mýtický, magický, inokedy poeticky hravý. Problémom je, že pre detského adresáta je významovo ťažko uchopiteľný. Jeho obsahová zložka je totiž vsamotnej podstate vágna. Problematické sú aj náhle štýlové skoky medzi sekvenciami (hneď vúvode po filozofujúcom prehovore nasleduje infantilný regres – hra na bubáka). Pre dieťa je náročný aj charakterový profil postáv. Zememerač pôsobí neuroticky, čo vidieť aj v sekvenciách snáznakom hry, vmnohých situáciách zas reaguje apaticky. Komunikácia medzi postavami je tiež problematická azámerne problematizovaná. Svet autor znázorňuje ako instabilný, meniaci sa priestor. To, čo dospelý čitateľ identifikuje ako manieru alebo vlepšom prípade literárny príznak, je pre dieťa stretnutie stým, aké veci sú či môžu byť. Vtomto prípade ho neprimerane konfrontujeme snegatívnym prežívaním. Nielenže ho zaťažujeme, ale ťažko sa stakým prežívaním vyrovná, lebo sa zobrazuje vneurčitosti.
Titul Jána Paulusa Ako si kamzík domov našiel je určený začínajúcim čitateľom. Motivuje ich kaktívnemu poznávaniu prírody, kvlastným výpravám (s fotografovaním, zbieraním materiálu iinformácií). Sprostredkováva im pritom známych imálo známych predstaviteľov našej fauny (Bučiak trsťový). Ilustračné príbehy sú však na slabej úrovni – prvoplánové, miestami až triviálne a naivné. Už aj vtom, že uviazli vškôlkarskom myslení v štýle, kto sa ským kamaráti. Text celkovo vyžaduje dôslednejšiu redakciu.
Pri Katastarofickom Բí Katy Strofovej filmového režiséra Juraja Šlauku sa spojenie skatastrofou vynára v rôznych súvislostiach. Katastrofa je aj variantom zábavy: sladko spiacu hrdinku zasiahne hurikán, loď sa ocitne na morskom dne. Zrazu sa zobudí, chvíľku je rozospatá, ale rýchlo sa zorientuje. Uloží sa na delfína, ktorý ju vynesie nad hladinu. Rozprávanie vychádza obsahovo ištýlovo ztelevíznej relácie RTVS Tresky-Plesky. Má didaktický podtón, deti by sa mali zábavnou adobrodružnou formou oboznámiť sprírodovednou problematikou. Literárne spracovanie má však slabú úroveň. Podobne ako vrelácii, zaujímavé informácie „dusia“ nezmyselné epizodické efekty svýrazne konzumným podtextom. Rýchlo sa meniace okolnosti bez akejkoľvek zmysluplnej motivácie alebo vzťahu kreálnemu kontextu pripomínajú únikový model. Niekto by mohol namietať, že aj vo fantazijných predstavách sa dieťa takto hrá. Aje to pravda. Lenže jeho predstavy majú vpozadí aj symbolický význam, ktorý je iniciovaný a determinovaný jeho momentálnym prežívaním. Ato mu aj „hlbinne“ význam dáva. Tento princíp však vspomínaných textoch neplatí. Navyše, ich lacný obsah sa spája stémou krízy a náročných okolností. Infantilná nadľahčenosť abezbrehá únikovosť, ktorá je princípom riešenia problematických situácií vrozprávaní, podsúva dieťaťu nezdravé existenčné abehaviorálne modely.
Ծž첹 Júliusa Belana Detektív Kvik amrazivá veštba je určená čitateľom mladšieho školského veku. Pripomína telenovelu. Dramatické prvky sú len na povrchu, hrané, okolnosti sú vystavané naivne a infantilne. Hoci ide odetektívny príbeh, štýl je nadľahčený, odvíja sa vzábavnom, komerčnom, večne „prázdninovom duchu“. Namiesto reálnych vzťahov prúdi medzi postavami ozón flirtu, koketérie alebo spoločenskej konverzácie. Z literárneho hľadiska je kniha slabá. Text má síce istý spád, ale je povrchný ana prvý pohľad pôsobí vykonštruovane. Osobnostný profil detektíva Kvika tomuto naladeniu zodpovedá. Je to objednávkovo „milá“ figúrka: má problémy snadváhou, sebavedomím, túži chodiť s babou aobzerá sa za úspechmi. Príznačne rieši aj otázky typu „kto je lepší“. Nuž platí oňom aj to, čo hovorí jeho učiteľ: „treba mať známych na správnych miestach“. Adresát v mladšom školskom veku je senzitívny na principiálne postoje, spravodlivosť adobré zásady. Prečo ho v tomto dôležitom životnom období, vktorom sa budujú jeho vnútorné osobnostné piliere, podceňujeme aradšej si ho chceme získať povrchnosťou?
Pri knižke Ivany Ondriovej Pochabá Lily Jojová mám vážne výhrady aj voči obsahovej stránke. Jej hlavnou protagonistkou je Sima, šikovná avpodstate bezproblémová. Situácia sa zmení, keď do triedy preradia Lily, komplikovanú prepadajúcu študentku sproblematickým správaním. Simi sa dostáva do jej područia, no nie dobrovoľne. Je obeťou. Nielen Lily, ale celého okolia (spolužiakov, rodičov, učiteľov). Prenášajú na Simi zodpovednosť za to, ako sa bude Lily adaptovať ači sa zmení. Je jedno, zakých je Lily pomerov aaký nesie príbeh. Presúvanie jej zodpovednosti na spolužiačku je neprípustným spôsobom riešenia. Vzbudzuje obavy, že vknihe sa to propaguje ako zrelší aempatickejší spôsob správania. Literárna úroveň knihy je takisto slabá. Autorka dokáže zaujať, no vyberá si spôsob, ktorý najľahšie pritiahne pozornosť. Niekedy aj za cenu toho, že láka čitateľa na nižšiu amenej náročnú úroveň „hry“.
dzá Barbory Kardošovej Traja kamoši afakticky fantastický výlet je voľným pokračovaním románovej série oJurajovi Králikovi, jeho bunkri akamarátskej partii sčasti reálnej asčasti aj imaginárnej. Ide oknižku tzv. ľahkého čítania. Ak vnej čitateľ listuje, vyberá si izolované sekvencie, je pútavá a dobre sa číta. Ako celok je však mohutnou matériou, ktorej chýba nosná románová konštrukcia. Človek číta príbeh, ktorý má dej, no stopu nezanecháva. Akoby bol pohľad na hrdinu uzavretý vkaleidoskope. Pozeráme sa na premenlivé náladové, miestami ťažko uchopiteľné obrázky. Nedá sa totiž jasne „prečítať“ prelínanie vnútorného prežívania skutočnosti. Akosi sa zlievajú. Pritom hmlistosť nie je vpríbehu funkčná, nedáva zmysel. Ak má dieťaťu vytvoriť náhradný priestor, vktorom identifikuje svoj vnútorný zmätok, možno sa to autorke podarilo. No nie vmiere, aby tento priestor či oná skúsenosť boli aj podnetné.
ʳܲá Zberný dvor Branislava Jobusa sa venuje otázkam ekologického zaobchádzania sodpadom. Vtypicky jobusovskom podaní. Autor dynamizuje rozprávanie spontánne pôsobiacim, nemotivovaným vymýšľaním „akcií areakcií“ hrdinov. Vpozadí príbehov je otázka zmyslu vecí (zbytočné plytvanie), ale aj možnosť, že odpad „prevezme kontrolu“ nad životom človeka. Ide ospontánny nápad vytvoriť zneutriediteľného odpadu „fantóma“, ktorý bude naprávať krivdy „zberného sveta“. Hoci nesie varovný obsah, jeho pôsobenie vyznieva vpovrchných tónoch – len ako zabávačský „gag“ (to je podľa môjho názoru neprimeraná trivializácia).
Jobusovu ďalšiu prózu Zázračné rozprávky považujem za literárne veľmi slabú. Autor tvorí ilustračné príbehy na témy hodnôt azažívania pocitov (šťastie, strach). Vtypickom autorskom móde – ako keby nehmatateľné, abstraktné materializoval vživom, nespútanom exteriéri, ktorý si sám modeluje avytvára. Problémom je, že pritom dochádza ktrivializácii, ktorá prekračuje únosné hranice. Jej dosah neodbúra, ak si povieme, že je to „dohodnutá hra“, na ktorú pri čítaní myslíme anecháme sa ňou uvoľňujúco uniesť. To platí pre prežívanie dospelých. Vdetskom svete, paradoxne, takáto hra nefunguje vždy pozitívne.
Ծž첹 Barbary aDávida Králikových Šibalstvá králička Dávida je účelovou publikáciou, pokusom vytvoriť meditačné príbehy, ktoré pomôžu dieťaťu pripraviť sa na spánok. Ukladanie na odpočinok je ľudskou bytostnou potrebou. Prostriedky uspávania sú prastaré. Vľudovej slovesnosti sa aj naprieč kultúrami stretávame spočítacími rozprávkami, suspávacími riekankami iuspávankami. Vumeleckej literatúre sa téma uspávania rozvíjala najmä vpoézii. Nechcem znieť mentorsky, no nedá mi ich nepripomenúť. Sú to totiž celkom osvedčené zdroje (nielen vliterárnej praxi), ktoré môžu inšpirovať k tomu, aby sme sa poučili, ako funguje taký „text kspánku“, ako sčlovekom vnútorne komunikuje. Také texty nie sú obsahovo vágne ani výrazovo rozplývavé. Držia svoju „vnútornú os“. Napokon, platí to aj o kvalitnej meditácii. Texty vtejto knižke sú však opakom toho. Chýba im konzistentná epická línia, rozprávanie pôsobí rozplývavo až rozbito. Kvalitné texty na spanie sú pre dieťa dôležité, lebo vnich môže hlboko prežívať vnútorné spojenie sblízkymi, vzťahovú, rodinnú intimitu.
Prehľad tohtoročnej produkcie nie je zpriestorových dôvodov úplný. Kniektorým publikáciám som sa, žiaľ, zatiaľ ani nedostala. Rada by som videla, že prinesie úžitok; inšpiráciu pre čitateľov apovzbudenie pre autorov avydavateľov.
Mgr. Timotea Vráblová, PhD.(1968) je vedeckou pracovníčkou Ústavu slovenskej literatúry SAV. Zaoberá sa slovenskou literárnou kultúrou 17. – 18. storočia. Detskú literatúru a Psychológiu detského diváka prednáša na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa tiež projektom tvorivého čítania detí a mládeže, je koordinátorkou Centra detskej literatúry, čítania a SK IBBY a prezidentkou Slovenskej sekcie Medzinárodnej únie pre detskú knihu IBBY.
Foto: Miroslava Spodniaková
