��������

Po krátkom čase núdze sa naučia postarať o seba: preberú tradične mužské úlohy, ako je rybolov a chov sobov, začnú obchodovať s okolitými osadami a dokonca dočasne ovládnu miestny kostol, ktorý premenia na centrum komunitného života a riešenia najpálčivejších problémov. Aj keď ide o izolované miesto za polárnym kruhom, ich nezvyčajná komunita neunikne pozornosti kráľovských úradníkov. V tom čase v Európe naberá na sile druhá vlna čarodejníckych procesov. Ničivá búrka, ktorá zasiahla dedinu, vzbudí podozrenie miestnych lovcov domnelých čarodejníc, túžiacich po kariérnom vzostupe.

Britská autorka Kiran Millwood Hargrave začínala písaním detskej a mládežníckej literatúry. Tento titul, ktorý nedávno vyšiel v slovenčine vo vydavateľstve Absynt, má byť jej debutom pre dospelé publikum, ako je uvedené aj na prebale knihy. Už po úvodných stranách však čitateľ či čitateľka môže nadobudnúť pochybnosti, či bola kniha do tejto kategórie zaradená správne.

Young Adult literatúra (ďalej YA literatúra) zažila v posledných rokoch obrovský rozmach, za čo zrejme vďačí najmä fenoménu booktoku a túžbe mileniálov a generácie Z po určitom druhu eskapizmu od reality pandémie, ekonomickej krízy, nástupu autoritárskych režimov a ekologických hrozieb. Podľa dostupných prieskumov totiž YA literatúru nečíta ani tak mládež, ako skôr dospelí, a tak sme sa dopracovali do paradoxnej situácie, keď dospelí píšu YA literatúru pre dospelé publikum. S touto inváziou mileniálov do mládežníckej literatúry sa začali posúvať jej hranice a dnes nie je výnimočné, že knihy v tomto žánri obsahujú sexuálne explicitné scény či brutálne násilie, čo by bolo v minulosti v tejto kategórii nepredstaviteľné. 

Vynára sa preto otázka: aký význam má dnes YA literatúra a ako ju odlíšiť od tej pre dospelých? Čo sa obsahu i cieľového publika týka, hranice sa zrejme stierajú. Zostáva však jeden kľúčový prvok, ktorý by mohol žáner definovať: štýl, resp. spôsob, akým je príbeh vyrozprávaný. V YA literatúre býva svet často redukovaný na jednoduché protiklady dobra a zla. Už od prvých stránok je jasné, ktoré postavy máme obdivovať, s ktorými sa máme stotožniť, a naopak, ktoré máme zavrhnúť. Tento schematický svet spravidla stavia „dobrých tínedžerov“ proti „zlým dospelým“ (hoci aj medzi dospelými sa občas nájde spojenec a naopak, medzi tínedžermi zradca). Rozprávanie je priamočiare, často vedené v tretej osobe, pričom čitateľstvo má neobmedzený prístup k myšlienkam a motiváciám hlavných postáv, ktoré patria na tú „správnu stranu“. Málokedy sa dostaneme do hlavy zloducha. V tejto kategórii je zároveň len málo priestoru na morálne dilemy, otázky bez jasných odpovedí či hlbšiu psychologizáciu. Postavy sú vykreslené čitateľne, bez nejednoznačnosti. Výsledkom je literárny svet, ktorý je predovšetkým prístupný, no len zriedkavo uspokojí náročnejšieho čitateľa či čitateľku.

Ak by sme román Ženy z Vardø podrobili skúmaniu podľa týchto kritérií, jediným možným záverom by bolo, že napriek deklaráciám na prebale ide o YA literatúru. Schéma rozdelenia na „správne“ a „zlé“ postavy tu namiesto tradičného konfliktu detí a dospelých funguje na úrovni žien a mužov. Ženy sú vykreslené len ako obete patriarchálneho útlaku a nezmyselného náboženského fanatizmu, od ktorého neexistuje iný únik ako smrť. Muži tu zastávajú úlohu symbolov tyranie, násilia a mocenskej nerovnováhy. Tento čierno-biely prístup môže byť lákavý pre čitateľstvo, ktoré hľadá únik do sveta s jasne definovanými hranicami dobra a zla, no zároveň uberá príbehu na hĺbke a komplexnosti. 

Vek hlavných postáv (Maren a Ursa) autorka neuviedla. Vzhľadom na fakt, že jedna sa mala práve vydávať a druhá je čerstvo vydatá, môžu mať v čase rozprávania od 16 do 20 rokov, presne ako väčšina hrdinov a hrdiniek YA literatúry. Ich charaktery sú podozrivo vyspelé a rozvinuté, ak prihliadneme na fakt, že ani jednej sa nedostalo žiadneho formálneho vzdelania, nevedia čítať a ako samy spomínajú, s ľuďmi mimo okruhu svojej rodiny sa takmer nerozprávajú. Sú to istým spôsobom moderné tínedžerky s modernými názormi, ktoré sa zhodou okolností ocitli na začiatku 17. storočia. 

Na druhej strane však nemožno autorke uprieť šikovnosť v atmosférickom vykreslení prostredia. Ďaleký sever so svojou drsnou prírodou, nekonečnými nocami a snehovými búrkami je popísaný veľmi pútavo. Autorka bez problémov prenesie čitateľa za polárny kruh. Text má miestami jemne magický nádych (historické fakty prelína s prvkami magického realizmu, hoci tieto pasáže zostávajú, bohužiaľ, nerozvinuté a obmedzujú sa len na začiatok príbehu). Kniha boduje aj silnými témami. Solidárnosť a ženské spoločenstvo, ktoré autorka vykresľuje, oslovia moderné publikum dychtiace po príbehoch o silných ženách a ich zápase za spravodlivosť a nezávislosť. Román sa zároveň okrajovo venuje téme prenasledovania indigénneho sámskeho obyvateľstva. Postava Diinny dodáva príbehu intersekcionálny rozmer, no autorka sa pritom múdro bráni tomu, aby ako Britka hovorila v mene sámskeho obyvateľstva, čím sa vyhla úskaliam kultúrnej apropriácie.

V konečnom dôsledku možno Ženy z Vardø vnímať ako príjemné čítanie, ktoré však neprekračuje hranice klišé svojej (nesprávne prezentovanej) kategórie. Je to dielo, ktoré dokáže zaujať témou a pútavou atmosférou, no zlyháva v ambícii stať sa niečím viac než príbehom s dopredu jasným posolstvom.