��������

Ide o pomerne emocionálne ladenú prózu, ktorá sa zaoberá témou zodpovednosti a etiky v oblasti medicíny a rodičovstva. Rozprávanie sa sústreďuje nielen na každodenné výzvy, s ktorými sa lekár stretáva vo svojej práci, ale aj na vzťahy s pacientmi a ich rodinnými príslušníkmi.

Premisa románu Andréy del Fuego je odvážna. Hlavná postava, Cecília, je pediatrička, ktorá nemá rada deti. Hoci medicína bola pre ňu – kráčajúc v stopách svojho otca – prirodzenou voľbou, nezodpovedá obrazu, aký sa od pediatra očakáva. Cecília je lekárka bez materinského citu, s malou náklonnosťou k deťom a nulovou trpezlivosťou k ich rodičom. Je odborníčkou v oblasti zdravotnej starostlivosti, ale potreby pacientov sú jej ľahostajné. „Neznášam deti a neliečim ich ja, ale medicína, ktorú som vyštudovala.“ (s. 38) Na svoju prácu – a na matky – sa pozerá s istým pohŕdaním. Nie je to však nekontrolovateľný odpor, skôr pocit odpútania. Jej prístup k medicíne je čisto technický a bez vášne. Cecília vo svojich pacientoch nevidí nič iné ako objekty, ktoré treba fixovať pomocou objektívnych metód a všeobecných opakujúcich sa vzorcov, aplikovateľných bez rozdielu na kohokoľvek a v akejkoľvek situácii. Pre Cecíliu nie je nič veľmi dôležité: ani jej práca, ani manželstvo s depresívnym mužom, ktoré sa rúca už na prvých stranách románu. Napriek tomu má za sebou úspešnú kariéru ako vyhľadávaná neonatologička.

Jej zabehnutú prax však naruší nový lekár, ktorý pracuje s dulami, pôrodnými asistentkami a presadzuje domáce pôrody. Cecília začne postupne strácať pôdu pod nohami.  Rozhodne sa preto podniknúť krátky ponor do sveta humanizovaného pôrodu a alternatívnej medicíny napriek tomu, že ide o praktiky, ktorými hlboko opovrhuje. Populárny trend domácich pôrodov a prirodzených mamičiek sa jej, s veľkou dávkou sarkazmu, darí účinne dekonštruovať.

Román sa však čoskoro začne sústreďovať na konflikt, ktorý sa otvorí, keď sa Cecília začne stretávať so ženatým mužom. Tento vzťah vymedzuje ústrednú dramatickú líniu príbehu, pretože vďaka nemu sa v protagonistke objaví nezvyčajná empatia k malému chlapcovi (synovi jej milenca). Až toto dieťa v Cecílii prebudí zvláštny materinský cit: „... nikdy by som nemohla byť jeho lekárkou, nie som dosť dobrá, a ani matkou, nikdy som to nechcela a ani nechcem, nejde o silný materinský cit ani o neovládateľné nutkanie lekárky postarať sa oňho. Neviem, čo to je.“ (s. 73) Protagonistka tak čelí náročnej životnej situácii, pri ktorej sa odhalia viaceré vnútorné konflikty, dilemy a osobné boje postavy. Cecíliina krehká stabilita sa začína otriasať a napätie sa postupne objaví vo všetkých vzťahoch, ktoré udržiava: s milencom, ktorého stredobodom je jeho vlastná rodina; s otcom, ktorý je Cecíliiným jediným bezpečným prístavom; a so slúžkou Deise, ktorá je zodpovedná za to, že dom pediatričky je vždy dokonalý.

V dôsledku povahy tejto (anti)hrdinky sa s ňou čitateľ spočiatku len ťažko zžíva, ale postupom času začína Cecílii lepšie rozumieť a dokonca s ňou v niektorých aspektoch aj súcití. Na prvý pohľad sa zdá, že román je založený na humore, no ak čítame medzi riadkami, zistíme, že príbeh je veľmi smutný. Andréa del Fuego s autorskou jemnosťou buduje protagonistku s mnohostrannými vlastnosťami, rovnako sarkastickú ako krehkú. S postupným odvíjaním zápletky zisťujeme, že Cecília niečo skrýva – nie pred čitateľmi, ale sama pred sebou.

Príbeh písaný v prvej osobe má krkolomné tempo. Rozprávanie kopíruje životný štýl hlavnej postavy, ale aj naliehavosť nemocničného prostredia a lekárskych kliník. Cecília má presné a jednoznačné názory na rôzne témy, ale iba zriedka vysloví svoje myšlienky nahlas a čitateľ ich spozná iba z jej vnútorných úvah. Naratívny štýl prúdu vedomia a autorkin spôsob odhaľovania najhlbších a najznepokojujúcejších pocitov protagonistky rezonuje v celej knihe. Takýto spôsob písania je veľmi pútavý a dokáže preniesť čitateľa do sveta, v ktorom sa odborná znalosť stretáva s každodennou realitou bežnej rodiny. Del Fuego dokázala dodať svojmu textu plynulú kadenciu, ktorá núti čitateľa hltať knihu bez odloženia. S využitím štipľavého humoru a s obratnou stručnosťou ponúka prenikavý pohľad na ľudské správanie aj na také kľúčové témy v súčasnom pôrodníctve a medicíne, akými je etika, empatia a hranice mocenského postavenia vo vzťahu lekár – pacient, nadriadený – podriadený.

�ʱ�徱���ٰ���č�첹 je síce krátky, ale fascinujúci román, ktorý má ten správny rozsah na to, aby dal čitateľovi šancu nechať sa očariť netypickou ženou, „antidoktorkou“. Uprostred množstva návodov na ideálne materstvo je osviežujúce vidieť, keď sa k téme pristupuje trochu drsnejšie. Cecília má v sebe kúsok z každej matky – dokonca aj z takej, ktorá sa chce postaviť proti lekárskemu systému bez toho, aby systém opustila.