ղľáԾ
Bratislava, Kalligram 2011
Po monografiiFilozofi vmeste (2008) venovanej tomu, ako mesto vstupovalo vhistórii domyslenia filozofov, predstupuje autor pred čitateľskú verejnosť s voľne nadväzujúcou monografi ou Mesto vo filozofii, čím naznačuje možné väzby medzi koncepciou mesta (stratégiami jeho utvárania, typom racionality, ktorá sastala jeho základom) amedzi filozofi ckými koncepciami týkajúcimi saproblémov človeka, prírody, spoločnosti. Tematizáciou spojív medzi konceptmi tradične situovanými doarchitektúry a filozofi ckými koncepciami ponúka Marcelli inovujúci pohľad na možnosti fi lozofi epri uchopovaní problematiky mesta akohistorického produktu. Obeknihy možno vnímať ajako intelektuálne výzvy smerujúce kprekračovaniu tradičného myslenia o vzťahu prírody akultúry, živelnosti ausporiadanosti, indivídua aspoločenského celku.
Pútavým spôsobom autor rozpráva príbeh ovzniku a metamorfózach mesta, posúvajúc svoj pohľad odantiky (založenie Ríma) až po súčasnosť (moderné architektonické projekty typu mesta Brazília). Jeho uvažovanie sanekončí mestom akoarchitektonickým (kultúrnym) výtvorom, alepresahuje douvažovania omeste jednak ako opriemete dobových sociálnych, ekonomických, politických podmienok ajednak ako o dôležitom faktore spoluutvárajúcom historický typ človeka, jeho životný spôsob, sociálnu identifi káciu a vzťahovanie sa k iným indivíduám, resp. kspoločenským celkom.
Jednotlivé kapitoly sledujú chronológiu vznikania mesta, autor hovorí o „zakladateľoch“, „obnovovateľoch“, „inžinieroch“ a „vitalistoch“ – ako ohlavných aktéroch. Vprvej kapitole sapozornosť venuje aktom zakladania miest, čo Marcelli ilustruje na prípade starovekého Ríma, dopopredia sadostáva štruktúra zakladateľského príbehu stroma dejstvami a smytologickými koreňmi predstáv ovzniku mesta. Mytologickým rozprávaním však nemožno odhaliť skutočnú históriu vzniku mesta, zakladateľský mýtus autor následne nahrádza analýzou podmienok, ktoré tento vznik umožnili. „Obnovovatelia“, akoich autor predstavuje v ďalšej kapitole, sapodobne akozakladatelia pridržiavajú idey komunitného usporiadania obce, čím však sú obce väčšie, tým väčšia je vnich ajkorózia komunitných vzťahov, na čo obnovovatelia reagujú svojimi „opravnými“ úsiliami. Akodosobňovanie vzťahov predstavuje jednu stránku historických zmien mesta/obce, druhou stránkou jestrácanie autonómie mesta aprenechávanie kompetencií štátu: práve to jedimenzia, ktorej sa vknihe venuje pozornosť v súvislosti sdiskusiami o občianskych slobodách. Charakteristické je, že jednotlivec v ďalšom vývoji, ktorý sprevádzalo pretrhnutie jeho puta sobcou, vstupuje dopolitického života ako občan, nie už ako mešťan. Novú situáciu refl ektujú fi lozofi rôzne, originálne na ňu reaguje Jean-Jaques Rousseau, ktorého koncepciu (stručne vyjadrenú metaforou „regres kobci“) Marcelli analyzuje nielen v súvislosti sideami komunalizmu, ale aj s dôrazom naaktuálnosť kritického potenciálu, ktorý obsahovali úvahy osvietenského filozofa.
Putovanie históriou mesta pokračuje refl exiou „inžinierstva“ spojeného srozvíjaním mocenských disciplinárnych techník ametód kontroly nad životnými procesmi a ľudskými telami, autor saopiera oFoucaultove analýzy regulačných mechanizmov v rámci robotníckeho mesta, pripomína však ajEngelsove zásluhy prikritickom zobrazovaní anglického priemyselného mesta v 19. storočí, a tým ajdopadu rozmáhajúceho sakapitalizmu napostavenie robotníckej triedy. Pozornosť venuje programu „architektonického racionalizmu“, funkcionalizmu auniverzalizmu, corbusierovským projektom geometrizácie mesta či „inžinierskej estetike“ aprechodu architektúry kpolitickej angažovanosti (aj na príkladoch českej aslovenskej avantgardy). Napokon vkapitole venovanej vitalistom si všíma tendencie knaturalizácii aekologizácii mesta, predstavuje vybrané súčasné vízie mesta.
Marcelli nás vknihe vedie sobdivuhodnou erudíciou dejinami mesta, a to spôsobom, ktorý núti zamýšľať sanielen nadjeho historicky sameniacimi podobami, ale ajnad potrebou nanovo premyslieť, čo prednešného človeka znamená byť súčasťou komunity, mesta, sveta.
