ղľáԾ
Filozofia inakosti
Miroslav Marcelli: Michel Foucault alebo Stať sa iným
Bratislava, Kalligram 2005
Vedícii obľúbených filozofických knižiek Filozofia do vrecka vyšla tento rok aj práca slovenského filozofa apedagóga Miroslava Marcelliho oMichelovi Foucaultovi, francúzskom „enfant terrible“ humanitných vied. Prečo ho takto označujem? Jeho dosah na humanitné vedy by sa dal nazvať aj presahom, čiže dotýkal sa nejednej znich aani vjednej znich sa nemienil „podrobiť“. Nehlásil sa ani kštrukturalizmu, hoci tento by ho rád objal; postmodernizmu, tak akokaždej inej „škatuľke“, sa posmieval.
Vtomto svetle ho predstavuje aj Marcelli v prvej kapitole, dodáva však, že tri zásadné tendencie aokruhy jeho prác napokon sám Foucault tesne pred smrťou označil za jednotiace. Tými témami boli vzťahy subjektu kpravde cez vedecké poznanie, intersubjektívne vzťahy, ktoré udržiavame prostredníctvom stratégií amocenských pomerov aproblematika vzťahov medzi pravdou, mocou asebou samým. Marcelli sa na Foucaulta díva cez leitmotív jeho diela, a tým je hľadanie, potreba a samotná filozofia inakosti. Prečo práve inakosť? Tá je Foucaultovi tak trochu daná do vienka, ako uznáva aj sám Marcelli, jeho homosexuálnou orientáciou. Foucault naznačil už vo svojej prvej väčšej práci (Marcelli vtretej kapitole) – Dejiny šialenstva – kedy, podľa neho, nastal zlomový bod vydelenia „normálnych“ atých „iných“ – šialencov, homosexuálov, príslušníkov iných etník... – zo spoločnosti. Hovorí oprechode renesancie kosvietenstvu.
Vďalších kapitolách nájdeme výklad akritické zhodnotenia ostatných Foucaultových prác – Slová aveci, Dozerať a trestať, Rád diskurzu - ich prínos kfilozofii,epistemológii, ale aj khistórii. Pre históriu 20. storočia bol dôležitý náhľad na dejiny, ktorý ich vymaňoval zväzieb determinizmu asúvisu. Sám Foucault hlása „principiálnu, nezredukovateľnú anevyhnutnú diskontinuitu dejín“ (s. 51). Zavádza do systému vied svoju archeológiu (vedenia), vedu, ktorej základy ametodológiu niektorí odmietajú ako necelistvú aktorej podstata leží vštúdiu archívnych materiálov externe, čiže stakým spôsobom vhľadu do diskurzu, aký samé ponúkajú. Karcheológii sa pripája Աó. Napokon Marcelli konštatuje, že Foucault pristupuje ku všetkým trom sféram nášho hodnotového sveta, teda kpoznaniu, umeniu imorálke zvonku anenadväzuje na ich tradičné, historicky pertraktované chápanie. Je to jedna forma Foucaultovho „aktu odstúpenia“.
Marcelliho práca je prínosným, syntetizujúcim, miestamianalyzujúcim kritickým náhľadom na excelentné dielo kontroverzného anovátorského mysliteľa. Miroslav Marcelli nepoprie, že ho najviac priťahujú Dejiny šialenstva, no ani analýza Foucaultovho filozofického „staveniska“ nepokrivkáva aje hodnotným avecným prínosom kštúdiu Foucaultových prác. Kiežby výborný filozof apedagóg nabudúce predostrel nie komentár, ale vlastný systém.
Ešte slovko kredakcii. Čítanie tejto výbornej knižky rušia už len občasné chyby vtexte, ato nielen na nevýrazných miestach, veď prepísanie Foucaultovej heterotopie na heteroropiu (s. 66) je na pováženie.
Eva Ťapajnová
