ղľáԾ
Kalligram 2015
„...v najnovšej práci posúva svoj pohľad na vzťahy človeka kmestu...“
Miroslav Marcelli už dlhšie vnáša do súčasnej slovenskej filozofie originálne, aktuálne arelevantné témy.
Najnovšiu autorovu knižnú publikáciu Miesto, čas, rytmus môžeme vnímať ako voľne nadväzujúcu napredchádzajúce dvemonografie: Filozofi vmeste aMesto vofilozofii. Vprvej znich savenoval tomu, akomesto vstupovalo vhistórii domyslenia filozofov, vdruhej naznačil možné väzby medzi koncepciou mesta afilozofickými koncepciami týkajúcimi saproblémov človeka, prírody, spoločnosti.
Ak v oboch spomínaných monografiách autor tematizoval väzby medzi architektúrou a dobovými metafyzickými, etickými, estetickými koncepciami, vnajnovšej práci posúva svoj pohľad navzťahy človeka kmestu ako kmiestu svojho prežívania, sktorým saidentifikuje, noktoré ho zároveň vyzýva k prekračovaniu daného prostredia: nie v zmysle jeho fyzického opustenia, ale vzmysle metafyzického pohybu kniečomu, čo predstavuje vyššie roviny bytia ačo garantuje zdvojenie prítomnosti anásledne jejzjednotenie. Inak povedané: autor nazerá naproblematiku urbánneho priestoru avzťahu človeka knemu cezpojem transcendencie, ktorý má vofilozofii dlhú históriu; spojmom však nepracuje ako sniečím včase nemenným, sleduje históriu samotnej transcendentality. Úsilie historizovať transcendenciu predstavuje autor na začiatku práce akojeden zjej hlavných cieľov, keď naznačuje – odvolávajúc sa naistú Bradburyho poviedku –, že vmodernej dobe môže ktranscendencii miesta (mesta) dochádzať ajprostredníctvom telefónneho prístroja.
Prv však, než prejde kpodrobnejšej analýze procesu, ktorý vtipne označuje ako „mezaliancia medzi tele atrans“, venuje sobdivuhodnou rozhľadenosťou pozornosť klasickému filozofickému ateologickému chápaniu transcendencie. Stým, ako ďalší vývoj narúšal pocit udomácnenia, pokoja vusporiadanom svete askúsenosť človeka už nezodpovedala jestvujúcim metafyzickým predstavám sveta, ako sa zväčšili trhliny vjeho obraze, dochádzalo k otrasom aj v podobe transcendencie. Tieto dramatické premeny ilustruje autor naosvietenskej polemike sleibnizovskou metafyzikou, nosným príbehom sa stáva príbeh Voltairovho Candida: ksvetu ako kpokojnému domovu sa už možno vzťahovať len s ironickým úsmeškom, cestu vytriezvenia zveľkých metafyzických predstáv komentuje Candide známym výrokom: Treba obrábať svoju záhradu...
Kakým zmenám vofilozofii vjej metafyzických nárokoch viedol „obrat k záhradke“, aké boli neskoršie putovania kzmiereniu osamelého či spolčujúceho sa človeka sosvetom, ako satento vyrovnával sobmedzeniami pozemskosťou, hľadal domov cezdejiny avlastnú dejinnosť, je témou ďalších Marcelliho skúmaní. Aké perspektívy ostávajú pred človekom potom, ako sauzavrela cesta povertikále kvečnému, dokonalému bytiu, a akozlyhala garancia Dejín, kde a akými prostriedkami hľadať domov vosvete duchovných zmätkov? Natieto otázky hľadá autor odpovede vzávere monografie, naznačujúc jednu z možností, ako sabude vyvíjať (dodám, že radikálne) nová, zhľadiska klasickej filozofie ateológie trivializujúco pôsobiaca modalita transcendencie, ktorá je spätá s telekomunikáciou asmédiami. Je možné, že takáto odpoveď neuspokojí každého, a tak hľadanie bude pokračovať: podnietené (aj) knihou, ktorá podľa mňa patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo vslovenskej filozofii vzniklo zaposledné desaťročie.
