ղľáԾ
Pravda na dne pivnice
Thomas Bernhard: Pivnica
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005
Preklad Peter Kubica
„Občas všetci zdvihneme hlavy amyslíme si, že musíme vyriecť pravdu či zdanlivú pravdu, apotom hlavy zase skloníme. To je všetko.“ (s. 123) Tak končí útla, zato neľahká kniha autobiografického charakteru od rakúskeho spisovateľa Thomasa Bernharda. Tieto slová sú varovaním aj zhrnutím zámeru celej prózy. Jej názov Pivnica skúpo, no presne naznačuje, kam kniha vhľadaní pravdy zájde. Vydaním spadá do sedemdesiatych rokov, u nás nadobúda na aktuálnosti súčasným prekladom Petra Kubicu, za ktorý získal cenu Perly Bžochovej.
Pivnica je retrospektívnym návratom k životnej skúsenosti z detstva, spájajúcej sa s pivničným obchodom vsalzburskej štvrti Scherzhauserfeld. Dôvodom je krátka novinová správa obúraní scherzhauserfeldského sídliska, ktorá spúšťa mechanizmus spomínania. Predmestská štvrť, zobrazená v nuansách od „salzburskej chyby krásy“ po „geto zúfalstva ahanby“, sa stala pre chlapca útočiskom pred obmedzujúcim priestorom domova agymnázia: „Bol nielen geograficky najvzdialenejším miestom na opačnej strane, ale vkaždom ohľade... Tu som sa nemusel stále ovládať, podrobovať, pretvarovať aklamať, aby som prežil.“ (s. 88) Rozhodnutiestať sa učňom v obchode Karla Podlahu predstavuje jediný možný a nevyhnutný „akt prežitia“. Chlapec tu nachádza sám seba, svoju schopnosť komunikovať a „byť užitočný“. Zachytáva vnútorné napätie, vznikajúce vplyvom rôznych prostredí (domov - obchod) a protichodných autorít (starý otec - Podlaha). Reflektuje sa cez priestorové súradnice, každý pohyb mestom má svoj význam, kladný alebo záporný, odzrkadľujúci sa v približovaní avzďaľovaní sa ksebe samému. Pekelnosť Scherzhauserfeldu je zdanlivá, skutočným peklom je domov. Harmonizujúci, kompozične symetrický je až momentzmienky o hodinách hudby.
Vprúde rozprávania sa rozprávač/hrdina opätovne vracia k rozhodnutiu pre Scherzhauserfeld, verifikuje aspresňuje ho. Dáva jednej pravde viaceré podoby, korešpondujúc tak s noetickými východiskami. Priznáva sa kpotrebe protikladov a rebelantstvu, latentne prítomnému vrozprávaní: „Moja existencia celý život rušila. Vždy som rušil avždy som provokoval.“ (s. 30) Všetko v snahe zachytiť pravdu. Vťahuje nás do filozofických úvah, sprevádzaných neustálym spochybnením – významu slov, pravdivosti vypovedaného aschopnosti porozumieť cudzej výpovedi. Vo všetkých bodoch dochádza ku zdanlivo skeptickému poznaniu o nemožnosti zachytiť pravdu, napriek tomu písanie ostáva nutným a jediným spôsobom, „ako sa vyrovnať sexistenciou“.
Próza ďaleko presahuje rozmer lineárneho rozprávania, je filozofickou esejou ootázkach existencie, monológom so sebou samým, prúdom myšlienok transformovaných do nekončiacich viet. Smeruje kčasto protichodným tvrdeniam omnohotvarej povahe človeka a jeho osamotení. Paradoxne tak vzniká síce próza zdetstva, no shlbokým filozofickým rozmerom. Nastolené otázky, priťažké pre chlapca, sú obhájiteľné rokmi, ktoré medzi bezprostrednou skúsenosťou arozprávaním vznikli. Po zatvorení knihy ostáva silný pocit. Dostatočne silný na to, aby sme sklonili hlavy. To je všetko.
Hana Tichá
