ղľáԾ
Na spomienkach vystavaná úvodná báseň Žili sme šťastne počas vojny predznamenáva motivicko-tematický rozmer dramaticky ladenej zbierky nepočujúceho ukrajinsko-amerického básnika Ilyu Kaminskeho. Hluchá republika vyšla tri roky pred vpádom ruských vojsk na územie Ukrajiny, v čase dlhodobo vypätých ukrajinsko-ruských vzťahov. Uvažovanie obezmocnosti anevyjadrenom odpore pramení zprežitého avideného, nie však počutého: „my / sme protestovali, / ale nie dosť, boli sme proti, ale nie / dosť“ (s. 11).
VKaminskeho poetickej dráme sa čitateľ ešte pred nahliadnutím do dvoch dejstiev oboznamuje s ústrednými postavami. Vprvom dejstve Obyvatelia mesta rozprávajú príbeh Sone aAlfonsa sa hneď vúvode stupňuje dramatická atmosféra vyplývajúca zpríchodu ruského vojska do Vasenky – mesta, ktoré obývajú aj novomanželia Barabinski.
Posunkový jazyk ako nástroj vzbury
Kruté aneľudské zaobchádzanie nielen sdospelým obyvateľstvom, ale aj sdeťmi, dokumentuje báseň ýٰ: „Peťa, hluchý chlapec vprednom rade, kýchne. (...) Všetci ustrnú, iba Peťa sa neprestáva chichúňať. Ktosi mu pritisne / dlaň na ústa. (...) Zvuk, ktorý nepočujeme, dvíha čajky zvody“ (s. 17). Hluchotou, ktorú vojsko považuje za „nákazlivú chorobu“ amiestnym „v záujme vlastnej bezpečnosti“ odporučí „karanténu“ (s. 28), netrpel iba zastrelený Peťa: „Ďalšie ráno sa naša krajina zobudila aodmietla počuť vojsko. (...) Náš sluch sa nezhoršil – niečo tiché vnás však zosilnelo“ (s. 20). Kolektívne predstieraný problém so sluchom atajný posunkový jazyk sa dočasne stávajú jedinými nástrojmi na vyjadrenie vzbury či nesúhlasu sbrutálnymi postupmi vojakov. Vtextoch sa dôraz kladie na auditívne signály – na zvuky vojnového besnenia: „Buď smelý, vravíme, ale nikto / nie je smelý, keď zvuk, ktorý nepočujeme, / zdvíha vtáky zvôd“ (s. 22).
Alfonso aSoňa, kľúčové postavy tohto cyklu, sú ako novomanželia predstavení aj prostredníctvom retrospektívneho nahliadnutia do obdobia pred vojnou (napr. básne Opredvojnových svadbách,Ešte novomanželia atď.). Romanticky ladené verše vypovedajú oláskyplnom vzťahu, pozornému čitateľovi však neunikne dvojaké narábanie sidentickým motívom, slovom či slovným spojením. Motívy roztúžených, od vzrušenia priam „vybuchujúcich ženských pŕs“ – Alfonso sleduje svoju manželku, ako „žiari vsprche / adrží si / vdlaniach prsia – / dva malé výbuchy“ (s. 24) – či penisu sa súčasne objavujú aj vspojení sbezmocnosťou, resp.tichou vzburou. Vybuchovanie sa vo väčšine básní spája s neutíchajúcim zvukom dopadajúcich bômb. Adjektívum vystrčený sa najskôr objavuje vspojení „vystrčený penis“ (s. 25), vzápätí sa však motív vertikálneho smerovania rozvíja paralelne s vyobrazením človeka, ktorý je ako „stredný prst vystrčený nebu“ (s. 26).
Texty vdruhom dejstve snázvom Obyvatelia rozprávajú príbeh Mamy Gale mapujú život Gale Armolinskej,spôsoby vyjadrenia aktívneho odporu, ale ajstarostlivosť onovorodenca, dieťa už mŕtvych mladomanželov. Gaľa spomocou ďalších žien zabíja vojakov: „Keď mu olizuje nastavenú / dlaň, on sa smeje. Keď konečne odkväcne, zaškrtí ho lankom zbábky“ (s. 66). Vojaci však „neradi vyzerajú hlúpo“, preto „zatknú všetky ženy zTednovskej ulice za to, čo spravili Galine dievčatá vojakovi Ivanovi“ (s. 74). Armáda „začne ostreľovať každé ráno iný obchod“ (ibid.). Textom nechýba primeraná teatrálnosť ani bohatá obraznosť autenticky dokumentujúca brutalitu apudové konanie občanov mesta. Atmosféra je dusivo napätá aomomenty so silným emocionálnym efektom vbásňach nie je núdza.
Obete, vrahovia aprizerajúci sa
Hluchota, ktorá je spočiatku prejavom nesúhlasu, začína postupne zosobňovať nezáujem aakúsi seba-karanténu, pričom sa zdôrazňujú tendencie jednotlivca udržať si indiferentný postoj. Obyvatelia Vasenky spoločne zabíjajú vojaka, ktorý ich krátko pred smrťou „na kolenách prosí“, oni však „krútia hlavami aukazujú si na uši“ (s. 45). Symboly sprvu odkazujúce na nevinnosť obyvateľov okupovaného mesta sa stávajú nástrojom moci – dočasné prevzatie kontroly nad dianím spôsobuje, že obete konajú ako vrahovia: „Alfonso sa tacká od mŕtveho vojaka. Občania nadšene skandujú atľapkajú / ho po chrbte. Tí, čo sa vyštverali na stromy, aby to mohli celé / sledovať, tlieskajú zkorún“ (ibid.). Stávajú sa tak sledovateľmi a odobrujú pudové konanie vedúce kvražde.
Ak má súčasný čitateľ tendenciu nahliadať na prozaickú či básnickú tvorbu reflektujúcu akýkoľvek vojnový konflikt ako na lacnú marketingovú stratégiu, resp. na vojnové obdobie ako na dávnu minulosť, potom si treba uvedomiť, že dôsledky ruskej agresie nás (aj napriek priamej nezúčastnenosti) výrazne ovplyvňujú. Hluchá republika nie je iba oagresoroch aobetiach, ovrahoch azavraždených, ale aj osledovateľoch a prizerajúcich sa. Vistých momentoch sa tak všetci ocitáme na jednej lodi: „Na Božom súde sa každý znás spýta: prečo si to všetko dopustil? / Aodpovie nám ozvena: prečo si to všetko dopustil?“ (s. 47)
