��������

Motív šíreho mora je vystavaný na kontraste vodného živlu a ohňa/plameňov, resp. ich vzájomného protichodného pôsobenia a nestálosti. Neustále vlnenie pripomína sínusoidu – vzplanutie pocitov zakaždým vystrieda pocit márnosti a hlbokej frustrácie. Originálne vizuálne obrazy sú založené na vlastnostiach mora a vĺn, ktoré sú napriek dynamickým tendenciám skôr pokojné, ich nestálosť sa prenáša na lyrický subjekt.

Naproti ticho sa vlniacemu moru sa rozvíja kľúčový motív Robaynovej zbierky – vyzváňanie zvonov, ktoré sa spája s motívom chrámu, a teda celkovo i s výrazným náboženským rozmerom básnikovej tvorby. Auditívne vnemy sú podnetom vyvolávajúcim síce hrejivú, no zároveň i bolestivú, trýznivú spomienku. Lyrický subjekt sa snaží eliminovať zvuky zvonov a do popredia sa dostáva vnútorné, intímne a na pozadí všadeprítomného hluku takmer nepočuteľné. Hlasné zvonenie navádza subjekt k vnútornému stíšeniu, k prepojeniu viditeľného, resp. počuteľného (zvony), s tajomným/intímnym (vyrovnanie sa so stratou). Sám seba nazýva „vydutinou“, ktorá zvonenie „prijíma a pohlcuje, / a stáva sa jeho najskrytejším bohatstvom, / tým, čo mu dáva obrátené poznanie, teda zmysel“ (s. 19).

Spomienkový charakter básní posilňujú fragmenty, načrtávajúce romantický vzťah a nemožnosť vytušenia jeho predčasného konca: „Nedalo sa to nijako vytušiť. Azda len / zo vzduchu, ten tlkot, ktorý sa pomaly vzďaľoval, s nami spojený?“ (s. 39) Zvonenie, tlkot a šum mora predznamenávajú, šepkajú, naznačujú. Robaynove básne sú spovedným monológom lyrického subjektu a dokumentujú jeho bolesť v autentickej podobe. Snaha o aspoň čiastočné opätovné naplnenie je obsiahnutá v deskriptívnych pasážach zameraných na spoločné prežívanie slnečných rán či prechádzky mestom – živé spomienky sa stávajú jediným zdrojom radosti.

Namiesto definitívneho vyrovnania sa so stratou blízkej osoby sa subjekt utieka k predstavám, postupne sa stiera hranica medzi vyfabulovaným a skutočným. Idylickosť prežitého/snívaného zakaždým utlmujú symboly odkazujúce na smrť: „Keď sme potom chodili po meste, po rozpálených / chodníkoch, zazreli sme medzi dvomi ulicami / rozptýlené hroby“ (s. 39). Postupne sa na motív hrobov nabaľujú obrazy chladného mramoru, cintorína, siluet ostrovov „ponorených v hmle“ (s. 39) a nakoniec aj sprevádzania osoby „do číreho vyhasnutia“ (s. 47). Smrť však v Robaynových básňach nie je synonymom definitívneho konca, ale skôr prekážky, ktorú lyrický subjekt opakovane prekonáva v sne, resp. v stave vnútorného stíšenia, meditácie, keď sa „učí nevedieť“ (s. 23), teda sa snaží necítiť a nespomínať: „Znovu ťa vidím v sne, rozprávam sa s tebou, / voláš ma usmievavými slovami. (...) Vraciaš sa mi do očí, do rúk, / sen sa pootvorí prítomnosti“ (s. 51). Tajomné a abstraktné sa prelína s viditeľným, fyzickým. Láska v ponímaní lyrického subjektu sa nekončí smrťou milovaného. Tá je iba akýmsi dočasným stavom: „Keď zmiznú v prachu / oči, ktoré sa pozerali v slzách / znovu a znovu na milovanú tvár, (...) Len vtedy vyhasne svetlo, / len vtedy sa rozpadne telo a bozky“ (s. 75).