��������

Hlavnými hrdinami knihy Roselly Postorino sú tri deti – Omar, Nada a Danilo. Ako sa v extrémnych životných situáciách často stáva, ich osudy sa prepletú tak pevne, že sa zdá až nemožné tieto väzby prerušiť. Sú odkázaní na starostlivosť jeden o druhého a formuje sa medzi nimi nevinný trojuholník lásky. Je však nasiaknutý nenaplnenými potrebami a pocitmi závislosti. Recept na prežitie každého z nich je istým spôsobom láska – či už k rodičom, súrodencom, rodisku alebo voči sebe navzájom. Táto podoba lásky nie je romantická, práve naopak. Niekedy sa manifestuje zúfalstvom, je zmiešaná so závisťou, krutosťou, odmietaním i strachom a gniavená beznádejou. Život sa obmedzuje na jediný cit – milovať. Ten má slúžiť ako nástroj proti zabúdaniu či vykoreneniu. Niekedy je však ťažké nepomýliť si lásku s empatiou, súcitom či ochranárskym inštinktom a zmyslom pre povinnosť. Môže byť totiž sebecká aj majetnícka, dokáže udržiavať nažive aj viesť k sebazničeniu.

Do Talianska pricestovali väčšinou opustené deti z detského domova, ktoré sa dostávajú do opatery mníšok. Neskôr mnohé z detí putujú do pestúnskej starostlivosti náhradných rodín. O túto blahosklonnosť však nie všetky stoja, nepýtajú si vynútenú lásku náhradných rodičov, ale neoblomne túžia po skutočnej a nedosiahnuteľnej náruči tých vlastných. Nech boli tí, ktorí ich priviedli na svet, akíkoľvek – otcovia opilci a matky prostitútky –, nedajú na nich dopustiť a túžia po návrate do rodnej krajiny. Príbeh sledujeme v štyroch častiach v rozpätí niekoľkých rokov. Na deti sa totiž akosi zabudlo a chybou úradov aj po skončení vojny zostávajú naďalej mimo domova.

Prostredníctvom vývoja jednotlivých postáv sú zobrazené rozličné spôsoby adaptácie či vzdoru a vyrovnávania sa s novým prostredím, cudzinou a osamelosťou. Autorka uchopuje ich emócie a prežívanie v celej šírke, hĺbke a často aj protichodnosti. Na vysvetlenie správania poznačeného mnohými zraneniami na duši totiž nie vždy stačí logika. Postorino ukazuje následky vykorenenia a psychologickej traumy z detstva prenesené do dospelosti. Akí ľudia vyrastú z týchto detí? Ako odmerať úspech ich integrácie či osobné šťastie? Autorka nás prevádza ich neľahkými životmi od detských a tínedžerských čias, pričom spoznávame ich osobnú históriu. Na základe nej ich nemôžeme súdiť, ale naopak, dokážeme ich lepšie pochopiť. Či už je to slobodná matka, úspešný právnik alebo drogovo závislý kriminálnik. Všetky postavy sú opísané z rôznych uhlov pohľadu, čím autorka podčiarkuje nejednoznačnosť ľudskej povahy vrátane vnútorných bojov a rozorvanosti. Akoby láska a blízkosť boli navždy nedosiahnuteľné, hoci sú od nás vzdialené len na dotyk: „Chýbaš mi, odkedy som ťa spoznal,“ (s. 359) hovorí napríklad už dospelý Omar Nade.

Vojna je pretavená do šedivých detských vlasov a zajakávania sa, do postupnej straty materinského jazyka, neželaného konvertovania z moslimskej viery na kresťanstvo, rozdelenia rodín, odcudzenia sa manželov a vytrácania sexuálnej túžby či samovraždy matky a novinárky. Ústrednú dejovú líniu dopĺňajú paralelné, kurzívou písané alegoricko-metaforické vyobrazenia násilností. Čitatelia spočiatku nevedia, komu tento hlas patrí, či ide napríklad o prehovory autorského subjektu. Až neskôr zisťujeme, že sú to pozorovania jednej z postáv románu, zachytené vo forme denníkových záznamov. Ochromujú monštruóznymi výjavmi hrôz vojny, ktoré približujú poeticko-krvavým jazykom – z riek sa stali masové hroby, ženy sú znásilňované, vojaci si namiesto lopty kopú ľudské hlavy. Ide o intenzívny protivojnový apel, v ktorom si pripomíname vraždenie civilistov, udalosti masakru v Srebrenici aj podiel zodpovednosti holandských mierových síl. Pocity naliehavosti a beznádeje evokujú oceňovaný film Quo vadis, Aida? bosnianskej režisérky Jasmily Žbanić. Postorini kriticky pristupuje k talianskej minulosti na príklade vojen na Balkáne. Pozornosť upriamuje aj na umieranie detí vo vojne a aroganciu Západu: „v Taliansku povedali nominujme ich na Nobelovu cenu za mier, deti zabité vojnou, zdá sa to ako vtip, ďalšia nehoráznosť, nominujte ich na cenu, ktorú si nebudú môcť prevziať, prečo nie, nominujte ich, vyhrali ju, lebo zomreli vo vojne, aký krásny príklad mieru.“ (s. 164) Táto historická paralela až príliš hmatateľne rezonuje s realitou pretrvávajúcej ruskej vojny proti Ukrajine.