ղľáԾ
Michal Babiak (1961) je autorom piatich na seba nadväzujúcich kníh: Literatúra akontext (1999), Spomínanie medzi bytím azabúdaním (2009), Բá (2011), Tradícia aidentita (2016) anajnovšie Tradícia bez identity (2019). S vysokoškolským vzdelaním vodbore slovakistika bol na Filozofickej fakulte vNovom Sade určitý čas asistentom na predmete slovenská literatúra, po príchode na Slovensko vyštudoval estetiku na FF UK adnes je docentom na Katedre estetiky FF UK. Spomíname to preto, že sa vjeho textoch výrazne prelína literárnovedné myslenie smyslením estetickým.
Východiskovým bodom Babiakovho vedeckého záujmu je literatúra akultúra dolnozemských Slovákov, hoci sa nedá povedať, že výlučne. To sa prejavuje aj vtejto poslednej knihe.
Kniha je zostavená ztroch tematických celkov: Kultúrna identita vprchajúcej tradícii, Identita je bytie atradícia je existencia literatúry aAká je identita za maskou divadelnej tradície. Vrámci týchto celkov sú však samostatné tematické kapitoly. Znázvov celkov vidno, že základnými pojmami Babiakovho myslenia sú pojmy identity atradície. Týmto pojmom je venovaná úvodná kapitola Tradícia bez identity. Na rozdiel od iných kapitol, prevažne analyticky ainterpretačne zameraných, táto úvodná je teoretická: Babiak vnej pertraktuje pojmy identity atradície vo všeobecnom kontexte, potom vkontexte národnom anapokon vkontexte menšinovom, enklávnom. Jeho obľúbeným pojmom, nielen vtejto knihe, ale aj vpredchádzajúcich, je pojem limesu, sktorým sú pojmy identity atradície úzko späté. Na začiatku svojich úvah uvádza známu antickú sentenciu: Keď si vRíme, správaj sa ako Riman, akeď si inde, správaj sa tak, ako sa tamojší správajú. Vjeho chápaní „táto antická sentencia nie je len oslavou Ríma, ako sa na prvý pohľad javí, ale poukazuje aj na širší problém, súvisiaci sproblematikou príslušnosti, identity akultúrno-civilizačnej komunikácie, kooperácie atď.“ (str. 5) Vtejto kapitole, ako aj viných, Babiak vychádza zo širších, dá sa dokonca povedať, aj znajširších súvislostí apostupne rozkmit tých súvislostí zužuje až po súvislosti menšinové, respektíve enklávne. Jeho myšlienkový sled spočíva vpermanentnom kladení otázok. Opytovacie vety vjeho (nielen týchto) textoch nie sú však záležitosťou holej rétoriky – sú znakom mnohorakosti, presnejšie povedané, bipolárnosti/multipolárnosti skúmanej problematiky. Opytovacími vetami sa končia aj tri posledné odseky tejto úvodnej kapitoly.
Vprvej časti, Kultúrna identita vprchajúcej tradícii, sú texty prevažne zamerané na národnú, ale nie iba slovenskú problematiku. Michal Babiak svoj výklad takrečeno buduje na pojme limesu, ktorý sa mnohorako prejavil vdejinách ľudstva. Vprvom texte tejto časti, Stráca umenie svoju tradičnú auru?, sa stretneme snahustenou problematikou variantov vzťahov medzi umením apolitikou, ilustrovanou príkladmi od antického Grécka cez svetových mysliteľov aumelcov až kniektorým slovenským adolnozemským súvislostiam. Každá kapitola tejto časti je hodna osobitnej pozornosti; bez nároku na dôkladnú interpretáciu upozorňujeme na zásadný význam kapitoly Tradícia slovenského dolnozemského luteranizmu ako znak identity. Nejde tu oprehľad cirkevného života dolnozemských Slovákov, hoci aj to je vnej prítomné vpodobe stručnej historickej perspektívy. Problematika evanjelickej cirkvi na Dolnej zemi je znalecky zapojená do podstaty apodoby Lutherovej cirkevnej reformy, ktorá je pars pro toto obsiahnutá vo veršoch hymnickej piesne Hrad prepevný je Pán Boh náš.
Druhá časť, Identita je bytie atradícia je existencia literatúry, obsahuje texty zamerané na literatúru aspisovateľov. Po všeobecne teoretickej kapitole Bytie aexistencia literatúry nasledujú kapitoly ojednotlivých autoroch, na prvý pohľad nesúrodých: Juraj Rohoň, Ján Kollár, Pavel Mučaji, Ondrej Štefanko, Zdenka Valentová Belićová. Babiakov vedecký záujem oliteratúru aj širšie o kultúru dolnozemských Slovákov je očividný aj vpredchádzajúcich knihách, takže do tejto mozaiky zapadajú aj autori, oktorých píše vtejto knihe. Babiakove názory na túto literatúru sú však vždy svojrázne. To, čo je (a iste aj bude) jeho poznávacím aaxiologickým znamienkom, je odvaha vprekračovaní aposúvaní hraníc, limesu vjeho terminológii, odvaha privádzať dolnozemský literárny svet do celonárodných, dá sa vlastne povedať, aj do svetových súvislostí. Oprevažnej časti uvedených autorov písali aj iní bádatelia, ktorých náhľady Babiak pozná apodľa potreby aj uvádza, ale jeho pohľad je vždy osobitý. Možno povedať, že tieto jeho štúdie sú názornou ilustráciou ústredných pojmov, identity atradície, čo sa dá sledovať už vich tituloch: Juraj Rohoň medzi klasicistickou aromantickou identitou, Tradícia biblického kódu vpoézii Ondreja Štefanka, Apolónsky adionýzovský pól vpoézii Pavla Mučajiho, Problematizácia tradície aidentity v poézii Zdenky Valentovej Belićovej. Sosobitným nadchnutím písal esej Básnická inšpirácia ajej žriedla, vktorej uvažuje otéme smrti vbásnických výpovediach.
Tretia časť knihy (Aká je identita za maskou divadelnej tradície?) je venovaná dráme adivadlu. Nazačiatku svojho vedeckého pôsobenia Michal Babiak so zanietením sledoval drámu adivadlo, až húževnato sa usiloval orehabilitáciu dramatickej tvorby autorov zDolnej zeme (Jozef Podhradský, Vladimír Hurban Vladimírov). Kapitoly odráme adivadle sú vtejto knihe všeobecnejšie, teoreticky zamerané, čo chápeme ako príspevok do celkovej mozaiky tematiky vo výskumnej činnosti Michala Babiaka.
Michal Babiak: Tradícia bez identity
Nadlak: Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2019
